TRENČÍN. Rozsiahly súbor vzácnych figurálnych reliéfov, ktoré sú už presne päť desaťročí nezameniteľnou ozdobou priečelí objektov v Detskom mestečku v Zlatovciach, postupne a neúprosne likviduje zub času.
Originálna výtvarná séria vytvorená rukami legendárneho slovenského keramikára, národného umelca Ignáca Bizmayera (1922 – 2019), bola ideálnym poznávacím znamením pre tu žijúce deti, ktoré sa vďaka veľkoformátovým reliéfom dokázali medzi množstvom podobných objektov orientovať.
Niektorí bývali u jeleňa, iní u sovy, líšky či prvosienky. Určite medzi najpopulárnejšie obydlia patrili tie, ktoré vďaka reliéfom s vyobrazeniami zbojníckych chlapcov Jura Jánošíka, Rajnohu, Uhorčíka a Ilčíka, naviedli zverencov z Detského mestečka do toho správneho vchodu. Žiaľ, päťdesiat rokov existencie likviduje aj odvážnych zbojníkov z Jánošíkovej družiny. Nielen o chátrajúcich reliéfoch z roku 1974, ale predovšetkým o veľkej výtvarnej osobnosti zo sveta špičkovej keramiky, o Ignácovi Bizmayerovi, sme sa rozprávali so Sylviou Hrdlovičovou. Rodáčka z Trenčína je uznávanou odborníčkou na dielo keramikára Ignáca Bizmayera.
Vlasta Švejdová vdýchla život škriatkom, čertom, vílam, vodníkom i princeznám Čítajte Práve Sylvia Hrdlovičová spolu so svojou tetou Oľgou Pavúkovou napísali podľa rozprávania Ignáca Bizmayera v roku 2017 zaujímavú publikáciu Spomienky na detstvo a mladosť Ignáca Bizmayera. V nej sa dočítate množstvo zaujímavostí zo života nášho slávneho keramikára počnúc jeho detstvom a životom v Košolnianskom habánskom dvore až po jeho odchod z rodnej obce do Modry.
Nositeľa štátneho vyznamenania Pribinov kríž I. triedy, Ignáca Bizmayera, je možné považovať za posledného habána. Skúste nás zaviesť do čias habánov a detstva budúcej výtvarnej legendy.
Ignác Bizmayer sa narodil 20. apríla 1922 v starom habánskom dome v Košolnej, v malej dedinke neďaleko Trnavy. Práve tu sa dochovalo pôvodné habánske osídlenie. Habáni alebo aj novokrstenci bolo hnutie, ktoré vzniklo v Zürichu už začiatkom 16. storočia a spája sa s reformou Ulricha Zwingliho. Habáni boli pre svoju vieru prenasledovaní, a tak zo Švajčiarska a z nemecky hovoriacich krajín utekali smerom na východ.
Zdena Studenková: Mám rada komplikované postavy. Napríklad také, na ktoré mi ľudia hovoria, že som v nich hnusná a zlá potvora Čítajte Usádzali sa na miestach, kde im to bolo povolené. Tak sa dostali na územie Moravy a západného Slovenska, kde si budovali habánske dvory – Haushaben. Takto u nás získali pomenovanie habáni.
Skúsme habánsku komunitu bližšie špecifikovať.
Tvorili tu sebestačnú komunitu, ktorá mala nastavené vlastné sociálne a hospodárske pravidlá. Riadili sa bibliou, pravidlá boli často prísne.
Peniaze museli napríklad odovzdávať do spoločnej kasy, mali aj spoločné bývanie. Boli zakladateľmi prvých jaslí či škôlok, kde deti vychovávali spoločne. Habáni vynikali ako znamenití remeselníci. Priniesli k nám tajomstvo výroby fajansy – glazovanej a maľovanej keramiky.
Ignác Bizmayer pochádzal práve z takéhoto starého habánskeho rodu. Sám spomínal, že jeho predkovia prišli z okolia Trenčína, kde sa v matrikách vyskytuje meno Bizmayer. Jeho starý i prastarý otec boli tesári a v podstate sa toto remeslo nieslo celou rodinnou líniou.
Život Ignáca Bizmayera sa už v chlapčenskom veku spojil s významným moravským keramikárom Heřmanom Landsfeldom (1899 -1984). Landsfeld bol aj amatérsky archeológ. Hľadal práve na pozemkoch v Košolnej u Bizmayerovcov pozostatky habánskej keramickej dielne?
Heřman Landsfeld bol v tom čase vedúcim maliarskej dielne Slovenskej keramiky Modra, dnes nesúcej názov Slovenská ľudová majolika. V roku 1932 na Kvetnú nedeľu zavítal k Bizmayerovcom do Košolnej.
U Ignácovho dedka Rudolfa Bizmayera chcel začať kopať na dvore a v záhrade. Povolil mu to až na jeseň, pretože v jarnom období už mali zasadené zemiaky. Landsfeld teda až po zbere úrody začal u Bizmayerovcov prekopávať záhradu a dvor, neskôr i záhumienku.
Práve v záhumní našiel približne v hĺbke 80 centimetrov zborený starý habánsky dom, v ktorom sa zachovala keramická pec, niekoľko takmer celých habánskych kachlíc a množstvo črepov. Objavil aj zvyšky mozaiky, ktorá sa upevňovala do omietky, prípadne hliny. Tieto mozaiky boli vyrábané pravdepodobne na tureckú objednávku. Košolná bola v roku 1663 vyplienená a vypálená tureckými nájazdmi, neskôr bol v nej život znovu obnovený.
Objavy habánskej keramiky na vlastnom pozemku. To musel byť pre malého Ignáca Bizmayera obrovský zážitok a inšpirácia pre budúcu kariéru slávneho keramikára.
Nácko, ako mu hovorievali priatelia a rodina, mal v čase prvého príchodu Landsfelda do Košolnej desať rokov. Vykopávky trvali niekoľko rokov. Nielen malý Nácko, ale aj ostatné deti z Košolnej nosili Landsfeldovi nájdené črepy z keramiky, za čo dostávali odmenu. Tešili sa z cukríkov alebo malej finančnej odmeny. Ignác sa už vtedy pýtal na výzdobu, datovanie či maľovku keramických črepov. Landsfeld ho neskôr odporučil vyučiť sa do keramického učilišťa v Modre.
Aký bol umelecký vývin Ignáca Bizmayera?
V Modre študoval od štrnástich rokov. Už ako tovariš začal formovať figúrky z ruky menšieho formátu. Jeho ďalšou inšpiráciou bol farár Jozef Balušík z Papradna na Kysuciach. Balušík nosil do Modry vypaľovať a maľovať vlastné figúrky.
Vyrastajúceho Nácka to nadchlo, farárovi rád pomáhal a ten potom s figúrkami chodieval už iba za ním. Farár Balušík ho brával na etnografické výlety po rázovitých regiónoch Slovenska a Moravy. Ignác Bizmayer pozoroval život jednoduchého slovenského ľudu pri práci, obradoch, v bežnom živote. Obdivoval krásu slovenských krojov a čipiek, bohatý svet ornamentálnej výzdoby.
K rázovitým motívom Slovenska patrí aj Terchová. Zbojníci a Juraj Jánošík sa stali jedným z dominantných motívov Ignáca Bizmayera.
V Terchovej bol skutočne mnohokrát. Jánošíkovská tematika ho mimoriadne oslovila. Na svoje cesty si so sebou bral vždy hrudky hliny, do ktorých si priamo na mieste vymodeloval maličké postavy, modely Jánošíka a členov jeho družiny, prípadne iné témy, ktoré práve študoval. Zbojníkov rád kreslil a maľoval aj v domácich priestoroch. Keby sa nestal keramikárom, určite by bol skvelým maliarom. Na mieste však najradšej modeloval do hrudky hliny.
Nielen zbojníci a Juro Jánošík žili vo fantázii Ignáca Bizmayera. Vďaka jeho keramickej tvorbe sa zachovala spomienka na pracovitý slovenský ľud minulosti.
Jeho srdce patrilo týmto témam. Miloval slovenský ľud, vážil si jeho prácu. Modeloval a maľoval svadobné páry v tradičnom odeve, hudobníkov, postavy pri poľných prácach – vinohradníkov, hrabačky sena, koscov, okopávanie repy, či tému trhovníkov. Lákali ho aj biblické motívy.
Najmenšie z krásnych postavičiek majú 7 – 10 centimetrov a sú vypracované do najmenšieho detailu. Patria k nim viaceré kompozície s rómskou tematikou, svadobčanov, ale aj postavičky malých zvieratiek. Naopak, jedna z najväčších keramických figurálnych plastík, Vinohradníčka z Kráľovej, má výšku okolo metra a ešte vyššia je Nevesta z Luhačovíc.
S akým materiálom pracoval?
Základom jeho práce bola jemná, premletá, vyčistená hrnčiarska hlina. Pri niektorých monumentálnych reliéfoch vyrábaných na štátnu zákazku do exteriérov zvykol použiť aj šamotovú hlinu, alebo hlinu s hrubším zrnom.
So svojim obľúbeným keramickým materiálom tvoril až do veku 93 – 94 rokov. Jeho zberateľsky mimoriadne vyhľadávané keramické dielo sa dá vyčísliť na stovky až tisícky prác. Dielo Ignáca Bizmayera je originálne a jasne rozpoznateľné. Veľmi vzácne a hodnotné sú jeho najstaršie diela. Nevesta z Čataja zo 40. rokov 20. storočia je vymodelovaná a vykreslená do posledného detailu.
Veľmi známym sa stal aj Bizmayerom vytvorený umelecký krb, ktorý bol súčasťou expozície na svetovej výstave EXPO 1967 v kanadskom Montreale.
Pán Bizmayer vytvoril skutočnej viacero krbov s jánošíkovskou tematikou. Krb z výstavy EXPO 1967 si majster Bizmayer neskôr umiestnil doma v obývačke a práve pri ňom sa stretávali jeho priatelia a priaznivci. Podobný krb bol umiestnený v hoteli na bratislavskej Kolibe a ďalší v kolibe za hotelom Zochova Chata. Ignác Bizmayer vytvoril i viacero diel na objednávky z celého sveta.
Vráťme sa späť do Trenčína, kde slovenské korene v dávnej minulosti postupne zapúšťali predkovia Ignáca Bizmayera. Práve v trenčianskej časti Zlatovce, v Detskom mestečku, napokon v roku 1974 vzniklo a dodnes vidno figurálne dielo v podobe šestnástich reliéfov v exteriéri s rôznymi motívmi. Ako sa k tejto činnosti Ignác Bizmayer dostal?
Štátne zákazky dostávali umelci, ktorí vo svojej tvorbe už niečo významné dokázali. Ich diela museli pri takýchto zákazkách prejsť cez komisiu Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Hovorilo sa jej aj ideová komisia. V tom čase bol Ignác Bizmayer zaslúžilým umelcom, titul dostal v roku 1972 pri príležitosti 50. narodenín.
V tomto období dostával Bizmayer často zákazky od štátu na tvorbu monumentálnych diel. Vyzdobil viacero domácich a zahraničných inštitúcií. Do Zlatoviec navrhol šestnásť reliéfov, ktoré sa stali znakmi a symbolmi Detského mestečka.
Kto všetko sa objavuje na šestnástich veľkých štvorcových reliéfoch nad vchodmi do objektov, kde žili a žijú deti?
Jednotlivé skupiny tvoria zbojníci, rastliny, zvieratká a vtáčiky. Z každej tejto tematickej skupiny vytvoril po štyri reliéfy. Na reliéfoch sú zbojníci Juraj Jánošík, Rajnoha, Uhorčík a Ilčík. Medzi zvieratkami je zastúpený jeleň, ježko, líška a koník. Medzi kvety patrí margaréta, bodliak, púpava a prvosienka. A v poslednej skupine medzi vtáčikmi je kohút, dudok, sova a trasochvost.
Ako sa rozbiehali aktivity Ignáca Bizmayera počas vzniku týchto šestnástich nezabudnuteľných reliéfov?
Modely reliéfov v zmenšenej mierke predstavil komisii. Dodnes sa zachoval napríklad zmenšený model koníka, ktorý v súčasnosti patrí do súkromnej zbierky. Modely prešli schvaľovacím procesom komisie. Po ňom sa Ignác Bizmayer mohol pustiť do náročnej práce vo svojom ateliéri v Modre – Harmónii.
Reliéfy štvorcových tvarov majú jednotné rozmery. Aké sú veľké?
Reliéfové štvorce majú veľkosť 80 x 80 centimetrov. Proces ich vzniku bol veľmi náročný. Ignác Bizmayer začal ich modelovaním, pokračoval sušením, prvým výpalom, glazovaním, maľovaním až po druhý výpal v keramickej peci s osobitými technickými parametrami. Záverečnou fázou bola samotná inštalácia všetkých reliéfov priamo na steny budov v Detskom mestečku, ktorá sa s účasťou autora uskutočnila v roku 1974.
Na niektorých reliéfoch je majstrova signatúra a dátum ich zhotovenia. Jeho podpisy a vročenie sa striedavo nachádzajú v pravom alebo ľavom dolnom rohu.
V akom časovom intervale vzniklo týchto šestnásť reliéfov?
Prácu na reliéfoch odviedol počas necelého roka. Za výzdobu v Detskom mestečku napokon obdržal aj významné ocenenie. Súbor šestnástich reliéfov získal cenu Najkrajšie dielo roku 1974, ktoré Ignácovi Bizmayerovi udelil Zväz slovenských výtvarných umelcov a Slovenský fond výtvarných umení. Cenu získal v kategórii úžitkového umenia a priemyselného výtvarníctva. Slávnostné odovzdávanie ceny sa uskutočnilo 30. septembra 1974 v čase, keď boli reliéfy už nainštalované.
Každý z reliéfov je tvorený mozaikou menších štvorcov. Buď vo formáte 4 x 4 alebo 3 x 3. Zreteľne je teda na reliéfoch vidno šestnásť respektíve deväť menších štvorcov.
Ignác Bizmayer, tak, ako sa medzi keramikármi hovorí, doslova krájal hlinu. Do vzniknutých menších štvorcov zakomponoval umne rôzne postavy zbojníkov, kvetinky či vtáčiky. Sú rezané a vyformované z viacerých častí. Keď mal hlinu vyformovanú v surovom stave, musel ju nechať najprv dobre vysušiť. Až potom nasledoval prvý výpal.
Čo sa dialo počas prvého výpalu?
Vysušenú a vytvarovanú hlinu vkladal do pece. Prvý výpal sa uskutočňuje pri relatívne nižšej teplote okolo 900 – 1000 stupňov Celzia. Keď vyjde prvý výpal z pece, dostáva pomenovanie prežah. Na túto, prvýkrát vypálenú hlinu, sa nanáša glazúra. Farebnú glazúru si pán Bizmayer častokrát miešal sám. Jeho farebnosť bola typická a je nezameniteľná pre každého znalca Bizmayerovho diela. Po namaľovaní diel išli všetky časti po druhýkrát do pece.
Ako prebiehal druhý výpal týchto reliéfov z Detského mestečka?
Počas druhého výpalu bola teplota vyššia. Od 1000 stupňov až do 1200 stupňov Celzia. Tento výpal trval až do šiestich hodín. Pec sa po tomto výpale musí nechať vychladnúť. Ak by sa hneď otvorila a vybrali sa z nej vypálené horúce diela, mohli by popraskať, prípadne sa rozpadnúť. Po vypnutí sa pec necháva chladnúť 24 hodín, respektíve do druhého dňa. Aj po takomto dlhom čase a otvorení pece majú vypálené diela teplotu približne dvesto – tristo stupňov. Treba ich z pece vyberať s použitím hrubých rukavíc.
Ako Ignác Bizmayer zlepil štvorce do výsledných reliéfov, každý s plochou takmer jeden meter štvorcový?
Podľa informácie od dcéry Ignáca Bizmayera, Moniky Bezák Bizmayerovej, otec jednotlivé reliéfy skladal priamo na mieste v Detskom mestečku v Zlatovciach. Jednotlivé časti sa previezli do Trenčína, na fasádu sa osadila železná konštrukcia v tvare štvorca. Na tento podklad sa cementom postupne pripevňovali keramické časti, aby sa na konci vyskladal krásny výsledný reliéf.
Reliéfy sa stali skvelým orientačným bodom pre deti, ktoré žili v Detskom mestečku.
Malé deti sa podľa týchto reliéfov skutočne orientovali. Niekto býval u líšky, iný u sovy a ježka. Populárny bol, samozrejme, Juro Jánošík. Určite by bol po rokoch zaujímavé zistiť u dnes už dospelých ľudí, čo pre ne znamenali jednotlivé reliéfy v čase, keď v Detskom mestečku vyrastali. Možno si niektorí jedinci aj hovorili, ja som Jánošík, Uhorčík, Rajnoha či Ilčík.
Žiaľ, železné konštrukcie je dnes už na niektorých reliéfoch aj vidieť.
Železná konštrukcia je na niektorých najviac poškodených reliéfoch v súčasnosti skutočne viditeľná. Je to v miestach, kde sú z reliéfov odpadnuté väčšie časti vypálenej hliny.
Poďme teda k mnohokrát alarmujúcemu stavu a poškodeniam viacerých reliéfov osadených v Detskom mestečku.
Reliéfy majú presne päťdesiat rokov. Očividne ich čoraz viac poškodzuje a likviduje zmena teplôt ovzdušia počas striedania ročných období. Jar, leto, jeseň, zima, zmeny teplôt a nepriaznivé počasie vrátane mrazu, dažďa či krupobitia sa podpísali pod dnešný zlý stav Bizmayerových reliéfov v Detskom mestečku. A, samozrejme, zub času je neodvrátiteľný. Päť desaťročí reliéfov v exteriéri si vypýtalo svoju veľkú daň.
Ignác Bizmayer by zo stavu reliéfov v súčasnosti nebol určite nadšený.
Je to pravda. Reliéfy som osobne fotografovala v Detskom mestečku v roku 2017. Pán Bizmayer tieto fotografie videl. Už vtedy hovoril, že by sa reliéfy mali zreštaurovať. Presne túto vetu vtedy povedal.
Od roku 2017 sa stav reliéfov opäť výrazne zhoršil. Je šanca na ich záchranu?
Osobne si myslím, že stále tam šanca je. Aj keď po ďalších uplynulých rokoch určite menšia. Reštaurovanie diel by potrebovalo veľkú finančnú injekciu. Aj tak si myslím, že zachrániť tieto diela by určite stálo za to. Pri ich päťdesiatom výročí majú už veľkú historickú a umeleckú hodnotu. Po ich zreštaurovaní by sa ich hodnota ešte zvýšila.
Dá sa finančne vyčísliť aj ich umelecká hodnota?
Zreštaurovaných šestnásť reliéfov by malo hodnotu v niekoľkých desiatkach tisícov eur. Z týchto diel mal obrovskú radosť aj ich samotný autor Ignác Bizmayer. Ten svojimi dielami vyzdobil aj mnoho ďalších štátnych budov, nemocníc, liečebných domov.
Určite vyzdobil aj viaceré interiéry mnohých budov.
Áno. Spomeniem aspoň hotel Kriváň v Podbanskom, kde stvárnil námety z Liptova. Zaujímavé diela má v obradnej sieni v obci Bardoňovo v okrese Nové Zámky. Tu riešil výzdobu veľkými nástennými reliéfmi s názvami Detstvo, Manželstvo a Staroba. V hoteli Bôrik v Bratislave bývalo v salóniku vystavených osem veľkých reliéfnych tanierov. Dielo vlastní aj Úrad vlády SR. Mediálne známy je reliéf s Jánošíkovou družinou, ktorý sa volá Idú, chlapci, idú. V budove Mestského centra sociálnych služieb v Modre je inštalovaný reliéf Oberačka zachytávajúci prácu vo vinohrade.
Prácu pre Detské mestečko si Ignác Bizmayer určite veľmi vážil.
Áno, je to tak. Detské mestečko bolo v tých časoch veľmi významným sociálnym a architektonickým projektom, ktorý bol známy nielen na Slovensku, ale aj v rámci celej Európy. Detské mestečko bolo otvorené v roku 1974, teda práve v roku, keď vznikli pre toto miesto aj skvelé reliéfy. Samotná výstavba Detského mestečka sa realizovala od roku 1968. V novembri 2017 bolo zapísané do ústredného zoznamu Národných kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky.
