NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Herec, pedagóg, gitarista, spevák i kameraman Lukáš Šepták. Rodák z nášho kraja, ktorý sa zaskvel ako cisár Nero v muzikáli Quo vadis, Vladimir Lenskij v Eugenovi Oneginovi, Konstábel Kray v Sherlockovi Holmsovi, Krásny princ v Popoluške, či stvárnením hlavnej postavy v ďalšom muzikáli Nikola Šuhaj.
Napriek tomu, že v činohre Divadla Jonáša Záborského v Prešove sa stal hereckou hviezdou, v jeho divadelnej kariére nastal veľký zlom. Presedlal na bábkové divadlo, ktoré ho očarilo zázrakom ilúzie a divadelnej mágie.
Člen bábkového divadla pre deti i dospelých Babadlo tak zamenil postavu cisára Nera či zbojníka Nikola Šuhaja za postavu ďalšieho lúpežníka Ali Babu či kráľa Drozdia brada.
A tak sme sa s úspešným hercom Lukášom Šeptákom, ktorý vymenil činoherný súbor s reálnymi hercami za javisko, na ktorom spolupracuje s drevenými bábkami, po jeho divadelnom vystúpení Ali Baba, vytvorenom na základe adaptácie slovenskej ľudovej rozprávky Hopsa, horsa, zem otvor sa!, radi v Novom Meste nad Váhom zhovárali.
Ste rodák z Trenčianskeho kraja. Vaše divadelné chodníčky vás však zaviali zo západného Slovenska najskôr do stredoslovenskej Banskej Bystrice a napokon až do Prešova na východe našej krajiny.
Moje korene sú v Dubnici nad Váhom. Tam som chodil do základnej školy a potom študoval na dubnickom gymnáziu. Po gymnáziu som išiel študovať na vysokú školu do Banskej Bystrice, kde som absolvoval Akadémiu umení. Odtiaľ už moje kroky viedli do Divadla Jonáša Záborského v Prešove. V prešovskej činohre som účinkoval deväť rokov. Mojím snom však bol návrat do rodného kraja.
V staroturianskom múzeu sa počas letných prázdnin presuniete v čase Čítajte Na východe som nechcel zostať. Roky v Prešove však ubiehali a ja som sa akosi nevedel týmto smerom rozhýbať. Narodili sa mi však deti a uvedomil som si, že budem starnúť a potom sa už nikdy nerozhýbem. A tak sme si s manželkou, ktorá pochádza z východu, povedali, že keď sú ešte deti malé pôjdeme na západ Slovenska.
Kam po návrate do kraja vášho detstva a študentských čias viedli vaše životné kroky?
Prišli sme do Trenčianskych Teplíc, kde sme zotrvali určitú dobu. Keď sme si hľadali domček, tak nás trochu odtiaľ vyhnali ceny. Napokon sme sa vydali do topoľčianskeho regiónu a zakotvili sme v dedinke Ludanice. Máme tam domček a fungujeme tam už dva roky.
Jurkovičove Sluneční lázně v Luhačoviciach sprístupnili verejnosti po dlhých rokoch chátrania. Ich stav je obdivuhodný Čítajte Čo vás inšpirovalo vydať sa po divadelnej ceste?
V rodine takéto umelecké zameranie veľmi nemáme. Pre rodičov to bol šok, keď som im povedal, čo mám v pláne. Vyskúšal som to a vyšlo to. A keď som sa už raz na túto hereckú dráhu vydal, musel som sa a zároveň aj chcel sa jej držať. Herectvo vo mne dozrievalo, a keď ma zobrali ako interného člena do profesionálneho Divadla Jonáša Záborského v Prešove, tak moja herecká cesta bola jasná. Nebol to však ten pravý život, ako som si predstavoval. Nakoniec som zostal na voľnej nohe a k herectvu sa pridala aj dráha pedagóga.
Vaša herecká cesta je naozaj akoby cesta v kruhu po celom Slovensku. Prečo po ukončení vysokej školy v Banskej Bystrici viedli vaše herecké kroky do Prešova a nie bližšie k rodisku?
Bol som na troch konkurzoch. V divadlách v Nitre, Žiline a v Prešove. V Mestskom divadle v Žiline sa k účastníkom konkurzu zachovali dosť zvláštne, keď nám ani neodpísali, či nás zobrali alebo nie. V Divadle Andreja Bagara v Nitre mali záujem o hosťovanie. V Divadle Jonáša Záborského v Prešove ma však okamžite po konkurze vzali do interného pomeru. Tak som si povedal, že lepší vrabec v hrsti ako holub na streche a išiel som do Prešova.
