Olga Muzychko opustila rodný Kyjev v marci 2022, krátko po začiatku ruskej invázie na Ukrajine. Na Slovensko pricestovala len s mačkou a hračkou, ktorú dostala ešte ako dieťa.
Osud ju priviedol do Bánoviec nad Bebravou, kde viac ako polroka pracovala ako šička a venovala sa turistike. Svoje bydlisko potom viackrát zmenila, do Bánoviec sa však i v rámci spoznávania prírody vracia pravidelne.
Hoci jej chýba domov, rozhodla sa žiť tu a teraz, v súčasnosti sa snaží dokončiť si farmaceutickú kvalifikáciu. V rozhovore okrem iného priblížila, ktoré turistické lokality navštívila nielen v trenčianskom regióne, ako vyzerala jej cesta na Slovensko, ale i to či považuje útek do našej krajiny za správne rozhodnutie.
Cyklomost na Považí začiatkom leta uzavrú. Jeho staviteľ je neznámy, zodpovednosť má mesto Čítajte Aká bola vaša cesta z Ukrajiny na Slovensko?
Som cestovateľka a veľkú časť Európy som precestovala. Keď som sa musela rozhodnúť, kam utečiem pred vojnou, rozhodla som sa pre Slovensko. Netušila som, čo sa bude diať a čo si mám z Ukrajiny zobrať. Slovensko som v minulosti navštívila i v rámci expedičnej turistiky i horolezectva, navštívila som Tatry a veľmi sa mi páčili. S mojou lezeckou skupinou sme začiatkom mája 2022 mali ísť i na Lomnický Štít.
Na Slovensko som putovala len so svojou mačkou. Pochádzam z Kyjeva, kde som bývala na ľavom brehu rieky Dneper. Vlaková stanica je pravom brehu. Za normálnych okolností trvá tá cesta 30 až 40 minút, ja som však išla štyri až päť hodín, pretože tam bola veľká zápcha a zastávky, na ktorých ľudí kontrolovali, či nie sú separatisti.
V rozhovore sa okrem iného dočítate
- Prečo Olga napokon skončila v Bánovciach nad Bebravou,
- čo robila prvé týždne po nasťahovaní na Slovensko,
- v akej sfére sa snaží v súčasnosti uplatniť,
- ktoré bydliská v našej krajine vystriedala,
- prečo sa na Slovensku vyhýba stretnutiam s Ukrajincami.
Z Kyjeva som vycestovala začiatkom marca vlakom. Cesta bola veľmi ťažká a plná emócií, pretože som netušila kam cestujem, teda okrem toho, že idem na Slovensko. Nevedela som, čo bude ďalej.
V Užhorode som prestúpila na autobus, ktorý nás priviezol na hranicu, ktorú sme prešli pešo. Vonku bolo ešte chladno, mala som so sebou i prenosku s mačkou a batoh, v ktorom som mala i hračku zo svojho detstva. Na hranici som čakala približne štyri hodiny. Dôležitý bol pre mňa ten moment, keď som prešla na slovenskú stranu, kedy sa na mňa pozrel jeden hraničný pracovník a povedal mi, nebojte sa, všetko bude dobré. Na to som sa rozplakala.
Na slovenskej strane bolo veľa ľudí, ktorí nám chceli pomôcť. Dávali nám vodu, čokoládu, jedlo. Bolo to veľmi príjemné, ale najdôležitejšie pre mňa bolo to, že u vás nie je vojna, je mier a že som zachránená.
Ako pokračovala vaša cesta Slovenskom až do Bánoviec nad Bebravou?
V Košiciach som nastúpila na vlak a keďže som chcela ísť čo najďalej od vojny, vybrala som sa do Bratislavy. Dorazila som o polnoci. Dohromady som cestovala 24 hodín i s mačkou. Som veľmi vďačná za to, že sme mali cestovanie hromadnou dopravou zadarmo, pretože som netušila, kam pôjdem.
Pozerala som teda, kde je najlacnejšie bývanie. Vyskočilo mi niečo vo Vyšnej Teplej pri Ružomberku. Majiteľ hotela bol bieloruský hokejista, rozprávali sme sa spolu po rusky. Potom som napísala svojej kamarátke, ktorá niekoľko rokov žije na Slovensku, že som tu úplne sama a potrebujem pomôcť. Ona mi povedala, že mám prísť do Bánoviec nad Bebravou, že niečo vymyslí.
Ako dlho ste zotrvali v tomto meste?
Žila som tu viac ako polroka. Našla som si tu i robotu, pracovala som ako šička obuvy v závode. Veľmi dávno to paradoxne bola moja prvá práca i na Ukrajine.
Cítili ste v Bánovciach pokoj?
Prvé dva mesiace som sa cítila ako psychiatrická pacientka. Užívala som si prírodu a spev vtákov. Po práci som chodila von a mohla som byť v pokoji tri až štyri hodiny niekde pod stromom na lavičke a počúvať vtákov. To som v tej chvíli potrebovala, pretože som bola duševné unavená i zo správ z domova, ktoré sa ku mne dostali.
Bánovce nad Bebravou sú pekné mesto, ale na môj vkus je veľmi malé. Nevyhovovalo mi i to, že v nedeľu chodil posledný autobus z Trenčína do Bánoviec o 18:30. Začala som totiž chodiť na turistiky, chcela som spoznať i okolie.
Aké lokality ste navštívili?
Veľmi krásnu turistiku som zažila v Bielych Karpatoch. Pred rokom som prešla i diaľkový turistický pochod Bánovská 50ka. Na Slovensko som prišla 6. marca a 2. apríla som sa vybrala na svoju prvú turistiku. Navštívila som Uhrovské Podhradie, Jankov Vŕšok, kopec Rokoš. Bánovskú 50ku chcem absolvovať i tento rok. Navštívila som i Veľkú a Malú Fatru, Malé Karpaty, to však nie je v regióne.
Z Bánoviec nad Bebravou ste sa napokon presťahovali do Trnavy. Ako ste sa uplatnili tam?
Trnava je už moje tretie slovenské bydlisko. Bývala som predtým ešte v Piešťanoch. Dlho som pracovala zo Slovenska pre jednu ukrajinskú firmu, po roku a pol som však pochopila, že som viac mentálne nastavená na túto krajinu, preto som sa rozhodla hľadať prácu na Slovensku.
Platila som tu už i odvody a poistenie. Som magistra lekárnička, mám tu uznaný i doklad o vysokoškolskom vzdelaní. Teraz si plánujem urobiť farmaceutickú kvalifikáciu. Študujem i slovenčinu pre zdravotníkov. Baví ma učiť sa, cítim sa ako pred dvadsiatimi rokmi.
Za státisíce eur obnovia mestské opevnenie v Trenčíne, v minulosti podobný zámer nevyšiel Čítajte Považujete v rámci možností Slovensko za svoj druhý domov?
Môj domov je v Kyjeve, hoci i tu sa cítim ako doma. Veľmi sa mi tu páči, cítim sa tu bezpečne a slobodne. Mám tu i veľa kamarátov Slovákov. Jediní ľudia z Ukrajiny s ktorými som tu v kontakte je Katia a kamarátka, ktorá ma zavolala do Bánoviec nad Bebravou.
Od začiatku som pochopila, že tu budem musieť vyjsť zo svojej komfortnej zóny, aby som lepšie spoznala krajinu v ktorej som sa ocitla. Preto som skôr vyhľadávala nové známosti so Slovákmi. Takto som lepšie spoznala krajinu i mentalitu. Zaujímam sa i o politické dianie na Slovensku. Keď sa na posledné dva roky pozriem späť, tak vnímam svoje rozhodnutie prísť sem ako správne.
Tiež chcem podotknúť, že na Slovensku sú i Ukrajinci, ktorí to nehľadajú lepší život. Na Ukrajine mali všetko, prácu, ktorá ich bavila, priateľov. Každý víkend sme chodievali do divokých hôr na náročné túry, ktoré trvali i jeden až tri týždne.
Päť až šesťkrát za týždeň sme trénovali, aby sme v máji 2022 mohli ísť na Lomnický štít a následne v auguste sme plánovali alpinistickú turistiku na Fanských horách v Tadžikistane.
Potom však prišiel 24. február 2022. Život je teraz a tu, nedá sa odložiť na neskôr. Už to nikdy nebude ako predtým. Žijem, učím sa, objavujem nové veci a idem ďalej v tejto cudzej, ale pre mňa vzácnej krajine s ranami na srdci a v duši.
Tento článok vznikol vďaka podpore z UNESCO programu Podpora pre ukrajinských utečencov prostredníctvom médií, ktorý financuje japonská vláda.
