Juraj Majerský, dlhoročný fotograf najrôznejších podujatí v Trenčíne, zároveň člen Fotoklubu Méta, sa predstavuje v netradičnej polohe pozorovateľa každodennosti.
Vo svojej prvej samostatnej výstave, ktorá nesie názov Netradične, zachytáva často prehliadanú krásu obyčajnosti a prchavé momenty všedných dní.
Depo električiek má novú fasádu a okná. Tie staré padali z výšky 12 metrov Čítajte Fotografie vystavuje paralelne na dvoch miestach, v Mestskej veži a v Kultúrno-informačnom centre v Trenčíne.
Fotografie budú na týchto miestach vystavené do 30. decembra 2024. O svojich dielach bližšie porozprával v rozhovore.
V rozhovore sa okrem iného dočítate
Čím sú vystavené fotografie pre jeho tvorbu netradičné,
čo sa snaží na fotografiách zachytiť,
aké má v rámci fotografie ešte ambície,
aké boli jeho začiatky.
Čo môžu návštevníci na výstave Netradične vidieť?
Sú tu moje netradičné fotky. Všetci poznajú moje fotky z námestia, tu však sú fotky, ktoré robím, keď nefotím kultúru, koncerty, divadlá a podobne. Začal som fotiť čiernobielo, čiastočne ide o street foto, škaredé veci, ktoré sa mi páčia. Je tu i séria covidových diptychov v ktorých ľudia môžu vidieť najprv plnú scénu, potom prázdnu.
Sú netradičné i v niečom inom?
Sú netradičné i tým, že majú pochmúrnu náladu. Sú občas temné, tmavé. Niektoré fotky vystavujem i v Kultúrno--informačnom centre na Mierovom námestí. Na tých sú nohy účastníkov hudobných piknikov. Vzniklo to spolu s prvými piknikmi, kde mali ľudia zaujímavú obuv. Postupne sme si to vždy všímali, až tých fotiek bolo zrazu 54.
Janka Sedláčková, vedúca útvaru kultúry v Trenčíne, prišla s tým, že vystavme tieto fotky paralelne a nohy dáme do informačného centra.
Finálny výber robili dievčatá, ja som im poslal všetky fotky. Tie, čo sú vo veži, sú môj vlastný výber.
Ľudia vás poznajú ako fotografa, ktorý zachytáva život v Trenčíne. Čo bolo prvotným impulzom, ktorý vás zviedol na túto cestu?
Zodpovednejšie som začal fotiť pred 13 rokmi. Vtedy som videl reklamu na už neexistujúci portál podujatie.sk, ktorý vtedy hľadal fotografov. Prihlásil som sa tam a prvé čo som fotil, bol náhradný festival divadla Normálka a odvtedy sa to začalo nabaľovať, až to dospelo do bodu, že sa nepýtam a volajú mi kamaráti a známi s tým, že či prídem nafotiť to a hento. Podarilo sa mi preniknúť do kultúrnej komunity v Trenčíne.
