NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Vyše desaťtisíc karikatúr a vtipov, množstvo malieb, výstav doma i v zahraničí, dva slovenské rekordy, vyše šesťdesiat ocenení z celosvetových výstav od Číny až po Brazíliu. A hlavne usmiati ľudia, ktorým kreslený humor Vlada Pavlíka vyčarúva už od roku 1973 úsmev na perách aj v zložitých časoch.
Novomestský karikaturista, ilustrátor, maliar a dizajnér Vladimír Pavlík (nar. 1951) je legendou slovenského kresleného humoru. Prierez svojou vyše 50-ročnou umeleckou prácou ponúka priaznivcom výtvarného umenia v symbióze s humorom a smiechom v exkluzívnej monografii Vladimír Pavlík - Kreslený humor.
Na vyše dvesto stranách rozsiahlej publikácie s podtitulom Cartoon predstavuje výber svojho celoživotného výtvarného diela. Doslova to najlepšie z najlepšieho. V knihe, v ktorej okrem krátkych príhovorov nenájdete iný text, sa prostredníctvom celostranového kresleného humoru bez slov a veselých malieb dozviete s ironickou a satirickou nadsádzkou o živote, problémoch i radostiach, či osudoch človeka i zvierat nielen na našej planéte doslova všetko. A my sme sa s Vladom Pavlíkom o jeho horúcej knižnej a tlačou stále rozvoniavajúcej novinke Kreslený humor, ktorú v našej súťaži môžete vyhrať, zhovárali.
Výstava o krásnej herečke, ktorú milovali slávni štúrovci - Francisci i Hurban Čítajte Pamätáte si po päťdesiatich rokoch, aký námet mal prvý vtip, ktorý ste mali v tlači v roku 1973 uverejnený?
Už celkom ani nie. Len viem, že to bolo naozaj v roku 1973 v Smene na nedeľu. Tu som dostal prvú možnosť uverejňovať svoje kresby. Postupne mi začali pribúdať karikatúry v ďalších médiách, z ktorých viaceré už ani neexistujú. Publikoval som v Štarte, Športe, Televízii, Elektróne, Zorničke, Kamarátovi, Nedeľnej pravde a ďalších. A neskôr som sa presadil aj do legendárneho humoristického periodika Roháč. Žiaľ, prvé uverejnené kresby v novinách a časopisoch nemám. A je mi to naozaj veľmi ľúto, že som si tieto výtlačky vtedy neodložil.
Maľoval doma niekto z vašich najbližších?
Nemaľoval ani nekreslil z najbližšej rodiny nikto. Mama bola kuchárka, otec bol železničiar. Ja som nemal vo svojich začiatkoch ani poriadny papier či kvalitnú ceruzku. Strážil som si takú malú ceruzku, s ktorou som rád kreslil. Nemal som ani žiadny vzor. Kresliť som začal netradičné motívy až na strednej škole. Karikoval som svojich spolužiakov a učiteľov. Kreslil som zosmiešňujúce figúrky, ale ani netušil, že to je vstup do sveta kresleného humoru. Až na vysokej škole som si uvedomil, že vlastne kreslím kresby porovnateľné kvalitou s tými, čo sú uverejňované v novinách.
Výstava o krásnej herečke, ktorú milovali slávni štúrovci - Francisci i Hurban Čítajte Dostali ste sa kvôli karikatúram svojich profesorov na strednej škole aj do nejakých problémov?
Našťastie nie. Nekritizovali ma za to, čo kreslím. Staral som sa kreslenými srandičkami o dobrú náladu. Ale nikoho som kresbami neurážal a ani neznevažoval. To som nikdy nerobil.
Nabrali ste napokon odvahu a zašli priamo v Bratislave do niektorej redakcie?
Áno. Zaklopal som na dvere na Dostojevského rade v redakcii, kde sa pripravovala Smena na nedeľu. A tu ma potešili vetou: Pokračujte v tvorbe a kreslite ďalej. Študoval som na Strojníckej fakulte SVŠT v Bratislave, a tak som im tam mohol nosiť kresby osobne. A tešilo ma, že mi ich začali uverejňovať. Postupne pribúdali médiá, ktoré mali o môj kreslený humor záujem. Plejáda novín a časopisov, kde sa kreslený humor dal publikovať, bola v tých časoch veľká.
Ostali vám aspoň niektoré originály vtipov, ktoré ste vytvorili v polovici 70 - tych rokov, keď ste začínali?
Mám dodnes zachované kresbičky, ktoré mi pripomínajú dobu, keď som s kresleným humorom začínal. Je to úžasné sledovať, ako sa moja kresba od roku 1973 postupne vyvíjala. Odborná škola na kreslený humor a karikatúru neexistuje. Kreslenému humoru sa väčšinou nevenujú ľudia, ktorí majú za sebou nejaké vysokoškolské výtvarné štúdium. Sú medzi nami architekti, stavbári či strojári. Doslova jedinci.
Vy máte veľmi originálny a typický výtvarný rukopis vrátene tvárí svojich kreslených hrdinov. Menili sa podobizne ľudí či zvieratiek počas viacerých dekád vašej tvorby?
Tváre sa vyvíjali. Mal som pôvodne jednoduchú linkovú a zároveň presnú kresbu. Od roku 1973 sa moja ruka doslova vycvičila. Linka je neustále istejšia. Na prvých kresbách som musel pracovať dlhšie. Dnes kreslím rýchlosťou blesku. Veď môj slovenský rekord, keď som v roku 2007 nakreslil v Piešťanoch za jednu hodinu 54 vtipov, platí dodnes.
Slávni slovenskí karikaturisti Viktor Kubal a Milan Vavro vo vás získali konkurenciu. Ako ste ich vnímali?
Keď som sa snažil dostať do Roháča, boli mi predstavení Viktor Kubal a Milan Vavro. Ja som v tých časoch poriadne ani nevedel, kto to je. (úsmev) A to boli už vtedy fakt ostrieľaní borci. Dostal som sa v Roháči do „pokusnej vlny“ a pomaly som sa tam začal presadzovať. Ale dostať kresby do Roháča bolo v tej dobe veľmi zložité. Bola tam silná „tlačenka“. Postupne som sa ale etabloval aj v známom Roháči.
Kreslíte vtipy bez akýchkoľvek textov. Vašim vtipom sa tak môžu smiať v Číne, Kórei, Japonsku, i v Brazílii.
Texty vo vtipoch ma nikdy ani nenapadlo robiť. Text v kreslenom humore by mi osobne vôbec nesedel. Kresby s textom sa v zahraničí nemajú šancu uplatniť. Veď, ako by som mohol poslať vtipy do súťaží v Japonsku, Číne či v Egypte, ak by k nim v textových bublinách boli slovenské vety? Dnes sa už všeobecne kreslí bez slov.
Máte množstvo významných cien z celého sveta. Z Číny, Japonska, Mongolska, USA, Brazílie, Turecka, Sýrie, Peru, Nemecka, Talianska, Holandska... Prispôsobujete námety vtipov mentalite domáceho obyvateľstva?
Už mám tieto krajiny po stránke kresleného humoru „skategorizované“. Japonci sú veľmi hraví, majú radi zvieratká. Moje žaby na kajaku sú dodnes vystavené v Galérii moderného umenia v Kjóto. V Turecku a v Iráne, tam je mentalita úplne iná aj v otázke kresleného humoru. Bolo tam množstvo konfliktov, aj vojnových, čo sa odzrkadlí aj vo výtvarnej stránke v ťažkých témach. Ale taká Brazília? Tam sa radi smejú všetci ľudia. Majú radi prístupné a jednoduché témy. Taliani zasa vyžadujú mimoriadne kvalitne zvládnutú výtvarnú stránku kresby. Veľa cien som získal aj v Číne. Číňania milujú v kresbách bohaté a vypovedajúce hlboké myšlienky. A treba si uvedomiť, že Číňan nedokáže pochopiť dobrý kreslený humor, ktorý je zacielený iba na konkrétny región. Ani netuší, čo sa tam odohráva.
Z vyše desaťtisíc umeleckých diel vybrať dvesto celostranových pre rozsiahlu publikáciu asi jednoduché nebolo.
Bolo naozaj z čoho vyberať (úsmev). Vyberal som kresby zrozumiteľné pre všetkých ľudí. Kreslený humor má byť určený predovšetkým priaznivcom a širokým masám. Nemal by sa robiť iba tým štýlom, aby cielene zaujal nejakú porotu. Súťažné kresby často neoslovia širšiu verejnosť a mienku širokého spektra ľudí. Medziľudské vzťahy, ale aj topenie ľadovcov v rámci globálneho otepľovania či humor v zdravotníctve, školstve, či politike by mal byť z zrozumiteľný všetkým ľuďom bez ohľadu na to, či je na Slovensku alebo v zahraničí. Vyhnúť sa však nedá ani protivojnovým témam.
Vaša tvorba má aj desiatky rokov. Bolo treba niektoré z diel pred publikovaním „reštaurovať“?
Niektoré kresby bolo nutné mierne upraviť. Ale veľké zmeny s originálmi sa nerobili. Grafička Janka Trebatická sa s tým pohrala. Napríklad so sýtosťou. Ale zásah do kresby pred publikovaním nesmie byť veľký. Horšie bolo dostať do knihy obrazy. Niektoré majú aj formát 150 cm x 100 cm a bolo ich treba fotografovať. Keď sa takmer dvojmetrová kresba alebo maľba zmenšuje pre obrázok v knihe na dvadsať centimetrov, nie je jednoduché zachovať jej odkaz. Kreslený humor nebolo treba fotografovať, ten sa dostal do publikácie najmä skenovaním.
Koľko trval vznik celej publikácie?
Príprava začala už v decembri 2023. Kniha Kreslený humor vznikala teda pol roka. Sú v nej zachytené práce z rôznych období mojej tvorby. Aj z čias, keď som ešte kreslil na bežné školské výkresy. V dnešnej dobe sa kreslí na omnoho kvalitnejšie akvarelové papiere, ktoré sa dovážajú aj zo zahraničia. Kvalita podkladu sa omnoho zvýšila. A keď prišla pred pár dňami z tlačiarne rozvoniavajúca knižka, bolo to úžasné.
Veľmi výpovedná je úplne prvá karikatúra vo vašej knihe. Zo šiestich namierených hlavní vyteká krv ako rozvinutý červený koberec. Na krvavom červenom koberci stojí veliteľ preberajúci vyznamenanie.
Je to novšia kresba. Počas vojny tečie krv a ktosi za to dostane ocenenie. Je to tvrdá realita vojny. Na bojisku tečie krv, ale tí chudáci, z ktorých krv tečie, žiadne vyznamenanie nedostanú. Ocenenie dostane akurát nad nimi postavený generál. Bolo to tak vždy, v minulosti, či v súčasnosti.
Téma vojny sa nielen v posledných rokoch často objavuje v námetoch karikaturistov z celého sveta.
Mnohí tvorcovia, predovšetkým v zahraničí, vojnu v kreslenom humore znázorňujú naozaj drasticky. Sú tam aj protivojnové kresby, ktoré už nie sú pre bežných ľudí. Vojna je pre ľudí a obyvateľstvo katastrofa. Bojujúci vojaci sú vždy nešťastníci. A niekde vzadu je generál, ktorý berie medaily. Takáto je realita už z histórie.
Vedeli by ste vybrať svojich TOP 10 výtvarných prác, ktoré považujete za tie najvydarenejšie?
Vo výtvarnom umení je to podobné ako s hudobnými skupinami. Ani hudobná skupina či spevák nemá z každej skladby najväčší hit. Podobne je to aj u karikaturistov. Sú doslova vychytené kresby, ktoré charakterizujú kvalitu kresby a myšlienky. Viem si určite vybrať takýchto desať, ktoré považujem za moje najšpičkovejšie diela. Ale nosím to v hlave. Obľúbenú mám napríklad kresbu ľudského chameleóna či kresbu na pláži opaľujúceho sa muža. Pred ním je dovolenkový bilboard so Slnkom a delfínmi a zároveň skrývajúci za ním bez pomoci topiacich sa ľudí či bombardujúce lietadlá. Takýto je dnešný svet. Niekde je obrovský blahobyt a niekde obrovské nešťastie.
