TRENČÍN. Nezastaviteľná zvedavosť, pietna spomienka, získavanie nových vedomostí, zvýšenie adrenalínu, záujem o históriu, vzťah k turistike i poznávaniu nových miest a množstvo ďalších pohnútok čoraz viac vedú ľudí všetkých generácií k návštevám spojených s temnými udalosťami minulosti i súčasnosti.
Autor literatúry faktu Tomáš Galierik vo svojej horúcej knižnej novinke Miesta zločinu a tragédií zmapoval Slovensko práve z tohto pohľadu. Prostredníctvom jeho rozsiahlej knižky s množstvom fotodokumentačného materiálu môžete navštíviť miesta na Slovensku, ktoré sú spojené s upírmi, čarodejnicami a bosorkami, ale aj miesta popráv a hanby v našej republike.
Tomáš Galierik vás v knižke Miesta zločinu a tragédií zavedie aj do domov, v ktorých žili kati, priblíži vám jednotlivé šibenice a popraviská, ale aj klietky hanby a praniere. Populárny autor okrem dávnej histórie mapuje Slovensko z tohto pohľadu aj v novoveku a nezabúda ani na tragické udalosti a nešťastia posledných rokov a mesiacov. Dozviete sa o obciach, ktoré museli ustúpiť výstavbe vodných diel, ale aj o novodobých nešťastiach v banských šachtách, v priemysle či o zničujúcom výbuchu plynu v paneláku v Prešove.
Ak chcete cestovať po železnici bratov Klimčíkovcov, zmenšite sa stodvadsaťkrát Čítajte Venuje sa aj vraždám, ktoré otriasli celým Slovenskom, miestam tragického skonu študentky medicíny Ľudmily Cervanovej, študenta Daniela Tupého či novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Žiaľ, aj viaceré miesta v našom regióne majú temnú minulosť.
A tak sa Tomáš Galierik vracia k udalostiam na Čachtickom hrade v spojitosti s grófkou Alžbetou Bátoriovou, zavítate do Katovho domu v Trenčíne, zažijete upaľovanie odsúdených na začiatku 18. storočia na trenčianskom námestí, ale aj spomienku na trápenie ženy, ktorú v Bošáci obvinili z čarodejníctva.
Neobišiel ani praniere v Dubnici nad Váhom či v Starej Turej, ale ani Skalku nad Váhom, kde boli počas archeologických výskumov objavené pozostatky pochovaného muža zaťaženého kameňmi a s oddelenou hlavou. A tak sa poďte začítať do rozhovoru s Tomášom Galierikom, ktorý vás uvedie do problematiky temnej turistiky.
Do Bubnovačky proti násiliu na deťoch sa zapojilo vyše tristotisíc školákov a dospelých Čítajte Prečo ste sa vlastne rozhodli zmapovať takúto širokú tému tragických miest a lokalít nešťastí na Slovensku?
V čase, keď som nad témou uvažoval, mi chýbal záujem laickej aj odbornej verejnosti o temnú stranu našej histórie. Dozvedieť sa o miestach popráv bolo komplikované. Sledoval som viackrát prácu sprievodcov v cestovnom ruchu a všímal som si ako divák aj ako návštevník, že sa o temnej histórií takmer vôbec nedozviete.
V posledných rokoch som popri filmovom turizme čoraz viac vnímal aj tú temnú podobu turizmu, ktorému sa zrejme budem venovať v iných projektoch. Ten temný, ako sa mu vo svete hovorí, si aj u nás žiada, aby sme sa mu venovali.
Ako by ste charakterizovali čoraz viac sa rodiaci pojem temnej turistiky?
Záujem o niečo netradičné, čo by mohlo osloviť pestrú škálu záujmov ľudí. To je to, čo tvorí zo športového, adrenalínového či filmového turizmu niečo pre nadšencov v oblasti. Temný turizmus má v sebe viacero možných odvetví, ktoré si dokážu nájsť záujemcov a netreba na tom hľadať nič zvrátené. Môže nás zaujímať, kde sa odohrávali boje a zomierali ľudia.
V rámci pietneho turizmu si pripomíname veľké tragédie a významných ľudí spolu s tragédiami, ktoré sa s nimi spájajú. Veď aj hrob M. R. Štefánika je takýmto miestom a jeho návšteva je aj prejavom úcty. V počiatkoch prác na knihe som si vypočul nemálo neistoty a vyčítavých poznámok, prečo práve táto téma. Ak máte záujem o spoločensky tabuizované témy, ste za divného. Zvykol som si. Za posledné roky si ľudia začínajú zvykať. Vyčítavých pohľadov je menej.
Pojem temná turistika sa v minulosti príliš často nevyskytoval.
O mnohých témach sa nehovorilo. V rodinách aj v spoločnosti sa o množstve miest tragédií za socializmu hovoriť vôbec nemohlo, alebo nebol záujem.
Mnohí pamätníci rôznych udalostí zomreli, archívy zapadli prachom. Ak sa niečo objaví, sú to skôr bulvárne podané objavy, ktoré zaujmú súčasnú verejnosť. Tak ako objav murovaných šibeníc v Holíči alebo Veličnej. Ľudí vždy láka určité tajomno, pohľad do minulosti, snaha predstaviť si danú dobu.
Niekedy je to neuveriteľnosť okolností.
Čo najviac láka ľudí, návštevníkov a turistov na temnej turistike?
Na Slovensku dlhodobo vidieť záujem o miesta spojené s M. R. Štefánikom i jeho tragickou smrťou, hrady a zámky so záujmom o hladomorne a väznice. Niektoré mestá na Slovensku ponúkajú expozície venované životu kata. Hrady však často ani neponúkajú autentické zariadenie a ide tak len o súčasné repliky a figuríny.
Záujem Slovákov je veľmi roz-trúsený. Vidíme síce sviečky pri krížoch, kde sa umieralo, no ide skôr o výročia, náhly záujem a prepojenie pre niečo v médiách. Vyznávači takýchto miest a cieľov nie sú organizovaní a skôr roztrúsení. Z novodobých udalostí vieme, že aj tragédie dokážu ľudí spájať. Miesto vraždy známeho novinára a jeho snúbenice, ale aj miesto vraždy Daniela Tupého a ďalších obetí zločinu navštevujeme v rámci pietneho turizmu. Návštevou vyjadrujeme svoj názor alebo spoločenský postoj. Na druhej strane je to aj prejav empatie a úcty. To dokazuje, že sme ešte ľuďmi, aj keď nevzdelanosť a nenávisť je hlučnejšia a zdanlivo kraľuje.
Pokiaľ sú na temnej turistike prijateľné hranice prirodzenej turistiky založenej na zvedavosti a poznávaní až po prvky nezdravé v tomto smere?
Na Slovensku asi nemáme prípady ako v zahraničí. V Japonsku je les samovrahov, kde nie je ťažké objaviť niekoho osobné veci, kosti či ďalšieho nešťastníka v rozklade. Existujú atrakcie, v ktorých sa môžete nechať na čas pochovať. To už by som nenazval temným, ale skôr extrémnym turizmom. Určite by nebolo v poriadku vyhľadávať a navštevovať miesta, kde sa odohrali vraždy sériových vrahov s trochu inými pohnútkami, ktoré ani nebudem spresňovať.
Temná turistika je známa mnohým detektoristom, na miestach bojov po celom Slovensku. Objavujú nezdokumentované provizórne hroby, vykrádajú všetko kovové, rozhrabú kosti a aj vojenská známka s poslednou možnosťou identifikovať obeť vojny a dať odpoveď pozostalej rodine, kde skončil ich pradedo, sa stratí, pretože detektoristovi ide o gombík z uniformy a nie ohlasovať miesto nálezu organizáciám a priniesť svetlo do beznádeje. ň
Hranica etickosti je prekročená vždy, keď na miesta posledného odpočinku pokojne bežného civilného cintorína prichádza niekto len preto, aby si vzal cenný 150-ročný kríž či náhrobok v hebrejčine. Uctiť si miesto, obeť alebo pripomínať tragédie – áno. Zasahovať, snažiť sa zobrať si kus histórie alebo ju zrušiť – to už nemožno akceptovať.
Akým spôsobom ste začali mapovať miesta tragédií a nešťastí na Slovensku?
Pôvodne šlo o rozsiahly zoznam miest, ktoré medzi temné možno zaradiť. Nejde pritom o rovnaký typ udalostí. Nemalo ísť ani o vyčlenenie udalostí len z nejakého obdobia. Ak by šlo o popravy, vždy by to bol rozsiahly úsek. Veď sa u nás popravovalo až do roku 1989. Tak ako pri filmových miestach, aj tentoraz som sa zameriaval na miesta.
Také, ktoré môžu poskytnúť pohľad do temnej histórie a pre mnohých neznámej. Vedel som, že dobovo a témou musí kniha začínať upírskou históriou, ktorú mylne svet prisudzuje Hollywoodu či sčítanejší priamo Bramovi Stokerovi. Tiež som si bol istý, že téma upaľovania čarodejníc, ktorú niektorí považujú za čisto záležitosť amerického mesta Salem a tu ich vedomosti končia, musí byť spolu s katmi a popravami ďalšou. Priveľmi často chodím okolo pranierov a často som pri klietke v Levoči. Tým všetkým som musel začať.
Ktoré miesta na Slovensku v spojitosti s temnou turistikou sú najnavštevovanejšie na Slovensku?
Myslím, že význam v rámci temného turizmu majú a budú mať pripomienky udalostí počas II. svetovej vojny. Pôvodne táto oblasť mala byť v mojej knižke, ale nakoniec sa jej budem venovať v inej. K dôvodom sa ešte vrátim. Je ťažké povedať, ktoré sú najnavštevovanejšie. V tomto smere štatistiky neexistujú a o mnohých miestach ani verejnosť netuší.
Spomínané hrady a ich hladomorne, to je spojenie v jedno a návštevník hradu zväčša nejde na celý okruh len pre jeden pohľad približnej podoby na dobovú hladomorňu. Pripomíname si vypálené dediny, obce, cintoríny a pamätníky v nich. Mohyla v Brezovej pod Bradlom je miesto, ktoré vnímame ako krásne a pietne zároveň. Na hroboch viacerých našich významných osobností horia sviečky.
Svojím spôsobom záujemcu o temný turizmus priláka Pribylina, Múzeum v Zuberci a aj tie vo Vychylovke a v Martine. Múzeá tradičnej architektúry sú totiž neraz vyskladané z domov, ktoré presunuli zo zrušených obcí pre výstavbu vodných nádrží. Ľudia ustúpili úradom, zanechali tam svoju minulosť a neraz aj kultúru. S ňou aj mŕtvych predkov na cintorínoch, ktoré sa ocitli na dne priehrad. Pre mnohé rodiny sú dodnes temnými miestami brehy týchto nádrží.
Ktoré temné a smutné miesta majú prioritu vo svete a chodí tam najviac ľudí?
Ak sa povie temný turizmus, na každom kontinente je najzásadnejším cieľom niečo iné. V Tichomorí je to Pearl Harbor, Nauru, Midway a rôzne lokality ťažkých bojov. V Japonsku je celá súčasná Hirošima jedným veľkým pamätníkom s ďalšími v jej centre.
Ground Zero na Manhattane a obete tragédie z 11. septembra sú miestom, ktoré treba vidieť a správne pochopiť. Z fotografií sa to nedá.
Temným až samovražedným turizmom by bol pokus navštíviť Severný Sentinel v Indickom oceáne. Na Zanzibare je v meste Stonetown niekoľko pamiatok otrokárskeho obchodu. V Európe je to nepochybne Dachau, Auschwitz I. a II. (Osvienčim). Všetky tieto miesta lákajú masy turistov. Tragédie sa ich mohli týkať osobne, alebo ich len fascinuje história a majú záujem ju spoznať. Netreba na tom hľadať nič zlé, hoci tu vždy budú aj názory, ktoré dokážu popierať existenciu Osvienčimu a masového vyhladzovania ľudí.
Sú v tomto smere na Slovensku miesta, ktoré je nebezpečné navštevovať ešte aj v súčasnosti z dôvodu nebezpečenstva a ohrozenia života?
Ak budeme hovoriť o rôznych tajomných baniach, štôlňach, miestach závalov, zosuvov a podobne, tam vždy pôjde o život. Za miesta temného turizmu možno považovať aj väznice. Dokážu fascinovať po stránke histórie, ale cesta tam je celkom iná ako na ostatné miesta.
Nebezpečné môžu byť mnohé prírodné miesta, ktoré sú opradené legendami o duchoch. Ak nás láka návšteva v noci, pochopiteľne si koledujeme o problém. Ruiny stavieb spojených s organizovaným zločinom môžu byť tiež nečakaným rizikom. Rozpadnutý objekt Bajkal v Bratislave už je ako ementál a ak vás priláka nazrieť dnu, môžete naraziť na agresívnych tulákov s nožom. Smutným je osud obce Horné Opatovce, ktorá zanikla pre ekologickú katastrofu. Na pôvodnom mieste zostal hodnotný kostol, ktorý sa len nedávno začal rozpadať pre posun zeme a môže dôjsť k zrúteniu.
