TRENČÍN. Jedným z najčastejších miest, kde sa ľudia rozhodnú dobrovoľne ukončiť svoj život, sú vlakové koľajnice.
Práve v ich blízkosti nielen v Trenčíne a jeho okolí môžu ľudia už niekoľko rokov naraziť na tabuľky, ktoré sa snažia takémuto rozhodnutiu zabrániť.
Od roku 2020 ich tam osádza personál internetovej poradne IPčko, ktorá telefonicky, alebo prostredníctvom chatu poskytuje anonymnú psychologickú a sociálnu pomoc.
V Trenčíne môžu postaviť spaľovňu odpadu, poslanci návrh schválili Čítajte Do dnešného dňa evidujú z týchto miest stovky telefonátov, počet volajúcich podľa nich vo všeobecnosti stále rastie raketovým tempom.
Z koľajníc volajú stovky ľudí
Pracovníci IPčka dlhodobo zaznamenávali, že sa im opakujú krízové rozhovory s ľuďmi, ktorí ich kontaktujú priamo z koľajníc.
V článku sa okrem iného dočítate
- Koľko ľudí sa IPčku doposiaľ ozvalo priamo z koľajníc,
- ako znejú telefonáty ľudí, ktorí z týchto miest volajú,
- ako sa snažia týmto ľuďom v telefonátoch pomôcť,
- aké príčiny najčastejšie ľudí dovedú k myšlienkam na samovraždu.
„Keď sme tieto dáta zozbierali, tak sme požiadali i železnice o údaje a identifikovali sme na slovenských koľajniciach niekoľko lokalít, na ktoré ľudia chodia ukončiť svoj život,“ povedla Zuzana Juráneková, odborná poradkyňa z IPčka.
Na miestach týchto tragédií chcú vytvárať príležitosť k tomu, aby i v takejto lokalite mohli ľudia stretnúť nádej v podobe na prvý pohľad nenápadných tabúľ. Je na nich napísané Napíš, alebo zavolaj.
„Ľudia volajú a píšu. V IPčku už nemám obdobie o ktorom by sa dalo povedať, že nemáme klientov, alebo že klesajú žiadosti o pomoc. Žiadostí je skutočne veľmi veľa, od pandémie narástli raketovým spôsobom. Už len za prvý polrok 2024 sme mali viac ako 91 000 kontaktov,“ vyčíslila.
Viac ako 8 000 ľudí volalo s tým, že majú myšlienky na ukončenie života, ďalšie kontakty boli i ľudia, ktorí už boli na hrane života a smrti. Mnohí operátorom liniek otvorene povedali, že volali práve preto, lebo videli pri koľajniciach tabuľku s telefónnym číslom.
„Tých je približne 650, odkedy sme tieto tabuľky začali vešať. Toto číslo môže byť vyššie, lebo mnohí túto informáciu nespomenú, keďže to v tú chvíľu nie je dôležité,“ uviedla Juráneková.
Tabuľky začali pri koľajniciach vešať ešte v roku 2020. Do dnešného dňa ich po celej krajine osadili viac ako tisíc. Opakovane sa na tieto miesta vracajú a kontrolujú, či stále visia. Ich lokality prezradiť nechcú práve preto, aby zbytočne nepútali pozornosť ľudí, pre ktorých nie sú určené.
„Identifikujeme i ďalšie nové miesta, kde by boli užitočné,“ dodala.
Jedna z tabuliek v Trenčíne. (zdroj: MAROŠ BUCHEL)Príbehy, ktoré by nevymysleli ani scenáristi
Juráneková upozornila, že medzi obdobia, ktoré sú v ich práci náročné patrí práve i vianočný čas.
„Či chceme, alebo nie, na ľudí dolieha, tak aj v tomto čase kontrolujeme tabuľky, či ich nezničil zub času, alebo nejakí vandali. Aby prípadne pomohli, ak na ne ľudia narazia,“ podotkla.
Náročné sú však i samotné telefonáty ľudí.
„Volajúci v nich odhalia to najtemnejšie a najintímnejšie o sebe. Častokrát ide o to, že sa v nich toho veľa nahromadí, je to reťazenie viacerých životných ťažkostí, ktoré sa nabaľujú a zrazu majú pocit že je to väčšie ako oni,“ vysvetlila.
Ľudia majú podľa nej v mnohých prípadoch pocit, že sa dostali do situácie, z ktorej neexistuje východisko.
„Ono ale existuje. Vždy, každá situácia má nejaké riešenie. Ťažko sa však hľadá, keď je na to človek sám,“ priblížila.
Taktiež upozornila na to, že ľudia im nevolajú s prosbou o záchranu.
„Mnohí povedia, že sa boja umrieť sami, alebo sa boja samotného umierania. Hovoria i o tom, že celý život boli sami, tak aspoň pri smrti chcú byť s niekým. Tu prichádza do hry naša odbornosť, kvalifikácia a skúsenosti mojich kolegov a kolegýň, ktorí vedia s človekom pracovať a poskytnúť mu pomoc a krízovú intervenciu,“ povedala.
Dôležité podľa jej slov je to, aby volajúci cítil autentický záujem.
„Snažíme sa dať volajúcemu pocit, že chceme s ním byť a chceme sa ponoriť i do tých temných vecí. Chceme, aby do tej tmy zrazu preniklo svetlo. Možno to znie pateticky, ale veľakrát to tak popisujú. Ľuďom to môže otvoriť ďalšie možnosti. Nie vždy je to jednoduché,“ povedala.
Ako doplnila, volajúci veľmi často popisujú životné situácie, ktoré sú za hranicou bežnej ľudskej predstavivosti.
„Ak by scenáristi chceli napísať taký príbeh, aké nám hovoria ľudia do telefónov, tak by sa im to nepodarilo. A títo ľudia to žijú a snažia sa to zvládať najlepšie, ako vedia a pokúšajú sa tie situácie riešiť. Systém okolo nich však nezafungoval tak, ako by potrebovali. Nádej tam však vždy je, dodala Juráneková.
Pripravili i rozhlasovú kampaň
Železnice Slovenskej republiky (ŽSR) spolupracujú s IPčkom už niekoľko rokov na prevencii samovrážd.
„Výsledkom tejto spolupráce sú nálepky a tabuľky s odkazom na linku pomoci IPčko, ktoré sú strategicky rozmiestnené v blízkosti železníc, kde dochádza k častým pokusom o samovraždu. ŽSR tiež pravidelne poskytujú IPčku štatistiky o samovraždách, na základe ktorých si organizácia identifikuje miesta s najvyššou frekvenciou týchto udalostí a zameriava tam svoje aktivity,“ informovala Petra Lániková, hovorkyňa ŽSR.
V minulosti realizovali aj takzvanú rozhlasovú kampaň, ktorá bola ďalšou formou spolupráce medzi Železnicami Slovenskej republiky a občianskym združením IPčko.
„Zo slovenských staničných rozhlasov sa ozýval reklamný spot, ktorý informoval o možnosti zavolať na linku pomoci v beznádejných či náročných životných situáciách. Za ŽSR je mimoriadne dôležitá najmä prevencia a informovanosť verejnosti, ktorú s IPčkom dokážeme spoločne zabezpečiť,“ uviedla.
V tlačových správach, ktoré sa týkajú tejto témy, pravidelne zverejňujú aj kontakty na psychologickú pomoc a informácie o tom, kam sa ľudia v krízovej situácii môžu obrátiť.
„S poradňou IPčko plánujeme spolupracovať aj do budúcna,“ doplnila hovorkyňa.
Župný dom v Trenčíne chcú kompletne zrekonštruovať do konca budúceho roka Čítajte Zúfalá prosba o pomoc
K úvahám o samovražde alebo k samovražednému jednaniu sa najčastejšie uchyľujú ľudia, ktorým sa nedostáva pochopenia a podpory zo strany okolia z dlhodobého hľadiska.
Upozornil na to Tomáš Divéky, psychoterapeut a klinický psychológ.
„Chýba im často prijatie a také to obyčajné ľudské porozumenie. Najviac ide o ľudí, ktorí majú ťažké formy depresie, ľudí na ktorých je vyvíjaný tlak na výkon a dosahovanie výsledkov na ktoré nemajú kapacitu, ľudí závislých, ktorí sa dostali do dlhov, exekúcií, ľudí, ktorí sú vážne chronicky traumatizovaní a v neposlednom rade aj o ľudí, ktorí sú chronicky osamelí,“ priblížil.
Pokiaľ však človek, ktorí o samovražde uvažuje alebo o nej hovorí a nie je definitívne rozhodnutý, že si vezme život, vždy ide o akt zúfalej prosby o pomoc.
„Je veľmi dôležité tiež rozlišovať o aký typ samovraždy ide, pretože samovraždu môžeme chápať ako akt bilancovania, kedy sa človek rozhodne, že jeho život už nemá cenu ani význam, napríklad v dôsledku ochorenia, či okolností, ktoré som spomenul vyššie. Môže ísť i o akt určitej revolty, ako v prípade Jana Palacha, čo je vlastne aj určitý akt samovraždeného sebaobetovania,“ uzavrel.
