TRENČÍN. Pôvodne ho volali Doktor. Marián Hossa ho neskôr premenoval na Pirulu, pretože mal pri sebe vo vrecku neustále prichystaný kinedryl na dlhé cesty autobusom.
S trenčianskou Duklou si v mládežníckom veku podmanil hokejové Slovensko, no začiatky medzi seniormi mal náročné. Začínal v tretej rakúskej lige. Keď ho spoluhráči vysadili na železničnej stanici v Trnave, neraz nocoval na lavičke.
Pomocnú ruku mu podal tréner Boldiš a Miroslav Hála sa v priebehu roka prebojoval z amatérskej súťaže až do reprezentačného dresu. S Duklou Trenčín vybojoval v sezóne 2003/2004 posledný majstrovský titul klubu.
Keď tvoril gólmanskú dvojicu s Igorom Murínom, tréner Július Šupler nechal na nich dvoch, kto pôjde do bránky.
„Keďže sme mali obaja fazónu, tak sme si hádzali korunou. Raz padla hrana, tak sme sa hádali, kto z nás pôjde na ľad,“ spomína s úsmevom Hála.
Dedinský futbal má v Rakúsku cveng, hovorí Sládek Čítajte V osemdesiatych rokoch sa Dukla Trenčín dostávala do famóznej formy, ktorá postupne vyvrcholila účasťou vo finále. Ako ste sa k hokeju dostali vy?
V roku 1985 sa konali majstrovstvá sveta v hokeji v Československu. Federálny tím na nich získal majstrovský titul, ale ešte o niečo viac ako naši hokejisti ma očarili americkí brankári Richter a Vanbiesbrouck. Automaticky ma to ťahalo do bránky. Spomínam si, že v tých rokoch nás bolo ako gólmanov skutočne veľa. Výrazné sito prišlo pri prechode medzi prípravkou a žiackymi kategóriami.
Hokej bol v Trenčíne na výslní a športom číslo jeden. Dnes už majú deti rôzne možnosti, my sme vtedy veľa alternatív nemali.
Miroslav Hála v roku 2005 (zdroj: TASR)Celou kariérou vás sprevádzala prezývka Pirula. Spomínate si, ako ste sa ku nej dostali?
Ešte predtým ma volali doktor. Následne to zmenil Marián Hossa na Pirulu. Veľa sme za súpermi cestovali autobusom a mne bývalo počas jazdy zle od žalúdka. Musel som sedieť vpredu a nosil som pri sebe kinedryl. Každý dobre vedel, že ak bude potrebovať, u mňa ho nájde.
Väčšina prezývok spoluhráčov vyplývala z priezviska, ja som mal v tomto smere špecifický.
Spomenuli ste Mariána Hossu. Mali ste aj ďalších hviezdnych spoluhráčov?
Náš ročník bol skutočne veľmi silný. Pravdou však je, že do väčšieho hokeja sa nás dostalo iba minimum. Možno piati. Pritom v dorasteneckom a juniorskom veku sme sa pravidelne bili o majstrovský titul so Slovanom alebo Zvolenom.
Taký je však športový život. Nie každý má dostatok šťastia, alebo morálno-vôľových vlastností, aby sa dokázal presadiť.
Mediálny manažér: Niektorí ľudia sú schopní mladým hokejistom posielať výhražné správy Čítajte Spomínate si ešte na vlastné začiatky pri prvom tíme Dukly?
Vzhľadom k tomu, že sa nám v mládežníckych časoch darilo, ešte ako dorastenca ma zavolal do prvého tímu tréner Walter a neskôr aj Faith. Bol som ešte tínedžer a šlo pre mňa o skvelú skúsenosť.
Potom však prišlo tvrdé vytriezvenie a pre mňa nepochopiteľná vec. Po ukončení mládežníckeho veku ma do prvého tímu nezobrali.
Miesta v iných tímoch boli obsadené staršími brankármi. Dostal som sa do náročnej situácie a veľa som premýšľal, čo urobiť.
Napokon som sa dostal do tretej rakúskej ligy. Hájil som farby Donaustadtu, čo bol provinčný klub na okraji Viedne.
Po jednej sezóne v Rakúsku si na mňa spomenul Juraj Boldiš, ktorý bol asistentom trénera pri prvom tíme v Dukle. Potrebovali tretieho brankára k Vladovi Hiadlovskému a Igorovi Murínovi.
Pôvodne ma posielali do Senice, kde sa nám darilo. Potom sa Igor Murín zranil. Debutoval som na Slovane, kde sme vysoko prehrali.
Po mojom nie príliš ideálnom úvode som sa dostal do dobrej formy. Myslím si, že sme vtedy neprehrali 27 stretnutí v rade. Mal som takú fazónu, že ma tréneri povolali aj na nemecký pohár.
V priebehu roka som sa dostal zo situácie, kedy som nevedel, kde budem chytať až do reprezentačného dresu.
Júliusovi Šuplerovi som sa zapáčil a dobre sme si rozumeli. V tej dobe sme o tréneroch brankárov ani nesnívali. Všetko sme riešili podľa vlastnej hlavy a inštinktom.
Nechýbali vám tréneri brankárov?
Ťažko povedať, keďže o niečom takom sa ani nerozprávalo. Asi aj chýbal, pretože sme odborné veci nemali s kým predebatovať. Maximálne s brankárskym kolegom a hlavným trénerom. Odborný tréner v našich časoch v slovenských kluboch takmer neexistoval.
Za tých viac ako dvadsať rokov sa veci zmenili. Vývoj šiel dopredu.
V mládežníckych rokoch ste získavali medaily a na opačnej strane klziska proti vám stál napríklad aj Ján Lašák, ktorý sa dostal až do NHL. Vy ste o najprestížnejšej súťaži nesnívali?
Vedel som, že tam bude cesta zarúbaná. Jano bol šikovný a dostal sa tam na základe výbornej výkonnosti.
Nemal som extra talent, všetko som si skôr vydrel. Nemal som za sebou ani agenta či rodiča známeho v hokejovom prostredí.
Aj toto sa v článku dočítate
- Či uvažoval Miroslav Hála, že by sa v začiatkoch seniorskej kariéry vzdal sna hokejového profesionála,
- ako vychádzal s brankárskou dvojičkou Igorom Murínom,
- či bol pre neho titul zo sezóny 2003/2004 vrcholom kariéry,
- prečo v roku 2009 opustil po deviatich sezónách Duklu Trenčín.
Musel som sa predierať sám. Aj začiatky v Rakúsku boli náročné. Cestoval som do Viedne so spoluhráčmi. Auto som nemal a chlapci ma vysadili v Trnave na vlakovej stanici. Ak som zmeškal posledný vlak do Trenčína, ktorý šiel pred polnocou, driemal som na lavičke a čakal na prvý ranný spoj. Nebolo to jednoduché, ale podržali ma rodičia, za čo som im nesmierne vďačný.
