Jednou z účastníčok festivalu Pohoda, ktorý predčasne ukončili po silnej búrke, bola aj psychologička Mgr. Natália Schmidt z Ambulancie klinickej psychológie v Trenčíne. Z letiska po páde stanu neodišla, ale rozhodla sa otraseným ľuďom poskytnúť pomoc. O tom, ako situáciu vnímala priamo na mieste, aj o tom, aké vplyvy môže mať udalosť na psychiku jej účastníkov, sme sa rozprávali v rozhovore.
Psychologička Mgr. Natália Schmidt (zdroj: archív N. Schmidt)Kde ste sa pred búrkou nachádzali?
Čakali sme s rodičmi na koncert, bol s nami aj rodinný priateľ. Ten to prežíval úplne inak ako my, keďže jeho manželka a deti sa nachádzali v rôznych častiach letiska.
Čo nasledovalo?
Išli sme sa skryť do najbližšieho stanu po tom, ako organizátori ohlásili zrušenie programu a zadali pokyny. Útočisko sme našli v menšom stane, ktorý čašníci zazipsovali a zakryli, otec na okraj prisunul nejakú reklamu a smetný kôš, skryli sme sa za to. Keď vypadla elektrina, vzájomne sme sa podporovali, keď začalo silno fúkať, tak sme si začali spievať. Povzbudili sme tak aj rodinného priateľa, ktorému sme hovorili, že všetko dobre dopadne. Bol medzi nami aj muž, ktorý bol opretý o pult a čupel na zemi. Nereagoval na nič a ja som ho nechala tak, inak by som mu narušila priestor a jeho bublinu, ochranný mechanizmus.
Spievať v stane bol váš nápad?
Bolo to spontánne, prirodzené, všetci sme sa aj tak navzájom podporovali.
Ide o techniku, ktorá môže človeku pomôcť neprepadnúť panike v rizikovej situácii?
Áno, techník je veľa. Jednou z nich je dýchanie, keď sa sústredíme na 4-sekundový nádych nosom a 8-sekundový výdych ústami. Môžete aj počítať od jedna do 50 a od 50 do jedna, prípadne počítať iba párne čísla alebo nepárne, veľmi vie pomôcť obyčajné rozprávanie sa s ľuďmi naokolo. Snažili sme sa neprepadnúť panike, normálne komunikovať a keď už prišlo k tým náročným chvíľam, utešovali sme sa, že všetko dobre dopadne a rýchlo to prejde.
Pár minút pred búrkou na trenčianskom letisku. (zdroj: Erik Stopka)Na festivale ste boli súkromne, no následne ste ponúkli svoju asistenciu zdravotníkom. S akými prípadmi ste prišli do kontaktu?
Keď búrka ustúpila, pomaličky začali rozväzovať stan a rodinný priateľ utekal hľadať manželku, môj otec išiel za ním. Keď som vyšla von, kúsok od nás stálo mladé dievča, asi stredoškoláčka, ktorá bola v panike. Plakala, začala som ju utešovať a pýtala sa, čo sa jej stalo, ako sa cíti. Povedala, že bola vo vnútri stanu, ktorý spadol a nevie, kde má kamarátku. Snažila som sa ju upokojiť a na mieste som ju zastabilizovala. Následne som sa išla nahlásiť ku zdravotníkom a povedala im, že som psychológ a môžem pomôcť. Keďže som nemala žiadne označenie, chodila som po areáli letiska s jednou zdravotníčkou a pýtali sme sa ľudí, či sú v poriadku a či nepotrebujú zdravotnícku alebo psychologickú pomoc. Podľa odpovedí sme triedili ľudí. Stretli sme napríklad ženu so sklerózou mutliplex, ktorá bola pod jedným zo stanov a bola dezorientovaná. Kolegyňa zdravotníčka sa ju snažila zastabilizovať, lebo u nej to išlo už do ataku, keďže prejavy sklerózy sú veľmi závislé od psychiky.
