MORAVSKÉ LIESKOVÉ. Vytrvalkyňa Monika Kusendová (nar. 1994) z Moravského Lieskového siahla 29. septembra 2024 na dno svojich schopností. Členka klubu Atletika Nové Mesto nad Váhom zabehla na jubilejnom 50. ročníku svetoznámeho Berlínskeho maratónu po prvýkrát v živote 42 195 metrov dlhú trať pod tri hodiny.
Časom 2:58:42 hod. si vytvorila nový osobný rekord. V nemeckej metropole Berlín bežala svoj dvanásty maratón a jej časový posun od maratónskej premiéry v roku 2016 na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach si za osem rokov vylepšila takmer o celé dve hodiny (presne o 112 minút). Po návrate maratónkyne Moniky Kusendovej z Berlína sme sa s ňou pozhovárali. So ženou, ktorá v roku 2024 prekonáva svoje limity.
Veď počas leta zvládla výstup na legendárne africké Kilimandžáro zo štartovacej „čiary“ v nadmorskej výške 1900 metrov. A už o pár mesiacov sa v množstve ďalších Afričanov pohybovala opäť. Tentokrát v berlínskych uliciach na trati uznávaného maratónu. Za jeden rok sa jej tak podarilo splniť si dva veľké sny.

Monika, keď priaznivec atletiky sleduje váš bežecký vývoj, určite si všimne vaše postupné preorientovanie sa zo stredných tratí na 800 metrov a 1500 metrov na najdlhšie bežecké disciplíny – polmaratón či maratón. Dá sa povedať, že s pribúdajúcim vekom pribúdajú aj kilometre?
Je to pravda. Atlét vekom stráca rýchlosť. Na druhej strane získava vytrvalosť, silnú hlavu a trpezlivosť. Už toľko neprepaľuje tempo. Ja som však beh chcela spojiť predovšetkým s dobrodružstvom a objavovaním nového. Súvisí to aj so skvelou komunitou ľudí, s ktorými sa mám možnosť stretávať. Behávam s ľuďmi, ktorí sú prioritne vytrvalci.
Posledným klincom do rakvy krátkych behov a zároveň motívom k môjmu prechodu k najdlhším disciplínam bola pandémia covidu. V čase nútenej izolácie som sa túlala po lesoch a behávala v nich štyridsať až päťdesiat kilometrov. Tu som si uvedomila, že mám na behu najradšej tú slobodu. V našom regióne sú lepšie podmienky pre vytrvalcov na dlhších tratiach, pretože atletických okruhov a ani cyklociest príliš veľa nemáme. Na konte mám po Berlíne dvanásť maratónov. Dlho bol mojou srdcovkou Medzinárodný maratón mieru v Košiciach, ktorý som absolvovala už päťkrát. Tam sa vždy rada vraciam.

Ako ste vlastne s vytrvalostným behom pred rokmi začínali?
Ja som v podstate začínala ako také neobrúsené atletické drevo s minimom talentu. Len tá vytrvalosť a silná vôľa tam boli. Niekedy znamená chcieť viac, ako mať to v sebe. Ľudské telo je v symbióze s hlavou zázračné.
Kde najčastejšie behávate?
Vybieham hneď z domu v Moravskom Lieskovom a často bežím priamo po hlavnej ceste, pretože je to jediná rovina nablízku. Samozrejme, na ceste vzniká problém s autami. Cyklotrasa v blízkosti môjho bydliska chýba. Pretože ak mám stratiť polhodinu času presunom k vzdialenejšej cyklotrase, na ktorej by som potom behala, tak je to zbytočne komplikované.
Chodievam behávať aj smerom na Zelenú vodu, kde je v blízkosti cyklotrasa. Štadión s atletickým okruhom až tak rada nemám, pretože sa tam vždy „ukoliečkujem“. Na druhej strane sa mi spája s mojimi atletickými začiatkami. Rada sa tu stretávam s ľuďmi, s ktorými sa to všetko začalo. S prvou trénerkou a niekdajšími i súčasnými spolubežcami. Štadión je pre mňa v súčasnosti viac o socializácii a nostalgii.
Ako vyzerá váš tréningový plán a jeho kilometráž?
Počas prípravy na maratón behávam týždenne 100 – 120 kilometrov. Posledné dva týždne pred štartom sú už potom o niečo oddychovejšie. Dĺžky behov i samotný objem idú dole. V ostatnom období je to tak v rozmedzí 70 – 80 kilometrov počas jedného týždňa.
Trénujem šesťkrát do týždňa, iba jeden deň si dávam voľno. Vtedy si sadnem na bicykel, idem si zaplávať, otužovať sa, pocvičím si. Veľmi rada behávam aj polmaratóny. Je zaujímavé, že ich rovnako rýchlo bežím v rámci maratónu ako samotné. To ma stále viac presviedča o fakte, že nie som rýchla, len vytrvalá.
Preto ma láka čoraz viac predlžovať bežeckú vzdialenosť. Keď už bežím, nech to stojí za to. Celkovo mám rada hory a ultra ako prestriedanie cesty, vyčistím si v nich hlavu a nemusím riešiť rovnomerné tempo. Navyše ma hodiny strávené v lese sama so sebou naučia trpezlivosti a sebadôvere.
Poďme teda na jubilejný 50. ročník slávneho maratónu v Berlíne. Mal rekordnú účasť 58 212 bežcov zo 161 krajín. Ako sa na tieto elitné preteky dá dostať?
Možnosti sú dve. Buď sa bežec kvalifikuje časom. Tie časové limity sú v rôznej v závislosti či ide o muža, alebo ženu, kritériom pre rôzne časové limity je aj vek.
Ak bežec splní limit a v dostatočnom predstihu pol roka i viac sa prihlási, má garantovaný štart na Berlínskom maratóne. Ja som sa do Berlína kvalifikovala časom z Košického maratónu. Druhá možnosť štartu pri nesplnenom limite je losovanie. Šanca, že sa to podarí hneď na prvý pokus, nie je istá.
Štartovné je približne dvesto eur s tým, že v tej cene má vytrvalec dopravu zadarmo na niekoľko dní a vstup na viacero sprievodných podujatí k tomu. V tomto roku bolo navyše aj zaujímavé múzeum, keďže išlo o jubilejný 50. ročník. Mohli sme si v ňom pozrieť medaily, obuv či oblečenie víťazov jednotlivých ročníkov.
58 212 vytrvalcov by bolo jedno z najväčších miest na Slovensku. Ako sa takéto masy atlétov zvládajú organizačne?
Je tam možno dvadsať alebo aj viac štartovacích koridorov, ktoré štartujú desať – pätnásť minút po sebe. Koridory sú tvorené podľa zabehnutých časov maratóncov. V každom je niekoľko tisíc ľudí.
Prvé koridory majú medzi štartmi rozostup päť minút. Sú označené písmenami, kam bežcov organizátori nasmerovávajú. Mala som z toho dosť obavu, v akom predstihu do koridorov ísť. Dobre sme urobili, že sme tam išli o trištvrte hodiny skôr. Zorganizované to bolo super, hoci niekedy bola aj tlačenica a práca lakťov. Ale nikoho tam neušliapali (úsmev). Starostlivosť o bežcov je na vysokej úrovni. Vážia si každého a každý je tam za hviezdu. Našťastie som nemala ani pocit, že by ma nejako obmedzovali bezpečnostné opatrenia a že by sa to s nimi nejako preháňalo.
Kým sa pohne tá obrovská lavína bežcov celá, tak to zrejme dlho trvá?
Trvalo to kompletne možno takmer celú hodinu, kým všetci odštartovali. Ja som bežala z tretieho koridoru. Takže kým sme prišli k štartovej čiare, bola to strata najmenej piatich minút na tých, ktorí boli už na trati. Problém je z tohto dôvodu aj s časmi. Do tabuliek sa píše preto čistý čas bežca, ale aj čas od prvého výstrelu. Je potom na jednotlivých zväzoch, ktorý čas uznajú. Slovenský atletický zväz uznáva čas výstrelu. Je to motivácia posúvať sa k rýchlejším koridorom, aby nebolo čo strácať a čo riešiť. Vzhľadom na dlhý štart v koridoroch už viem, že nabudúce si vezmem starú bundu, ktorú tam odhodím, aby som pri dlhšom čakaní v koridore nemrzla.
Je aj na prvých kilometroch po štarte stále ešte tlačenica?
Tým, že sú bežci usporiadaní na štarte podľa časov, nemala som pocit, že na trati zo začiatku vládne tlačenica. Veľa bežcov to však po prvú desiatku prepálilo a začali spomaľovať a brzdili. Ale to sa stáva všade. Problém nebol ani na občerstvovačkách.
Bolo ich tam totiž veľmi veľa, možno aj každý druhý kilometer.
Keď bežec ide na občerstvovačku, tak to signalizuje rukou. Pomáha to k tomu, aby sme sa zbytočne nezrážali. Bolo to všetko v poriadku. Ja som si brala iba vodu, ďalej som sa ani nepozerala, čo na stoloch je. So sebou som mala hroznový cukor a ostatné potrebné veci odskúšané už z tréningov. Napiť sa zvyknem pravidelne každých päť kilometrov. Sledujem si hodinky, to je istota.