NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Publicista, prekladateľ, vydavateľ a diplomat Milan Resutík (nar. 1941) je s Novým Mestom nad Váhom počas celého života spätý doslova pupočnou šnúrou. V zložitej dobe, ktorá poézii a poetike práve veľmi nežičí, sa mu podaril nevídaný a nevšedný počin. Zostavil podmanivú a rozsiahlu zbierku básní, ktorých autor-mi sú nevidiace poetky a poeti zo Slovenska. Antológiu nevidiacich básnikov Videné z nevidna, ktorú „vymodeloval“ z diel ôsmich tvorcov spoznávajúcich svet nielen dokonalým hmatom a svojimi jemnými dotykmi, ale v ňom prežívajúcich krásne a šťastné dni či dni zahalené smútkom a vnútorným hľadaním, skvostne pretkal fotografiami originálnych a nezameniteľných diel sochárky Marianny Machalovej Jánošíkovej, ktorá o zrak prišla už v študentských časoch.
Milan Resutík svoje literárne sny plným dúškom prijímal už počas štúdia na novomestskom gymnáziu, aby svoju lásku k jazykom a literatúre zavŕšil štúdiom na filozofickej fakulte v Bratislave.
Autor početných prekladov, recenzií, úvah a publicistických príspevkov využije každú príležitosť, aby mesto nielen svojej mladosti, Nové Mesto nad Váhom, často navštívil. Aj preto úctyhodnú a ešte horúcu publikáciu iba nedávno vyjdenú z mašín tlačiarne, Videné z nevidna, ktorej dal vďaka svojej neutíchajúcej aktivite život a dušu, prišiel iba nedávno prezentovať do svojho milovaného Nového Mesta nad Váhom.
Zbojník Ilčík po päťdesiatich rokoch postupne zomiera. Oveľa lepšie na tom nie je ani Juro Jánošík a jeho zbojnícka družina Čítajte A my vám prostredníctvom Milana Resutíka prinášame pohľad, ktorý vás z bežného sveta vidiacich zavedie do pre nás iba ťažko predstaviteľného sveta ľudí, ktorí vidia ten istý priestor úplne iným spôsobom. Dotykmi, hmatom, vôňami či rozhovormi so svojím naj-bližším okolím.
Kedy ste sa dostali do úzkeho kontaktu s nevidiacimi po prvýkrát v živote?
Počas štúdia som asi dva roky býval na jednej internátnej chodbe v bratislavskom Horskom parku so študentom práva Jánom Gregom. Strávili sme spolu nejaký čas, rozprávali sme sa, aj som mu na ikonický dobový magnetofón Sonet duo neraz nahrával rôzne učebné texty.
Tak ako to robili viacerí iní študenti. Bolo logické pomáhať kamarátovi, ktorý oslepol následkom povojnového nešťastia kdesi na východe Slovenska. Bol jeden z prvých na Slovensku, ktorý sa ako nevidiaci rozhodol pre vysokoškolské vzdelanie a ktorý ho aj ukončil.
S nevidiacimi ľuďmi bola spojená aj vaša prvá reportáž redaktora rozhlasu v Levoči v roku 1963.
V decembri 1963, ešte ako vysokoškolský študent, som nastúpil do zamestnania v Československom rozhlase v Bratislave. V môj prvý pracovný deň som nastúpil do dodávky spolu s nahrávacím technikom a s mojím najskvelejším, najrozvážnejším, najprajnejším i najprísnejším šéfredaktorom počas celého môjho dlhého života Dr. Júliusom Farkašom.
Výstava o krásnej herečke, ktorú milovali slávni štúrovci - Francisci i Hurban Čítajte Vyrazili sme do základnej školy pre nevidiace a slabozraké deti v Levoči. Našou úlohou bolo pripraviť hodinový štedrovečerný feature o tom, ako žijú, učia sa, šantia i oslavujú nevidiace deti. V tom čase sa vo vysielaní totiž slovo Vianoce ani žiadna s nimi sa spájajúca symbolika nesmeli vôbec používať.
Muselo sa kadejako nahrádzať a kamuflovať, takže takáto humánna téma bola prípustnou, ba doslova vítanou náplasťou, ktorú dokázal do určitej miery tolerovať aj štátom vyvíjaný teror. Vznikol hodinový feature pod názvom Aj tu svieti slnko, ktorý sa na rozhlasových vlnách odvysielal počas Štedrého večera 1963 a ktorý po novom roku zvíťazil v celoštátnom československom kole Rozhlasovej žatvy.
Čo vám odvtedy rezonuje v myšlienkach v súvislosti s nevidiacimi ľuďmi?
Na celom tom projekte som bol asi ten najbezvýznamnejší. Mňa však táto skúsenosť zasiahla pravdepodobne najviac, lebo to bola možno moja prvá z tých skúseností, ktoré sprevádzajú človeka po celý život.
Práve tu som sa prvý raz ocitol nieže tvárou v tvár s nevidiacim jednotlivcom, ale v komunite nevidiacich. Teda nie oni „hosťovali“ v mojom“ svete, ale ja som bol hosťom v tom „ich svete“. Môj svet je svet priestoru i dotyku, svet nevidiaceho je sústredený do sveta dotyku. A to bola pre mňa nová a nezabudnuteľná skúsenosť.
Neskôr, po šesťdesiatich rokoch, ste sa opäť ocitli v Levoči. Tam vlastne skrsla myšlienka pripraviť antológiu poézie nevidiacich autorov. Čo vás motivovalo?
Po mnohých rokoch som sa do Levoče vrátil. Čakal som na vstup do Chrámu svätého Jakuba, a tak som si na chvíľu „odskočil“ do v susedstve stojaceho evanjelického kostola, kde môjmu príbuzenstvu vysvetľovala jeho históriu pani kostolníčka. Prebleskla mi hlavou spomienka na môj niekdajší prvý pobyt.
Mysľou mi prebehli dve mená nevidiacich učiteľov spred šesťdesiatich rokov a k nim sa mi vybavili aj tváre. Spýtal som sa, či ich náhodou nepozná a či nevie, či žijú.
Potvrdila, že áno a potom doslova vymámila odo mňa telefonický kontakt: Keď si vy pamätáte ich mená, možno si aj oni budú pamätať vaše, nástojila pani Kostelníková. O tri dni po návrate domov sa potvrdilo, že mala pravdu.
Ozval sa Ján Ličko. Niekdajší dlhoročný učiteľ, s ktorým som sa pred tými šesťdesiatimi rokmi stretol ako s prvým slovenským vysokoškolsky vzdelaným nevidiacim na Slovensku. Náš rozhovor prebiehal tak spontánne, ako by sme celých tých šesťdesiat rokov neprestali chodiť spolu denne na kávu. O tri dni som od neho dostal dve jeho útle knižky poézie, o ďalšie tri dni mi poslal niekoľko knižočiek od ďalších nevidiacich autorov. No a chrobák začal vŕtať v hlave.
Pri čítaní mnohých uverejnených básní čitateľ pocíti zložitú asociáciu so životom nevidiacich, ktorý je pre bežných ľudí iba ťažko predstaviteľný. Aj vám sa počas zostavovania tejto publikácie vnárala do myšlienok neprekonateľná tma a predstavovali ste si v duchu život, aký roky prežívajú aj autori básní v tejto antológii?
Snáď ako prvé, čo som si pri čítaní tejto poézie sformuloval, bolo, že nemám dočinenia s hendikepovanými ľuďmi, ale s ľuďmi s hendikepom. Že zmenená nie je jeho kategória, ale situácia, v ktorej sa ten človek nachádza a z ktorej vychádza aj ich tvorba.
Východiská sú možno rozdielne, ale malo by to smerovať k tej istej méte. Každý človek sa usiluje vytvárať aj žiť svoje podoby šťastia, každý k nim však speje po iných cestách. A títo ľudia sa s tým všetkým statočne a odhodlane vyrovnávajú.
Nehľadajú výhovorky, hľadajú riešenia. Aj nachádzajú. Ja osobne som ich zložitý život i postavenie „vo večnej tme“, teda ich reálny život, do istej miery pochopil vtedy, pred tými šesťdesiatimi rokmi. Ba ani neviem, či som naozaj pochopil, ale ten svet sa mi stal veľmi blízkym. A dnes, teda v čase zostavovania antológie nevidiacich básnikov, som s úžasom zisťoval, ako veľmi sa zmenil aj reálny svet nevidiacich, ako sa posunuli technické možnosti ich duchovnej emancipácie a integrácie. Ale aj fyzickej, pohybovej realizácie.
Poézia nevidiacich autorov mapuje ich svet, dušu, radosti i starosti. Čím je poézia nevidiacich autorov iná ako poézia autorov so zdravým zrakom? Dá sa rozlíšiť a rozpoznať nejakým spôsobom od poézie, ktorú tvoria zdravotne nehendikepovaní autori a autorky?
Táto poézia podlieha rovnakým očakávaniam a kritériám ako ktorákoľvek poézia. Pochopiteľne, špecifické znaky, ktoré ich sprevádzajú v praktickom živote, fungujú aj v tvorbe. Ovplyvňujú ich tvorbu, ale môžu pozitívne zasiahnuť aj celkovo v slovenskom literárnom kontexte, len sa tie tvorivé úsilia musia kdesi stretnúť. Ak by som sa mal pokúsiť byť duchaplný, povedal by som, že iné je, keď sa „cez prsty“ pozerá vidiaci básnik a inak zas, keď „cez prsty“ hľadia „prstozrakí“ poeti. (Jozef Klučka). V každom prípade je tu dostatok priestoru na to, aby sa tieto svety prekrývali aj splývali. Aj ich tvorivé svety.
Čo vás zo sveta nevidiacich výrazne prekvapilo?
Pred časom som čítal knihu amerického neurochirurga Olivera Sacksa Antropoložka na Marsu. Zaoberal sa v nej medicínsky odlišnými príbehmi než tie, o ktorých tu hovoríme.
Analyzoval problémy niekoľkých ľudí, ktorí neraz aj po desaťročiach slepoty následkom dlhodobej a komplikovanej liečby a operácii začali vidieť alebo znova vidieť. Na jednej strane im to síce poskytlo vizuálne vnímanie, no v skutočnosti okolie či predmety spoznávali len prostredníctvom hmatu, inak v novonadobudnutom zraku tie obrazy registrovali ako neidentifikovateľné mazanice.
Nedokázali sa totiž preorientovať z hmatového na priestorové vnímanie, a tak výpovednou stále zostávala sféra dotyková, hmatová. Určite zaujímavou je aj informácia, že v Medzeve žije a v Košiciach pracuje maliar Helmut Bistika, ktorý veľmi intenzívne pracuje s tvoriacou hlucho-slepou komunitou na východnom Slovensku.
Aké pocity ste mali, keď ste začali brať do rúk verše nevidiacich ľudí?
Priznávam, že tie prvé verše som bral do rúk s určitou skepsou alebo skôr s určitou dávkou tolerancie. V rôznych príležitostných zborníkoch boli texty rôznych kvalít od veršovačiek, ponášiek až po solídnu poéziu, za ktorou stála aj určitá intelektuálna pripravenosť i túžba vypovedať o „svojom“ svete, svojím pohľadom do „nevidna“ alebo naopak – z nevidna do „vidna“. Že by stálo za to pokúsiť sa vytvoriť prístupnejší most medzi týmito dvoma svetmi.
Akým spôsobom vznikal výber konkrétnych autorov a konkrétnych diel pre antológiu? Ako ste vyhľadávali a získavali tvorbu od nežijúcich nevidiacich autorov?
Texty klasických tvorcov, najmä nežijúcich autorov, sa ku mne dostali predovšetkým vďaka príčinlivosti manželov Jána a Viery Ličkovcov, no rovnako výdatne pomohli pracovníci Slovenskej knižnice pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči s ďalšími textami aj s novými menami, ale aj Eliška Fričovská z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska v Bratislave. Aj keď podstatný priestor v našej antológii napĺňajú autori nežijúci (Florián Cubjak, Jozef Klučka) alebo starší (Ivan Čičmanec, Ľudmila Hrehorčáková, Ján Boris Kostelný, Ján Ličko), mimoriadnu nádej vzbudzujú dve poetky, ktoré patria k mladšej generácii (Želmíra Zemčáková a Lucia Rybárová) a zaraďujú sa úplne suverénne a rovnocenne do moderného kontextu slovenskej literatúry.
Aké boli reakcie žijúcich autorov, keď ste ich oslovili s nápadom na vznik tejto antológie?
Všetci autori reagovali pozitívne a ústretovo. Privítali túto príležitosť, no nemôžem povedať, že by boli padali do kolien. Zaujímali sa aj o výsledok a musím pripomenúť, že mali aj svoje otázky i pochybnosti.
Knižku skvelým spôsobom ilustrujú sochy nevidiacej sochárky Marianny Machalovej Jánošíkovej. Ako ste sa s ňou skontaktovali a spoznali?
Mariannin podiel na knižke je úplne rovnocenný ako podiel poetov. Sugestívnosť jej umeleckej výpovede neraz dominuje a mohla by byť mostom, cez ktorý sa korzuje z nevidna do vidna a späť. Mariannu som spoznal najprv skrz báseň Jána Ličku, ktorú venoval dvom nevidiacim umelkyniam – aj keramikárke z Dubnice nad Váhom Soni Zelískovej. Keď som prvý raz prišiel k Marianke domov do Valašského Meziříčí, cítil som sa, ako by som bol vkročil do domácnosti k Adamovi a Eve ešte v tom rajskom období pred objavením jablka.
Čo vás tak uchvátilo počas prvého stretnutia u nevidiacej sochárky a jej manžela?
Vládla tam pohoda, harmónia, úžasný pokoj, ticho, čistota, láska a porozumenie. A istota. Skrátka všetko, čo zvykne panovať v raji. A Marianna a jej Petr. Neviem, či je to symbióza alebo symfónia. Najskôr však jedno aj druhé. Doslova som lapal po dychu a hltal som slová, ako to má všetko usporiadané, ako si triedi hodnoty a striehne svoje postoje. K životu i umeniu. Aká je krehká a aká titanská sila z nej sála. „Modelovať som začala len pre seba. Cítila som potrebu popasovať sa so svojím osudom a osamelosťou, s myšlienkou, že nikam nepatrím. Smiem vyjadriť svoje najvnútornejšie pocity okolo seba a posúvať ich ľuďom okolo seba. Niektorí sa vo svojej náhlivosti pristavia, zamyslia sa a prežijú so mnou a s mojou pocitovou tvorbou pekné chvíle. Veď každý má svoje trápenie. Každý má v živote obdobie, keď sa potrebuje zastaviť a dostať povzbudenie,“ hovorila mi Mariannka.
Budete mapovať svet nevidiacich autorov aj naďalej, napríklad výberom z kratších prozaických diel alebo ďalších básní?
Mám takmer osemdesiattri rokov. Povedzte, čo môžem ešte „namapovať“? Som šťastný, že sa podarilo „domapovať“ sa až k tomuto dielku. Keď som s ním začínal, mojím cieľom nebolo vytvoriť literárny dokument z pohľadu literárneho odborníka či nebodaj špecialistu na „nevidno“, bol to tak trochu môj príbeh, ktorý sa kdesi šesťdesiat rokov potuloval a motal, aby nakoniec pristál pri mne znova. Ak sa ten príbeh niekoho pozitívne dotkne, budem šťastný. A ak by táto knižka motivovala k intenzívnejším prepojeniam „vidna“ a „nevidna, Pán Boh zaplať!
V dnešnej dobe vydávať poéziu, ktorá sa dostáva na okraj čitateľského záujmu, je pre vydavateľov veľkým rizikom. Ako sa vám podarilo vytvoriť takéto, aj po grafickej stránke vydarené dielo?
Je ešte zopár vydavateľov, ktorí také riziko podstúpia. PETRUS je jedným z nich. A dôvodom toho, že táto knižka je vizuálne doslova krásna, je fakt, že mladý grafik Matúš Chalupa dizajn tejto knižky nerobil, on jej vizuál tvoril. Dúfam, že aj vďaka tomu sa podarilo uvedenej poézii prekročiť hradby z nevidna do vidna. Že také mená ako Želmíra Zemčáková a Lucia Rybárová sú zábezpekou alebo aspoň prísľubom, že nie sme v cieli, ale na ceste.
Antológia vznikla v klasickom vydaní aj ako audiokniha. Je aspoň minimálna šanca vydať ju aj v Braillovom písme, aby bola v úzkom kontakte aj s nevidiacimi čitateľmi?
Myslím, že ani nie je dôvod na to. Táto poézia pôvodne už sama osebe vznikala v Braillovom písme a tak bola aj publikovaná a prístupná nevidiacim čitateľom. Pôvodným úmyslom však bolo vydať „dvojjazyčnú“ zbierku, vytlačenú na jednej strane slovenskou abecedou a na druhej strane braillovskými „bodkami“.
Mal to byť tak trochu akýsi efektný bonbónik, akoby dar nevidiacim.
Veľmi rýchlo však tieto predstavy schladil vydavateľ Peter Chalupa a vysvetlil, že sa to technicky urobiť nedá, pretože riadok braillovského písma má celkom iné rozmery než normálny typografický riadok. Na druhej strane však i tak pôvodným adresátom bol vidiaci čitateľ, zámerom bol presah, aby sa verše z braillovských „bodiek“ dostali do riadkov – z nevidna do vidna.
Vráťme sa ešte ku vzniknutej audioknihe nevidiacich poetiek a poetov.
Myslím, že práve audiokniha, ktorá je dokladom o obrovskom technickom rozmachu aj vo svete nevidiacich, sprostredkúva poéziu pre nich kontakty s poéziou a literatúrou vôbec najúčin-nejšie. O to viac, že „tlačiarmi“ tejto audioknihy boli tí z najvýznamnejších slovenských interpretov – Božidara Turzonovová, František Kovár a Štefan Bučko. Vývin ukazuje, že Braillovo písmo dnes už nie je rozhodujúcim činiteľom v komunikácii nevidiacich, že moderné technické prostriedky sú prístupnejšie. A aby som tento môj oblúk uzavrel definitívne: Pred vyše šesťdesiatimi rokmi som robil roz-hovory s nevidiacimi deťmi aj ich nevidiacimi učiteľmi. Dnes nevidiaci redaktor Rádia Regina Michal Herceg a nevidiaci redaktor Rádia Lumen Ondrej Rosík, ktorý skladal aj hudbu do audio-knihy, robia rozhovory so mnou. Ktovie, či si o šesťdesiat rokov budú aj oni spomínať na to s toľkou nostalgiou...
