NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Jedna z najpopulárnejších slovenských herečiek v celej histórii slovenského divadla a filmu, Zdena Studenková, si z 25. ročníka divadelného Festivalu Aničky Jurkovičovej (11. – 13. apríla 2024) odniesla 12. apríla v poradí dvadsiaty druhý Kvet Tálie.
Prestížne ocenenie Kvet Tálie sa udeľuje počas tohto ochotníckeho festivalu s tematikou postavenia a úlohy ženy v spoločnosti výhradne herečkám za ich výrazný prínos pre slovenské divadelníctvo. Festival Aničky Jurkovičovej, usporadúvaný od roku 1998 na počesť jednej z prvých slovenských herečiek, novomestskej rodáčky Aničky Jurkovičovej, tak odovzdáva zaslúženú poctu úspešným ženám, ktoré milujú divadelný svet. My sme sa so Zdenou Studenkovou krátko pred odhalením tabuľky s jej menom a podpisom zhovárali.
Víťazné Dievčatko so zápalkami v podaní mladých hercov z Brezna rozplakalo divákov Čítajte Spoločenské postavenie Aničky Jurkovičovej v pozícii herečky bolo v roku 1841 nezávideniahodné. Vy máte za sebou úžasnú a mimoriadne úspešnú hereckú kariéru. Skúste porovnať, ako sa vo vašich hereckých dekádach menilo spoločenské postavenie herečiek i hercov v bývalom Československu a na Slovensku?
Je to veľmi ťažká otázka. Napriek všetkému počas komunistov, oni vedeli, že ľudia potrebujú hry a chlieb. Preto podporovali divadlo, napriek tomu, že bola istá cenzúra. Aj najvyšší vládni predstavitelia si nenechali ujsť divadelnú premiéru. Bola to aj ich prezentácia a prezentácia toho, že myslia na ľudí a dávajú peniaze na tvorbu. Rovnako to bolo v divadle i v televízii. Status herca pred rokom 1989 bol taký, že ľudia k nim tak trošku vzhliadali. Boli to „héééérci“.
Zmenila sa teda diametrálne oproti československým predrevolučným časom v porovnaní so súčasnosťou pozícia a postavenie herca v spoločnosti?
Dnes sa situácia zmenila. Sú síce ľudia, ktorí majú radi hercov a fandia im, ale celospoločenská a hlavne politická situácia je nevďačná voči hereckému povolaniu. Sú to len nejakí nájomní šaškovia a tak ďalej. Chvalabohu, mohla som dovtedy strašne veľa robiť a natáčať veľmi veľa televíznych inscenácií a divadelných hier. Teraz ma niekedy veľmi trápi, že aj tá forma divadelných predstavení je vo forme avantgardných pokusov. Ja sa priznám, ja som tá stará škola. Hlavne divadelný divák príde do divadla a chce vidieť aj klasiku. Chce vidieť Shakespeara, chce vidieť dobrú divadelnú drámu, chce vidieť dobrú slovenskú klasiku. A to všetko chce vidieť vo vysokej kvalite.
Iveta Šidlová ušila unikátny Bzinský kožuch. Na Slovensku sa zachovali iba dva Čítajte Skúsme to teda bližšie rozanalyzovať.
Robia sa rôzne projekcie, kde sa jazdí na kolieskových korčuliach, horí oheň, tečie voda a môže sa na javisku diať čokoľvek. Ale herci nedostávajú priestor, aby rástli. Aby rástli herecky. Vidím to v súčasnosti na mnohých mojich kolegoch a kolegyniach vo veku tridsať – štyridsať rokov. Keby ste im dali texty Oscara Wilda, ktoré majú polmetrové súvetia a spravia brept, tak sa z toho nevymotajú. Absentuje jazyková ekvilibristika. Chýba schopnosť tlmočiť Shakespeara tak, aby bol zrozumiteľný v tom verši. Doba sa veľmi zmenila. Ja som veľmi rada, že som zažila roky, kedy som to mala umožnené.
Viete za dlhé roky hereckej kariéry určite detailne porovnávať situáciu vo filme, televízii i v divadle.
Do roku 2000 som účinkovala vo vyše dvesto televíznych inscenáciách. To neboli len inscenácie, ktoré boli trošku poplatné režimu, kde sme hrali o robotníckej triede a podobných veciach. Natáčali sme aj veľmi veľa adaptácií svetových diel. Bolo to ohromné a zároveň edukatívne. Po revolúcii v roku 1989 sa veľmi zmenila tvorba v tom zmysle, že sa začali robiť prevzaté kúpené formáty zvonku. A seriály, ktoré sa pripravujú, nemajú veľkú mentálnu náročnosť. Je to teda úplne iné.
Vy ste herecká legenda a môžete si vyberať, do akého filmového či divadelného projektu sa pustíte. Má takúto šancu možnosť v čase, keď sa natáča podstatne menej filmov, aj mladá herečka, ktorá chce „prežiť“?
Každý má šancu odmietnuť. Je to otázka jeho vnútorného nastavenia a postoja. Ja tiež nerobím všetko, ale nie je to preto, či si to môžem alebo nemôžem dovoliť. Ak je niečo proti môjmu vnútornému presvedčeniu, tak to nebudem robiť. Sú aj mladí herci, ktorí sú veľkými osobnosťami. Máme fantastických mladých hercov a ja som za to veľmi vďačná. Za kolegov zo Slovenského národného divadla, ktorých poznám a môžem o nich hovoriť. Majú vyhranené názory a orientujú sa v situácii. Tí si tiež vyberajú, do čoho pôjdu.
Úprimne, nie je vám ľúto dnešných mladých herečiek, keď porovnáte časy, keď ste v divadle a vo filme začínali vy a bola obrovská možnosť hereckého uplatnenia?
V tomto pohľade mi ich je ľúto.
Pred momentom, keď sa na pódiu predstavila po prvýkrát Anička Jurkovičová, hrali na javisku iba muži. Viete si dnes predstaviť takú situáciu?
Ja som na začiatku nemala ani ambíciu robiť divadlo. Zrejme v časoch, keď hrali iba muži, by mi ani nenapadlo bojovať o to, aby hrali ženy. A keby to tak bolo? Že hrajú iba muži? Tak by hrali iba muži. Ja nie som bojovníčka za ženské práva v tom zmysle, že by som chcela byť riaditeľkou Slovnaftu, keď tomu nerozumiem. Ja som nebola, bohužiaľ, nikdy v žiadnom divadelnom krúžku, ani som nechodievala na recitačné preteky. Moja cesta bola trošku inak nasmerovaná, chcela som ísť v rámci výtvarného umenia cestou dejín umenia, čo sa ale nestalo. Dnes je to tak, že hrajú muži i ženy a hotovo.
Za vyše štyridsať rokov ste prešli plejádou rôznych divadelných, filmových i televíznych úloh. Čo je pre každú postavu podstatné?
Základom každej tvorby a každého kreovania nejakej divadelnej, televíznej a filmovej postavy má byť dokonalá analýza textu a jeho znalosť a rozmýšľanie v kontexte, kde sa to odohráva, čo hrám, odkiaľ prichádzam, aká je moja ambícia. Tá predpríprava by mala byť rovnaká pre hereckú úlohu v divadle, televízii i vo filme. Samozrejme, iný vyjadrovací prostriedok využívate na malom javisku a na veľkom javisku, kde musíte využívať aj veľké gestá. Vo filme či v inscenácii musí herec a herečka vedieť, v akom širokom zábere je práve snímaný. Môžem hrať aj ako Liv Ulmannová, ale keď som v širokom celku, tak to nikto nevidí. Na druhej strane, keď mám detail, tak ho treba naplno využiť.
Hrajú oči herca a herečky pri stvárnení postavy veľkú rolu?
Cez oči sa vidí pravda. Pokiaľ herec nemá pravdivý feeling a nie je to vidno cez pohľad, tak je to na diváka neprenosné.
Poďme však ku konkrétnym hereckým rolám. Čomu sa viac v hereckej ponuke potešíte? Pozitívnej či negatívnej alebo dokonca kontroverznej postave?
Každá postava, ktorá je napísaná, nie je napísaná iba ako čert a diabol. Herecká postava sa nenarodila ako zlý človek, pokiaľ nejde o psychický defekt. Je veľmi zaujímavé hľadať aj na negatívnej postave, z čoho vychádza. Z čoho vychádza zlý postoj, zlé postoje k ľuďom alebo negatívne konanie. Prípadne myslenie, ktoré sa vyformuje počas toho, ako človek dospeje. Vždy na tom niečo je, nejaký backround. Musí tam byť za tým napríklad rodina či aj prenatálny vývin.
Mám rada postavy, ktoré sú komplikované. Úlohy, kde hrám napríklad postavu, o ktorej mi ľudia hovoria, že prečo hrám takú hnusnú a zlú potvoru.
Naposledy sa vám to kedy prihodilo?
Aj teraz, v seriáli Dunaj, k vašim službám. Skutočne mi hovoria, že hrám postavu hnusnej a zlej potvory. A ja im odpovedám: za moju postavu mám moju pravdu. Nedovolím nikomu, aby niekto siahal na moju postavu. Postavu si v plnom obhajujem. Hovoríme o tom, že moja nevesta v seriáli chodí v štyridsiatom roku počas 2. svetovej vojny tehotná do židovského domu, kde chodia každú chvíľu razie gardistov a ona môže prísť o život a o dieťa. Veď mám svoju pravdu, keď hovorím, že riskuje. Ty, hovorím môjmu hereckému partnerovi, povedzme, ktorý mi hrá syna, by si svoju ženu, ktorá bola teraz druhýkrát tehotná, pustil niekam v noci do cudzieho domu a vedel, že tam príde razia a možno ju zatknú? A odpoveď? Nikam by ju nepustil. A preto si obhajujem v postave svoju pravdu. Keď hrám postavu, tak si za ňou stojím. Nechcem predostierať divákom obraz toho, ako to majú vnímať všetci. Chcem im dať na výber. V čom s postavou súhlasia a v čom sú proti nej.
Na divadelných doskách ste skvostne stvárnili aj kontroverznú postavu nemeckej fotografky, kameramanky a režisérky Leni Riefenstahl. Jej viaceré filmy v časoch Adolfa Hitlera boli označené za propagandistické.
Pre mňa bola postava Leni Riefenstahl, ktorú som v divadle hrala deväť rokov, veľmi zaujímavá. Na začiatku sa ma Valéria Schulczová spýtala, či by som chcela hrať takúto veľmi kontroverznú postavu. Ja som odpovedala: okamžite chcem hrať takúto postavu. A tiež som Leni Riefenstahl hrala ako postavu ženy, ktorá na jednej strane slúžila režimu a poslúžila mu a jeho propagande. Na druhej strane bola famózna kameramanka a režisérka, ktorá vymyslela nové a inovatívne postupy. Vymyslela napríklad nové inovatívne postupy pri snímaní športu. Napríklad počas olympijských hier 1936 v Berlíne. Pripravila zákopy, aby v nich mohli kamery chodiť a snímať bežcov. Vymyslela stĺpy, z ktorých sa dalo snímať zhora. Bola to ohromná inovátorka. Veľmi vzácna osoba. Chlap v sukni v istom slova zmysle.
Bol jej zabavený majetok, z ktorého nazad dostala po rokoch iba časť.
Skončila bez peňazí, bez majetku, bez všetkého. Ten talent tam ale stále bol. Keď mala 62 rokov, odišla a nafotila fantastickú knihu The Last of the Nuba o černošskom kmeni, ktorý v živote nevidel bieleho človeka. Ona sa k nim dostala. Po sedemdesiatke si spravila potápačský kurz a fotila podmorský svet. To nebola zlatokopka, ktorá chcela ťažiť z nejakého režimu. Bola to žena, ktorá sa snažila v každej dobe naplno využiť svoj talent. Ale stalo sa jej, že nemala odvahu Jana Palacha a nepovedala na protest: zabite ma, zastreľte ma. Nepovedala, ja som hrdinka. Poslúžila režimu, ale nie preto, aby niekto vyhral a niekto nevyhral vojnu, ale jednoducho slúžila svojmu talentu.
Režimové otázky sú v každej dobe určite veľmi zložité.
Ale veď položme si otázku. Každú chvíľu slúžime nejakému režimu. Je niekto na ministerstve, je niekto vo vláde. Ja nemusím súhlasiť, ale prestanem kvôli tomu pracovať? Ja som povinná, voči svojmu talentu a voči ľuďom, ktorí majú radi môj talent, že odovzdávam prácu.
Poďme však na možno niečo jednoduchšie. Ako sa dá zžiť s tým, že ste desaťročia elitná herecká hviezda, ktorá stratila na území Slovenska a Českej republiky akúkoľvek anonymitu?
Niekedy je to príjemné a niekedy je to úplne nanič. Je to otázka okolností. Musím povedať, že tým, aký mám vek, zažívam aj veľmi príjemné kontakty s ľuďmi. Ľudia, ktorí vedia, že mám za sebou štyridsaťpäť rokov práce, pristupujú ku mne úctivo. Mám to rada. Ale to, že niekto na mňa pokrikuje po ulici, tak aj s tým sa človek stretáva. To sú ľudia, ktorí si prečítajú iba titulok v bulvári. Ale to je ich problém. Ja s s takými ľuďmi nezapodievam.
Kto vám bol mimoriadne blízky z hereckého prostredia v časoch vašej rozbiehajúcej sa kariéry v mladosti?
Mala som dve veľké ochrankyne. Dve divadelné mamy. Tou jednou bola Marienka Kráľovičová, s ktorou som hrala ešte päť rokov pred jej smrťou. Hrali sme spolu práve aj v Leni Riefenstahl. A druhou bola Zdenka Gruberová. To boli dve veľké a vzácne herečky. Je veľmi dobré, keď sa mladý herec dokáže na niekoho upnúť. Ja som sa zvykla dívať z portálu na to, čo hrala Zdenka Gruberová. A vždy som si hovorila, taká herečka chcem raz byť. Bola to herečka, ktorá zahrala od komédie až po veľkú dramatickú hru všetko. Bola to veľmi príjemná a fajn žena a kamarátka. A Marienka Kráľovičová rovnako. Nikdy v živote som ju nepočula sa na niečo posťažovať, bola ohromná, pozitívna a plná života. To je veľmi potrebné pre mladých hercov v divadle, keď im má kto odovzdávať energiu. Je to potom skvelé sledovať, ako vyrastajú ďalšie mladé generácie a sú sčítané, múdre, tvorivé a schopné. Divadlo musí zostať večné.
