„Práve ste ma zastihli, ako visím z rebríka,“ ozval sa gólman známy večným úsmevom, dobrou náladou a nekonečnou slovnou zásobou. Reč je o BRANISLAVOVI PALKECHOVI ( 51). Živej legende futbalu na trati od Piešťan po Nové Mesto nad Váhom, ktorý ani s piatym krížikom na chrbte nezavesil brankárskej rukavice na klinec. A smelo o ňom možno povedať, že je najstarší stabilne chytajúci gólman v krajských súťažiach na západnom Slovensku.
Rodák z Trebatíc si pamätá postup Piešťan do druhej najvyššej súťaže pred 30 rokmi, keď vychytal čisté konto v stretnutí proti Novým Zámkom pred osem a pol tisícovou návštevou. Ešte predtým prežil fenomenálny týždeň v tréningovom tábore Slovana Bratislava a vychytal Petra Dubovského, Dušana Tittela či Jara Timka.
Neskôr viac ako dekádu hájil farby Nového Mesta nad Váhom, kde trénerovi Jánovi Trebatickému vyrazil na tréningu v zápale boja dva zuby. Ostatné roky je hráčom šiestoligového Podolia s menšou prestávkou v drese rodnej obce.
Vyrastal pri Hankovi a Cifraničovi. V drese dvoch klubov zaznamenal po sto gólov Čítajte Kde sme vás zastihli?
Presúvam sa z jednej fušky na druhú. Bol som práve kúpiť farbu. Som vyučený maliar a viac ako dvadsať rokov živnostník. Pracujem spolu s bratom. Cez prázdniny sme vymaľovali všetky možné školské zariadenia od Piešťan po Nové Mesto nad Váhom. Teraz sa vrháme na domácnosti.
Ako sa vyvíjala vaša viac ako štyridsaťročná kariéra?
Od šiestich až do dvadsaťjeden rokov som hájil farby rodnej obce Trebatice. Darilo sa nám. Pôsobili sme v divízii, čo ja na menšiu obec úspech. Následne prišla ponuka z Piešťan, kde som zažil krásny ročník. Bojovali sme o postup do druhej najvyššej súťaže. Aj sa nám to podarilo, keď sme zvládli pred 8500 divákmi rozhodujúci duel proti Novým Zámkom a prakticky sme postúpili do profesionálnej súťaže.
Vrátil som sa následne späť do Trebatíc. Potom sa ozval Jozefa Bogora, aby som posilnil treťoligové Nové Mesto nad Váhom, čo sa neskôr stalo mojou osudovou stanicou. Viackrát sme skončili tesne pod vrcholom. Krásne bolo obdobie pod trénerom Jánom Trebatickým na prelome milénií.
Neskôr prišli mladší a veľmi šikovní brankári ako Miloš Volešák, Martin Trančík alebo Pepan Hodulík. Pochopil som, že tadiaľto cesta už nepôjde.
Preto som následne prijal ponuku z Podolia, kde som s krátkymi prestávkami už takmer pätnásť rokov. Medzitým som sa vrátil domov do Trebatíc, kde som robil asistenta Vladkovi Hornáčkovi.
Bránil ho Weiss, sedel vedľa Pelého a v Mexiku mu chceli vystrojiť svadbu Čítajte Začiatkom septembra som oslávil 51 rokov a stále som medzi troma žrďami. Vypadli nám gólmani, a tak mi nič iné pred novou sezónou nezostávalo. Iba si vysúkať rukávy, kúpiť nové kopačky a rukavice.
Baví vás to v bráne stále?
Už pred dvanástimi rokmi som si hovoril, že stačí. Dcéry vtedy doma plakali, že si nevedia predstaviť, že už nebudem chytávať. A pozrite sa. Som na ihrisku stále.
A poviem vám, že mi chutí rovnako celý život. Brankársky post je pre mňa už diagnóza. Človek sa od toho ťažko odtrhne. Aj keď je pravda, že vek neoklamete. Sobotňajší zápas cítim ešte v utorok.
Okrem toho mám v Podolí na starosti aj starostlivosť o trávnik. Trikrát do týždňa kosím. A veľmi ma to baví. Kde je chuť, ide všetko.
Žijem v Čachticiach s dcérami Emíliou a Valentínou, ktoré sú vysokoškoláčky a robia mi radosť. Oporou mi je aj priateľka Zuzka, ktorá ma v trénovaní a chytaní podporuje. Žijem si krásny život. Mám veľa kamarátov z futbalu i z pracovného života. Žijem v krásnej krajine a život vnímam v pozitívnych farbách.
Počujete od protihráčov aj slová, že už by ste mali byť na „futbalovom dôchodku“?
V posledných týždňoch ide skôr o potľapkanie po pleciach zo všetkých strán. Veď aj mnohí delegáti a rozhodcovia sú odo mňa mladší. Aj sa čudujú: „Ty ešte hráš?“
Skôr som podpichovačky počúval pred pätnástimi rokmi, kedy mi už niektorí útočníci nadávali do starých dedov. Čo som potom dnes, keď už mám po päťdesiatke?
Donedávna pravidelne za Veľké Uherce chytal Pavel Kováč, ktorý má už tiež päťdesiat rokov. Poznáte sa?
Veľmi dobre. Často spolu telefonujeme a sme dobrí kamaráti. Paľo je môj vzor v otázke prístupu k športovým povinnostiam i starostlivosti o seba. Vždy si máme čo povedať. Obdivujem, čo vo futbale dosiahol. Mne sa také méty nepodarili. Bolo mojim snom zahrať si najvyššiu súťaž, ale nebanujem.
Stretol som obrovské množstvo skvelých ľudí, ktorí futbalu na Slovensku obetujú celý život. Odmenou im často bolo iba „Pán Boh zaplať“. Keby nebolo ich, amatérsky futbal už v mnohých kútoch ani neexistuje.
Aj toto sa v článku dočítate
- Ako sa dostal Branislav Palkech k tomu, že si mohol zachytať proti hviezdnemu Slovanu a mal o neho bratislavský klub záujem,
- bol postup do II. ligy s Piešťanmi jeho najvýraznejším úspechom,
- prilepší si ako chytajúci tréner pri hodnotení výkonu hráčov známku,
- prečo neprijal opakujúcu sa ponuku na trénovanie zo strany rodných Trebatíc?
Ktorého gólmana ste obdivovali zo svetovej scény?
Do dnes mám v malíčku všetky top európske ligy. Temperamentom sa mi páčil Oliver Kahn z Bayernu Mníchov. Ten by sa najradšej zahryzol a roztrhal súperových hráčov. To bolo niečo pre mňa. Bol som podobný.
Takže taký regionálny Laco Molnár?
Presne tak. Aj toho som obdivoval. Jeho čítanie hry, mršnosť na čiare. Laco bol vynikajúci brankár.
Musím sa troška pochváliť. Ako dvadsaťročný som mal možnosť trénovať s jeho Slovanom Bratislava. Bol vtedy na sústredení v Piešťanoch a ako tréningovú plochu využili aj Trebatice. Z trojlístka gólmanov chýbali dvaja. Pôvodne som mal vypomôcť iba na jednom tréningu, no napokon som bol s tímom celý týždeň. Peter Dubovský sa vtedy pripravoval na sezónu v Reale Madrid. Strieľali na mňa aj také esá ako Tittel, Jaro Timko, Gostič, Pecko, Lancz. Slovan mal vtedy vynikajúce mužstvo. Na všetko dohliadala dvojica Galis-Švehlík.
Nevolali vás do Bratislavy na skúšku?
Vraj k tomu veľa nechýbalo. Neviem však, čo sa udialo. Športový život sa láme na maličkostiach. Môžete byť aj dobrý, ale musíte mať aj kúsok šťastia a aj mimofutbalových zručností. Videl som na vlastné oči ako sa dokázali presadiť futbalisti, ktorí možno ani nemali toľko talentu, ale v správnych momentoch mali šťastie a boli na správnom mieste. A dotiahli to ďaleko.
Bol postup s Piešťanmi do druhej najvyššej súťaže vašim najväčším úspechom?
Dovolím si povedať, že áno. Štadión bol nabitý a na mojich pleciach bola obrovská zodpovednosť. Na čele klubu stál Marat Manafov, ktorý zostavil veľmi dobré mužstvo.
Neskôr som zažil víťazstvo v súťaži s Kočovcami, čo bolo tiež veľmi príjemné.
Nedávno ste odmietli ponuku rodných Trebatíc. Je to pravda?
Behom dvoch rokov ma starosta obce a veľmi dobrý kamarát Juraj Valo volal štyrikrát. Podoliu však nemôžem urobiť to, že by som odišiel. Mám sa tam veľmi dobre. Neviem si predstaviť miestnym funkcionárom povedať, že mi prišla ponuka z vyššej súťaže.
Pritom v Trebaticiach poznám dlhoročne každé steblo trávy. Otec bol v klube hospodárom. Ja som vešal siete, rohové zástavky, lajnoval čiary. Mama prala dresy. Srdce ma do klubu ťahá, ale ešte neprišiel správny čas.
V Podolí sa o futbal starajú skvelí ľudia – predseda klubu Tomáš Bobocký, starosta Rasťo Bobocký a hospodári Majka a Rudko Bobockí.
Nemôžem ešte odísť, pretože by som sa nedokázal pozrieť na seba do zrkadla. Dedinský futbal je predsa o dobrých vzťahoch a stretávaní sa v dobrej nálade a aj o charaktere.
Ako hrajúci tréner známkujete aj sám seba. Prilepšíte si?
Pri hodnotení zápasov som na seba poriadne kritický. Chlapci to majú radi, potom aj kritiku na nich prijímajú lepšie. Vždy si o pol stupňa alebo stupeň prihorším.
Ste takým otcom kabíny?
Snažím sa mať v prvom rade ľudský prístup. Doba je už neporovnateľná s tou mojou. My sme poznali iba futbal. Vôbec sa nám nesnívalo o rôznych festivaloch. O možnostiach precestovať za pár eur celý svet bolo nereálne uvažovať. Dnes je veľa rôznych lákadiel a na futbal zostáva výrazne menší priestor.
Som diplomat, psychológ, kamarát, otec, spoluhráč a neviem čo ešte všetko v jednej osobe. Samozrejme, keď treba, tak im poriadne naložím. Inak by vám hráči vyliezli po chrbte až na hlavu.
