TRENČÍN. Ľuboš Dzúrik je nielen Trenčanom známy ako tvár miestnej hudobnej formácie Chór vážskych muzikantov (CHVM). Mnohí ho však môžu poznať i podľa štvorkolky, ktorá je už niekoľko rokov jeho neodlučiteľnou súčasťou a jediným spôsobom slobodného pohybu.
V roku 2010 mu totiž diagnostikovali sklerózu multiplex, ktorá ho medzičasom obrala nielen o obľúbené pohybové aktivity, ale napokon i o možnosť hrať na basgitare. Napriek tomu je držiteľom ceny za prínos hudby v rámci ocenenia Radiohead_awards, na konte má i niekoľko kníh.
Keď prší, sprchujú sa pod odkvapom. Dcéra s chorou matkou žijú v tristoročnom dome Čítajte V rozhovore priblížil svoj dlhoročný boj s týmto ochorením, či je šanca, že ešte niekedy bude stáť, ale i to či svoj údel dokáže niesť i s humorom.
V rozhovore sa okrem iného dočítate
- Aké boli prvé príznaky jeho diagnózy,
- ako mu pôvodná liečba ubližovala,
- ako na diagnózu reagoval,
- ako veľmi mu je v živote nápomocná štvorkolka,
- aké moderné rehabilitácie a liečbu podstupuje v súčasnosti,
- čo cítil, keď sa prvýkrát prešiel v rehabilitačnom robotovi,
- ako ovplyvnila diagnóza jeho hudobnícku kariéru,
- či ešte chodí na koncerty kapely s ktorou hrával,
- aké humorná príhoda sa mu stala na rehabilitácii.
Ako znie vaša presná diagnóza?
Moja diagnóza je skleróza multiplex. Mám chronickú, neatakovú, čo znamená, že nemám také prípady, ako niektorí ľudia, ktorí si večer ľahnú a ráno sa zobudia napríklad s ochrnutou ľavou nohou a podobne. Mne sa zhoršuje stav postupne. Snažím sa s tým zápasiť. Za posledných šesť, sedem rokov sa mi to dosť zhoršilo, posledné tri roky som buď úplne len na vozíku, alebo na štvorkolke. Doma vstávam pomocou stropných žeriavov.
Akým spôsobom sa táto diagnóza u vás prejavila úplne na začiatku?
Kedysi som tancoval vo folklórnom súbore, športoval som. Na vysokej škole, keď som mal nejakých 22 rokov, tak ma tri mesiace nonstop bolela hlava. Nevedel som, čo sa mi deje. Keď sme šli na vystúpenie, mal som bolesti. Vtedy som to prebíjal Brufenom a pivom. Lenže to sem-tam zapôsobilo ako nejaká droga a niektoré vystúpenia som si nepamätal.
To bolo celkom komické. Doktori mi o 20 rokov neskôr povedali, že i táto bolesť hlavy mohol byť prvotný náznak. Dlhé roky ma nič netrápilo, no keď som mal 40 rokov, tak sme šli na túru na Inovec a pri schádzaní dolu sa mi podlomili kolená v strede zjazdovky a nevedel som zísť dolu.
O päť rokov neskôr som za sebou ťahal pravú nohu, kríval som. Myslel som si, že mám pokazenú platničku medzi štvrtým a piatym stavcom. Dokonca ma chceli v Nových Zámkoch operovať, s tým, že to zoperujú a snáď to bude ono. Doktor mi však napokon povedal, že to skúsime vyliečiť neinvazívne. Posilnil som chrbát, platnička sa mi dala dohromady, ale problém s nohou nezmizol.
Chodil som i na rôzne rehabilitácie i masáže. Jedna terapeutka z Bojníc mi bez vyšetrenia potom povedala, že Ľuboš, ty máš sklerózu multiplex, daj si spraviť magnetickú rezonanciu. Stačilo jej sa na mňa pozrieť. Naplánoval som si pobyt v nemocnici, kde mi to napokon i potvrdili.
Ako ste túto správu niesli?
Hľadal som si o tom niečo na internete. Dokonca som sa rôzne letmo lyžoval, s manželkou sme sa chodili bicyklovať, kde tiež vznikali rôzne komické situácie. Keď som nasadal, musela vedľa mňa bežať a pomáhať mi pravú kyptavú nohu nasádzať na pedál. Mohol som jazdiť len z bodu A naspäť do bodu A. Postupne sa to zhoršovalo, uberalo mi to silu. Momentálne sa mi už ťažšie jazdí i na štvorkolke. Snažím sa nejako hýbať, no nie vždy sa mi to darí, pretože pociťujem veľkú únavu.
Niektorí doktori mi vraveli, že sa mám hýbať, kým sa neunavím, potom musím oddychovať. To, ale nie je úplne dobré. Dôležité je hýbať sa, koľko sa dá, rovnako stáť toľko, koľko sa dá. Iní doktori mi pre zmenu vraveli, že neustálym pohybom to dokáže i pominúť. Aj Bekimovi dávali lekári prognózu, že už v živote nebude chodiť, ale nejako sa mu podarilo postaviť na nohy. On má síce inú diagnózu, ale doma mi ho dávajú za príklad.
V Trenčíne a okolí ste so svojou štvorkolkou známa dvojka. Jazdili ste na nej už predtým, alebo ste ju začali používať až keď ste stratili možnosť inak sa pohybovať?
V mladosti sme ako chalani inklinovali k motorkám. Keď som mal 13 rokov, tak sme doma mali Jawu 50, na ktorej sme sa vozili do Starého Hrozenkova bez papierov. Neskôr sme mali motorku Manet, čo bol vojnový veterán. Keď sme ho s kamošom získali, tak sme okamžite odrazili blatníky a chodili sme s ním do terénu.
Na motorkách sme jazdili, aj keď sme sa presťahovali na lazy, brázdili sme hory. Keďže som na tom veľa padal, tak som presedlal na štvorkolku. Toto je už moja piata, najazdil som na nej už takmer 90-tisíc kilometrov. Dokážem na tom prežiť.
Občas je to trochu blbé, hlavne keď idem do reštaurácie, tak manželka sedí pri stole a ja mám slávnostný obed medzi nohami na motorke. Ľudia si už na to zvykli. Zle sa mi jazdí na kruhových objazdoch do zákruty, pretože ma niekedy neposlúcha ruka. Občas sa na mňa nalepí nejaký kamión a vytrubuje.
Brali ste i nejakú liečbu?
Už päť rokov neberiem žiadnu liečbu. Na začiatku som si približne štyri roky pichal injekcie do brucha alebo do stehna. Ako však veda ide dopredu, dali mi nové lieky a tie mi tak zhoršili imunitu, že som mal krvné obrazy na 99 percent úplne zlé. Keď ma imunologička vyšetrila a spravila posudok, povedala mi, že mám okamžite vysadiť liečbu, neurologička mi pre zmenu povedala, že mám pokračovať, že takto to má fungovať.
Keď som ešte mohol ako tak chodiť, tak sme boli na dovolenke pri mori v tomto čase. Trochu ma tam ofúklo v počasí, kedy vonku bolo 38 stupňov Celzia, a na druhý deň som sa už nemohol postaviť. Tak som túto liečbu vysadil a keď som o rok prišiel k imunologičke, tak som mal opäť stopercentné výsledky.
V súčasnosti chodíte i na špeciálne rehabilitácie. Aké?
