NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Pred 55 rokmi vyústila kalamitná situácia s vodovodným potrubím v centre mesta na Námestí slobody až do takého štádia, že hrozilo zbúranie historickej budovy z roku 1740. V nej sa už vtedy nachádzalo Podjavorinské múzeum a jeho expozícia. Kauzu „Novomestské prepadlisko“ muselo riešiť vtedajšie vedenie Podjavorinského múzea i mestský národný výbor.
Kalamita vyvrcholila 29. novembra 1969 a spôsobila pod budovou Podjavorinského múzea a ďalšími budovami v okolí prepadliská, ohrozujúce túto a svojou nadväznosťou aj okolité budovy. Následné opravy haváriou potrubia narušenej budovy, na ktorú sa už vybavovalo povolenie na zbúranie, trvali po jej poškodení a narušení statiky takmer dve desaťročia. K veľkému problému, na ktorý si osobne pamätajú už iba obyvatelia mesta v dôchodcovskom veku, sa po 55 rokoch vraciame.
Rozsiahla havária vodovodného potrubia
Píše sa rok 1969 a okrem nižšieho tlaku vody v domácnostiach v centre mesta nič nenasvedčuje tomu, že hlboko v podzemí uniká z centrálneho vodovodného potrubia voda. Mäkké sprašové podložie pomáha vodnému živlu v postupnej devastácii podzemia, základy sú čoraz krehkejšie a statika budovy rizikovejšia.
„Voda zo zanedbaného potrubia unikala zrejme už niekoľko týždňov. Hoci bol vo vodovodoch slabší tlak, voda ľuďom vo vodovodoch tiekla. V pivniciach však objavili vodu. Sprašové podložie bolo vymývané,“ dozvedáme sa od jedného z novomestských pamätníkov. Kombináciu kalamity s vodovodným potrubím zvyšuje v tých časoch mystifikácia prostredia spojená s tajomnými podzemnými chodbami grófky Alžbety Bátoriovej či striedaním sa Tatárov, Turkov i husitských vojsk v meste a v jeho okolí.
S Milanom Resutíkom sa vydajte do sveta, ktorý vidíte iba vďaka dotykom a jemnému hmatu Čítajte Podzemné priestory na námestí boli už vtedy spojené s mnohými legendami, tajomstvami a záhadami, ktoré trvajú križujúc niekoľko stáročí až dodnes. „Zub času, neúprosný spoločenský vývoj a inžinierske siete budované bez predchádzajúceho archeologicko-hyd-rologického prieskumu prispeli k tomu, že pivničné priestory pohlcujú budovu za budovou. Obraz Námestia slobody by nepotešil oko estéta – jeho domy a dvory sú ako po zbombardovaní,“ píše v roku 1970 v správe, ktorú sme objavili v archíve, vtedajší podpredseda Mestského národného výboru v Novom Meste nad Váhom Jozef Kolínek.
Kreslenej reči Vlada Pavlíka rozumejú v Číne, Japonsku i Mongolsku Čítajte Havarijná statika budovy múzea
Čo sa teda pod rozsiahlou viacpodlažnou budovou Podjavorinského múzea na konci roku 1969 vlastne stalo? „Kalamita, ktorá vznikla strihom vodovodného potrubia 29. novembra 1969, spôsobila v budove Podjavorinského múzea prepadliská ohrozujúce múzeum a budovy v jeho okolí. V jednom takomto prepadlisku bolo objavené zhorenisko a v ňom hlinený črep ako dôkazy, že v priestoroch pod múzeom sa v dávnej minulosti zapísal človek svojou činorodou prácou,“ informoval svojím tlačovým príspevkom v januári 1970 verejnosť nielen v Novom Meste nad Váhom Jozef Kolínek.
Podľa jeho slov v spraši, ktorá sa tu vyskytuje, sa takéto podzemné priestory veľmi ľahko budovali a upevňovali kameňom – vápencom, ktorého je v okolí aj v súčasnosti dostatok. Múzeum prešlo v roku 1961 generálnou opravou budovy. To nikto netušil, že o osem rokov neskôr ho postihne katastrofický scenár hroziaci definitívnou likvidáciou budovy.
„Dňa 29. novembra 1969 postihla budovu živelná pohroma – havária komunálneho vodovodu pod námestím, pričom bola vážne porušená jej statika. Z dôvodu, aby múzeum mohlo organizovať rozsiahle stavebné práce spojené s odstránením havarijného stavu budovy, dostalo v januári 1970 celú nehnuteľnosť do vlastníctva. Opravy trvali takmer dve desaťročia,“ potvrdzuje v novomestskej monografii mesta dlhoročný vedúci Podjavorinského múzea Jozef Karlík.
Ohrozená časť popretkávaná chodbami
Havária vodovodného potrubia, zaliate pivnice, tajomné chodby a neznáme priestory hlbín v podzemí Námestia slobody mystifikáciu týchto priestorov znásobili aj na prelome rokov 1969 – 1970.
Už vtedy bol výskyt rozsiahlych pivničných priestorov a mnohých chodieb smerujúcich v závažnou poruchou potrubia ohrozenej časti mesta do neznáma nejasný. „Kam smerujú pivničné chodby historického jadra Nového Mesta nad Váhom, nevie dosiaľ nik. Akú – takú dokumentáciu spracoval v roku 1938 architekt Kratzl v snahe pomôcť mestu pri hľadaní krytov civilnej ochrany. Podľa jeho údajov sú chodby rozložené 10 – 35 metrov pod povrchom terajšieho Námestia slobody, vyložené kameňom a vysoké miestami dva metre. Na viacerých miestach majú vetracie otvory,“ nachádzame pútavé informácie od vtedajšieho druhého najvyššie postaveného muža v meste Jozefa Kolínka.
Neuveriteľné číslo, ku ktorému sa dopracoval architekt Kratzl, teda 35 metrov pod povrchom terajšieho námestia, korešponduje aj s údajmi polyhistora Mateja Bela. Ten vo svojich záznamoch uvádza hĺbku až 20 – 30 metrov. Vo vekom zažltnutých riadkoch sa ďalej dozvedáme, že je podzemnými priestormi hojne posiaty priestor najmä v okolí Vážnice. Ich rozsah však nebol kartograficky presne spracovaný. „Chodby sú vzorne pevné, idú z dvora do dvora. Vchod do nich je nenápadný a v niektorých podzemných uličkách je priestor taký úzky, že ním sotva prejde jediný človek,“ uvádzajú ďalej staré dobové materiály.
Prieskum pred záchrannými prácami
Zhoreniská, z ktorých jedno z nich sa nachádzalo v podzemí ohrozeného Podjavorinského múzea, sa nachádzali v mnohých ďalších priestoroch tajomných chodieb v tvare neprekonateľného labyrintu. „Labyrintom uličiek je možné po dlhšom blúdení nájsť akési obývacie miestnosti so zvyškami zhorenísk dokumentujúcich výskyt ohnísk,“ pokračoval v roku 1970 v archívnych materiáloch Kolínek.
Cieľom vtedajšieho vedenia mesta bolo v tých časoch zabezpečiť vzhľadom na záchranné práce archeologicko-hydrologický prieskum, ktorý mal v roku 1970 uskutočniť IGHP Žilina. „Jeho výsledok má dať iste odbornú smernicu rozvoju mesta, najmä prepotrebnej výstavbe a nepochybne aj odpoveď mystifikácii,“ informoval Novomešťanov vtedajší podpredseda mestského národného výboru. V jeho slovách už vtedy bolo vidno kritiku vzniknutej situácie.
Ako v roku 1970 uviedol, pivnice stratili modernizáciou mesta svoj význam. Nik ich ďalej neudržiaval a upadali do zabudnutia. Z týchto podzemných priestorov sa podarilo identifikovať iba spojovaciu chodbu idúcu od bývalej synagógy po dnes už zbúraný mohutný viacpodlažný dom „Bergerovec“ nachádzajúci sa v dnešnom „prázdnom“ priestore medzi jednou z bánk a cukrárňou so zmrzlinou.
Jeden z návrhov pripúšťal búranie múzea
Takmer dvadsať rokov trvajúce záchranné práce vyvrcholili návratom múzea do obnovených priestorov. „V roku 1997 sa Podjavorinské múzeum sprístupnilo otvorením stálej expozície a v súčasnosti tvorí jedno z oddelení Trenčianskeho múzea,“ uviedol ďalej vo vlastivednej monografii Nového Mesta nad Váhom historik a publicista Jozef Karlík, ktorý od roku 1995 viedol známe múzeum celých dvadsať rokov.
Budovu sa podarilo zachrániť pred jej definitívnym zbúraním najmä vďaka jej bývalému vedúcemu Jozefovi Ondrejkovi, ktorý v Podjavorinskom múzeu pôsobil od roku 1960 do roku 1995. Ondrejka svojimi výraznými aktivitami a kontaktmi získal množstvo potrebných financií. Nevyhnutnými záchrannými stavebnými prácami sa bývalý Ghillányho dom podarilo zachrániť. „29. november 1969 bol výrazný medzník v dejinách múzea, keď došlo pri havárii vodovodu k podmáčaniu sprašového podložia pod celou budovou múzea, ktorá popraskala a došlo aj k narušeniu jej nosných konštrukcií. Expozičné priestory boli následne uzav-reté a zbierky i pracovne premiestnené do náhradných priestorov. Padli aj návrhy budovu zbúrať, čím by však došlo k ochudobneniu námestia o ďalší významný architektonický prvok, ktorý tvorí dominantu námestia. Vtedajší vedúci múzea Jozef Ondrejka mal hlavné zásluhy pri rekonštrukcii budovy,“ uviedla na muzeálnych stránkach Kristína Danková, historička Podjavorinského múzea, na margo dôležitej dobovej epochy Podjavorinského múzea.
Dom postavil generál barón Ghillány
Vráťme sa slovami skúseného historika Jozefa Karlíka, ktorý bol práve s Podjavorinským múzeom spätý celé dve desaťročia, k samotnej histórii budovy. Tú novomestskí pamätníci dodnes poznajú pod pojmom „Ghilánnyovec“. „Stavba honosného štvorkrídlového objektu, tzv. Ghillányho domu, stojaceho uprostred západnej strany námestia, sa zvykne datovať do roku 1740. Bol postavený na dvoch starších parcelách a jeho stavebníkom bol generál barón Ján Ghillány (1687 – 1752).
Na začiatku panovania Márie Terézie svoju vojenskú kariéru skončil u husárskeho pluku pravdepodobne v roku 1741. Vtedy mu panovníčka udelila za vojenské zásluhy vojenský titul,“ uviedol Karlík. Ghillány začal v Novom Meste nad Váhom bývať už pred výstavbou svojej rezidencie, o čom svedčí dátum svadby jeho dcéry Estery v roku 1732 práve v meste na Váhu.
„Budova poskytovala dostatočný priestor na odpočinok a rekreačné aktivity pre bývalého husárskeho generála, ktorý vlastnil v meste aj ďalšie majetky. Napríklad Ghillányho mlyn, ktorý sa dodnes nachádza v Novom Meste nad Váhom na Bzinskej ulici,“ dodal Karlík. Podľa jeho historických bádaní patril Ghillányho dom v 2. polovici 19. storočia židovskej rodine Lackovcov. V roku 1896 sa dom dostal do vlastníctva ďalšej židovskej rodiny Löwingerovcov. V roku 1945 sa na nehnuteľnosť uvalila národná správa. O osem rokov neskôr prešlo vlastníctvo múzea definitívne do štátnych rúk a na základe nájomnej zmluvy sa tu umiestnilo okresné vlastivedné múzeum.
