ŽÍTKOVÁ/ ZEMIANSKE PODHRADIE. Fenomén žítkovských bohýň sa spája najmä s východnou Moravou. Do popredia sa táto téma dostala najmä po tom, ako vyšiel román českej spisovateľky Kateřiny Tučkovej s rovnomenným názvom. Na
Kopanice vtedy zamierilo množstvo turistov, ktorí vyhľadávali miesta, spojené s mágiou a prírodnými silami. Niektorí z nich dokonca po tom, ako vystúpili z autobusu, pobozkali zem, po ktorej kedysi bohyne chodili.
Dnes je návštevníkov o niečo menej, no nedá sa povedať, že by záujem o Žítkovú úplne upadol. Turistov je najmä počas pekných víkendových dní stále viac než dosť. Veľkým lákadlom sú okrem miestnych legiend najmä bielokarpatské lúky, plné kvetov a liečivých byliniek.
Lúka v Žítkovej. (zdroj: Erik Stopka)Záznamy o bohyniach pritom nájdeme nielen na Morave, ale aj na slovenskej strane hranice. Ženu s menom Dora z farnosti v Zemianskom Podhradí neďaleko Nového Mesta nad Váhom dokonca zvečnil vo svojom románe Bratrstvo Alois Jirásek. Na návštevu k nej ho priviedol kňaz, botanik a národopisec Jozef Ľudovít Holuby. Ďalšia z bohýň zase navštevovala chorých v novomestskej nemocnici, aby im uľavila pri odchode z tohto sveta.
O bohyniach mohli písať až po páde komunizmu
Jiří Jilík je českým novinárom a spisovateľom. Na svojom konte má desiatky knižných titulov. Sú zamerané najmä na ľudovú kultúru a regionálnu históriu Slovácka, teda časti Moravy na hraniciach so Slovenskom. Jedno z jeho diel sa venuje práve žítkovským bohyniam. Sám sa s jednou z nich aj osobne stretol a dokonca zažil aj jej „čarovanie“.
„Pracoval som ako šéfredaktor národopisného časopisu Malovaný kraj. O tejto téme sa do pádu komunizmu nemohlo hovoriť, zlom prišiel až v 90. rokoch. Povedal som si, že je konečne čas o bohyniach písať. Zobral som svoju kolegyňu maliarku Oľgu Vlasákovú a išli sme na kopanice zistiť, či ešte nejaké sú,“ spomína.
Ich cesta najskôr viedla do tamojšieho folklórneho súboru. Mali šťastie, jedna z tanečníc im prezradila, že jej babička patrí medzi bohyne a dokonca sa im ju podarilo presvedčiť, aby sa s novinármi stretla. „Tak sme sa jedného dňa s Oľgou ocitli v chalupe Irmy Gabrhelovej. Čarovať však najskôr odmietala,“ pokračuje Jilík.
Obálka knihy Bohyně na Žitkové, skutečné případy, jak vychytralé venkovanky „bohyňují“ čili čarují z roku 1924. (zdroj: zdroj foto: trhknih.cz)Presvedčilo ju až to, keď jej opravili chliev, no svoj podiel na úspechu mala aj Oľga Vlasáková, ktorá dobre poznala liečivé bylinky a zároveň sa venovala maľovaniu krojov.
„Všetko, čo súvisí s krojom, má súvislosť s magickými účinkami. Každá vyšitá kvetinka tam nie je iba preto, že sa niekomu páči, ale je tam preto, že má napríklad ochranný význam alebo súvisí s plodnosťou,“ priblížil český novinár.
V článku sa ďalej dočítate
- Ako často český novinár navštevovala Irmu Gabrhelovú a ako si zvykla na jeho spoločnosť a otázky,
- kde všade na Morave sa 'bohyne' nachádzali,
- z akého obdobia pochádza prvá zmienka o takýchto ženách,
- prečo ochorenie kravy priraďovali ľudia bosorkám,
- prečo Irmu Gabrhelovú pozývali k pacientom do nemocnice v Novom Meste nad Váhom a mnoho iného...
Čarovanie o svadbe
Irma Gabrhelová, dcéra jednej z najslávnejších bohýň – Anny Struhárovej, im napokon čarovala. Magický rituál prebieha pomocou odlievania vosku.
„Roztopený vosk sa vylieva do studenej vody, kde sa zrazí, takže bohyňa potrebuje dve nádoby. Tú, v ktorej je voda, drží človek, ktorý za ňou prišiel. Rituál sprevádza magické zariekanie,“ pokračuje Jilík.
