POBEDIM. Martin Piškula je od roku 2002 predsedom Dobrovoľného hasičského zboru v obci Pobedim, zároveň je od roku 2014 jeho veliteľom. Okrem toho však pôsobí i v trnavskom krajskom hasičskom a záchrannom zbore.
Hasičstvu sa venuje od svojich pätnástich rokov, k tejto vášni ho priviedol jeho otec. Záujem o prácu požiarnikov má i jeho štvorročný syn.
V rozhovore priblížil, čo by mal človek vedieť, ak chce byť hasič, či si môžu požiarnici počas nočnej služby pospať, ale i to, ktorý zásah v ňom rezonuje už dlhé roky.
Čo vás priviedlo k tomu, aby ste sa stali hasičom?
Bol som v tom odmalička, pretože otec pochádza z Moravy, kde hasičstvo fungovalo dlhé roky. Priniesol to aj na Slovensko. Po čase sa aj on stal predsedom dobrovoľného hasičského zboru a keďže som všetky akcie navštevoval s ním, zostalo mi to pri srdci.
Za zabitie manžela nožom vymeral súd Ukrajinke z Novej Dubnice 15-ročný trest Čítajte Kedy ste sa začali hasičstvu venovať naplno?
To bolo v roku 1995, kedy sme dali dokopy partiu 15-ročných chlapcov, ktorá si povedala, že začneme aj my trénovať a budeme chodiť na hasičské súťaže. Odvtedy som v dobrovoľnom požiarnom zbore fungoval aktívne.
Konkrétne dobrovoľní hasiči z obce Pobedim sú veľmi úspešní a aktívni.
Zúčastnili sme sa aj medzinárodných súťaží v Nemecku, Maďarsku, Poľsku, Česku, kde sme sa pravidelne umiestňovali na medailových pozíciách. Rovnaké úspechy za dorastencov sme zaznamenali i v rámci Slovenska.
V rozhovore sa taktiež dočítate
- Ktorý zásah v ňom rezonuje už dlhé roky,
- či sa s úmrtiami pri svojej práci stretáva pravidelne,
- ako sa pripravujú na zásahy a či si môžu hasiči počas nočnej služby pospať,
- či má ambíciu stať sa hasičom i jeho malý syn,
- či majú mladí ľudia v súčasnosti záujem o prácu hasiča,
- aké prednosti by mal mať potenciálny hasič,
- či máva pri vykonávaní svojej profesie strach.
Už sme však zostarli a premenili sme sa na dobrovoľný hasičský zbor obce, kde je prvoradý zásah. Nachádzame sa v najvyššej A1 skupine, takže sa už viacej venujeme zásahovej činnosti. Súťaže sme dali bokom, pretože sa nedá stíhať oboje.
Akú funkciu vykonávajú dobrovoľné hasičské zbory v takejto skupine?
Hasiči z obce Pobedim sú pravou rukou bežného hasičského zboru. Keď je vyhlásený poplach, do desiatich minút musíme byť na mieste. Sme vyškolení rovnako ako štátni hasiči. Robíme všetko, čo bežní hasičskí zbor, my to však robíme vo voľnom čase.
V takom prípade ste sa určite zúčastnili i nejakých nebezpečných výjazdov.
Stalo sa nám už, že sme k nehode prišli skôr ako štátni hasiči. Naši dobrovoľníci sú už vyškolení i na to, aby mohli vyťahovať ľudí z vozidiel, vlastníme na to i zariadenie.
Vy však pôsobíte i v štátnom hasičskom zbore. Zažili ste v rámci tejto profesie výjazd, ktorý vo vás rezonuje do dnes?
Zažil som jednu udalosť, s ktorou žijem už roky. Šesť rokov po tom, ako som nastúpil do zboru, som sa ako vzrastovo najmenší musel ponoriť do výkalov v žumpe, do ktorej spadol deväťročný chlapec. Všetci vedeli, že už nežije, ale niekto musel ísť po neho. Bol to divný pocit. Chlapec bol jedináčik a jeho rodičia sa na to pozerali na dvore.
Dá sa na takéto niečo pripraviť?
Ani by som nepovedal, každý zásah je iný. Nikdy nevieme, do čoho ideme. Pri tejto práci treba aj rozum, nesmieme konať chvatne. Musíme uchrániť i svoje bezpečie. To trénujeme, máme previerkové cvičenia i taktické cvičenia. Nacvičujeme si situácie ako uviaznuté osoby v pivniciach, bytoch, pod autami.
Stretávate sa s úmrtím pri práci často?
Ani nie. Závisí to od zásahu.
Zasahujete i v noci?
Hasiči, ktorí majú službu, môžu spať. No keď zazvoní signál, musia vstať, obliecť sa a ísť. V mojom prípade je to častejšie, pretože som i štátny hasič. Keď nemám službu u štátnych hasičov, tak skočím do uniformy dobrovoľných hasičov a vstávam, keď mi zazvoní telefón.
Ako to vníma vaša rodina?
Manželka si musela zvyknúť, vedela do čoho ide. Teraz mám deväťročnú dcéru a štvorročného syna. Ten keď môže, tak so mnou chodí na požiarnu zbrojnicu. Učím ho už niektoré veci i teraz, ak by bol raz môj nástupca.
Má takú ambíciu?
Zatiaľ to vyzerá, že áno. Máme doma len hasičské autá, pýta sa ma, kedy pôjdeme na zbrojnicu.
Prvá traktoristka sa chlapcom v škole hravo vyrovná, jedinečným zjavom je aj na družstve Čítajte Chcú sa mladí stať hasičmi?
Na toto je trochu zlá doba, pretože mladí sa ako prvé pýtajú, koľko zarobia. Ja som sa to nepýtal, keď som nastúpil. Bolo mi to jedno, chcel som byť hasičom. Bral som to ako koníček i poslanie.
Na dedinách v dobrovoľných hasičských zboroch sa nájdu mladí, ktorých sa snažím viesť k tomu, aby sa jedného dňa mohli stať štátnymi hasičmi. Dvoch som už takto dostal do záchranného zboru.
Čo by mal potenciálny hasič spĺňať?
Mal by mať na to psychickú zdatnosť. Tiež by mal mať chuť sa učiť a nemal by sa báť toho, že občas príde do kontaktu s mŕtvymi ľuďmi.
Vy sa zvyknete ešte po toľkých rokoch báť pri svojej práci?
Ani nie, povedal by som, že to je pre mňa už taká rutina po 24 rokoch v záchrannom zbore. Asi som sa ani nikdy nebál, na to by som sa pamätal.
Prednedávnom ste sa zúčastnili tragickej udalosti na diaľnici D1 pri Hornej Strede, kde počas zásahu zahynuli dvaja príslušníci hasičského zboru. Ako táto udalosť prebiehala?
V pondelok 27. mája bola okolo 17tej hodiny z hasičskej stanice Piešťany vyslaní príslušníci Hasičského a záchranného zboru na výpomoc k požiaru auta pri Hornej Strede na diaľnici. Súčinne vyslali i ďalšiu jednotku so štyrmi príslušníkmi zboru. Nakoľko Piešťany to majú bližšie, prišli na miesto nehody prví. Počas hasenia sa na miesto dostavila i druhá jednotka.
Obe jednotky mali miesto ohraničené dopravnými kužeľmi, prejazdný bol len ľavý pruh. Na miesto sa dostavila polícia na dodávke, policajtka vystúpila, policajt sa presunul do zadnej časti vozidla a potom prišla rana.
Dvaja hasiči z Nového Mesta nad Váhom sa nachádzali za zvodidlami, nakoľko sa hasič išiel odstrojiť a po náraze nemal šancu úniku. Piešťanskí hasiči sa v čase nárazu nachádzali pri horiacom aute, približne 20 metrov od kolóny áut hasičov a to im zachránilo život. Druhýkrát sa narodili, stihli ujsť do bezpečia.
