NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Od 12. apríla 2024 skrášľujú výstavné priestory Mestského kultúrneho strediska podobizne nádherných žien. Ich ženskú krásu vo svojich jemných rukách plných citu a nehy zvečnila zo šamotovej hliny a bronzu v skvostne originálnych skulptúrach životnej veľkosti slovenská sochárka Marianna Machalová-Jánošíková.
Na novomestskej pôde vystavuje po takmer tridsiatich expozíciách na celom území Slovenska a Českej republiky po prvýkrát.
Svoju dušu vdýchla nádherným sochárskym stvoreniam, ktoré síce nehovoria, ale čaro ich osobnosti sa vám bude mlčky prihovárať počas celej návštevy výstavnej siene i po odchode z nej.
Po strate zraku začala tvoriť sochy
Napriek svojmu zrakovému hendikepu Marianna Machalová-Jánošíková svoje životné aktivity ešte znásobila. Zrakové vnímanie okolitého sveta zverila svojim rukám, ktoré vo vzájomnej symbióze sochárkinej duše s tvárnou hlinou či odolným bronzom dokázali preniesť svet autorkiných spomienok i súčasnosti do neopakovateľných diel vyhľadávaných súkromnými zberateľmi i galériami.
Víťazné Dievčatko so zápalkami v podaní mladých hercov z Brezna rozplakalo divákov Čítajte „Keďže v dôsledku choroby strácala Marianna Machalová-Jánošíková zrak postupne, konkrétne tvary i detaily z tohto sveta sa jej v pamäti uchovali. A práve osobná skúsenosť jej pomáha diela autentickejšie namodelovať nielen v tvare, ale najmä vo výraze. Keď v 22 rokoch prišla úplne o zrak, jej rozhodnutie bolo jasné.
Rozhodla sa venovať sochárskej tvorbe nielen z hliny, ale aj bronzu,“ prezradila kurátorka výstavy Ela Porubänová z Galérie M. A. Bazovského v Trenčíne.
Najskôr to boli prvé sochárske pokusy, neskôr sa jej talent prejavil naplno. Marianna Machalová-Jánošíková zistila, že strata zraku ju v sochárskej práci neobmedzuje. Práve naopak. Detaily začala vnímať podstatne citlivejšie a presnejšie ako vidiaci človek. Najskôr modelovala svoje ženské podoby, neskôr prešla do širokospektrálnej tvorby zameranej najmä na podobizeň podmanivej ženy v rôznych variáciách.
Iveta Šidlová ušila unikátny Bzinský kožuch. Na Slovensku sa zachovali iba dva Čítajte Sochy si ohmatajte so zatvorenými očami
Počas prehliadky sa zrazu vo výstavnej sieni vnárate do nádherného sveta zmyslov a fantázie rodáčky z ďalekých východoslovenských Michaloviec, ktorá sa presťahovala za svojou láskou, manželom Petrom, do Valašského Meziříčí na neďalekú Moravu.
Tam dodnes žije a tvorí. Pozerá sa na vás očarujúca podmanivá Záhradná víla s klobúčikom a náhrdelníkom držiaca živé žlté kvety. Je síce vymodelovaná zo šamotovej hliny, ale máte pocit, že každú chvíľu prehovorí, usmeje sa a chytí vás za ruku. Iba opodiaľ čaruje s vešteckou guľou opäť hlinená dáma v diele Ženské čary, aby iba pár krokov ďalej roztancovala svoje šantivé tanečné hry bronzová Terezka baletka. Autoportrét autorky nazvaný Carmen očarí každého muža, oko poteší aj pôvabná Marion, aby v ich tesnej blízkosti zaimponovala citlivá a jemná duša sochárky v spomienkovom súsoší kvetov a láskavých dlaní nazvanom Mamina náruč.
„Autorkine sochy sú zahalené nevšedným fluidom poézie, nádeje, radosti, smútku, slobody, ale i utrpenia. Sú akýmsi zhmotnením pocitov, ktoré im ich autorka vdychuje. Chce, čo na výstavách nie je bežné. Aby sa diváci jej sôch dotýkali a pri zatvorených očiach len hmatom vnímali ich tvar a silu výpovede,“ prekvapila zaujímavou ponukou kurátorka výstavy Porubänová.
Sochy mužov budete hľadať márne
Marianna Machalová-Jáno-šíková miluje sochársku klasiku. Čitateľnú, zrozumiteľnú, pokojnú a vypovedajúcu svet jej hlbokých myšlienok a duševných nálad. Jej sochy sú plné tajomstiev, zamilovanosti a túžob a pritom sú pútavo reálne. Určite niektorí z vás budú mať na výstave pocit, akoby sa vrátili do čias antiky, do starovekého Grécka či Ríma.
„Keď som prestávala vidieť, rada som sa na antické sochy pozerala. Aj som chodievala na výstavy, ale to už je tak strašne dávno. A najviac sôch som si pochytala, keď som bola v archeologickej lokalite Pompeje. Tam mi to dovolili,“ usmiala sa autorka vystavených sôch Marianna Machalová-Jánoší-ková. Hoci expozícia ponúka zoznámenie sa s plejádou očarujúcich žien v podobe sôch zo šamotovej hliny a bronzu, dámy budú príťažlivých mužov stvárnených v umeleckých dielach hľadať márne.
„Keď je žena zasnená, vyzerá to dobre. Ale sochu zasneného muža si veľmi predstaviť neviem. Ale je to aj tým, že sochy tvorím svojou ženskou dušou. Zachytávam v nich, čo sa mi stalo, zobrazujem túžbu po dieťati alebo momenty, keď som čakala na svoju najväčšiu lásku,“ vyznáva sa autorka. Možno budete prekvapení, ale pri vytváraní presných detailov sôch si pomáha kreditnými kartami. Samozrejme, s nulovým finančným zostatkom.
Štyri hlavy ženy skončili vo vedre
Sochárka, ktorá do Nového Mesta nad Váhom prišla aj s manželom Petrom, býva po rannom príchode do ateliéru často s rozrobenými dielami nespokojná. Rada prerába a vylepšuje. „Úpravy robím najmä na tvárach. Teraz pripravujem jednu sochu a už som jej odrezala štyri hlavy. Až piata mi vyhovovala. Štyri nevydarené hlavy skončili vo vedre. Stačí detail a krásny úsmev sa premení na úškrn. Bez zraku je tá práca omnoho piplavejšia,“ priznala Marianna.
Materiály, ktoré pri svojej tvorbe využíva, sú diametrálne odlišné. Hlina a bronz sú neporovnateľné prvky, ktoré jej sochám dávajú originalitu a pestrý výraz. „Hlina nádherne vonia a ruky s ňou pracujú akoby samy. V čase, keby som nemohla tvoriť, tak by som určite dostala depky. Sochárstvo ma lieči. Život je plný zážitkov a spomienok. Niekedy smutných, inokedy veselých. To všetko sa prenáša do mojich sôch. A vďaka sochám spoznávam aj množstvo ľudí a získavam nové priateľstvá,“ pokračovala.
V minulosti čerpala pri svojej tvorbe zo spomienok. Dnes jej sochy vyžarujú radosť z rodiny, spokojného manželstva či dcéry Elišky. Každá jej socha, dosahujúca takmer reálne rozmery ženy v životnej veľkosti, vzniká dva mesiace. Dielo potom vypaľuje dvakrát a farbí patinou. „Denne tvorím približne šesť hodín. Veď musím fungovať aj ako mama. Starať sa o domácnosť, navariť. A keď mám všetko urobené, tak bežím do dielne,“ usmiala sa.
Jedna zo sôch je posvätená
Marianna Machalová-Jáno-šíková strácala zrak postupne od čias štúdia na strednej škole. „Keď som mala 22 rokov, v jeden deň som definitívne prestala vidieť. Oči mi začali krvácať. Stále som však verila, že po viacerých operáciách sa mi zrak vráti. Práve v tomto „čakacom“ období som začala tvoriť. Mala som veľmi veľa času, a sochárska tvorba mi bola terapiou. Vtedy som tvorila 10 – 12 hodín denne,“ vysvetlila.
Aj keď jej očká nemohli zrakovo vyhodnotiť krásu vymodelovaného kvetu, v momente sochárskeho dokončenia zacítila jeho vôňu. „Voňali mi takto napríklad ruže. Ale postupne som sa zdokonaľovala a začala modelovať sochy väčšie a väčšie. Až som sa dostala k sochám v životnej veľkosti. A sochy začali mať čoraz väčší úspech. Niektoré sú vystavené aj v Londýne či v jazere v malebných Luhačoviciach. Teší ma, že si moje sochy našli miesto na pekných miestach v exteriéroch a interiéroch. Jedna z nich je aj na pietnom mieste pre nenarodené deti. Bola aj vysvätená,“ vyznala sa tvorkyňa.
Sochy vznikajúce v jej ateliéri sú denníkom sochárkinho života. Zachytávajú množstvo životných spomienok, ktoré sa jej hlbokou brázdou navždy vryli do duše. Vďaka hline a bronzu im môže dať hmatateľnú podobu. Kobaltovo modr či hrdzavé farby im dávajú punc absolútnej originality.
S ťažkými sochami pomáha manžel Peter
Marianna Machalová-Jánošíková sa narodila v roku 1972. Po maturite získala certifikát na kurz školiteľa Braillovho písma. „Jej záujem o výtvarné umenie a keramiku sa stal prostriedkom, ako sa vyrovnať so stratou zraku. Svoju prvú sochu vytvorila v roku 1994, o rok neskôr si v Michalovciach otvorila svoju vlastnú dielňu,“ informovala ďalej kurátorka výstavy Ela Porubänová. V rokoch 2003 – 2005 študovala v Bratislave pod vedením akademickej sochárky Jaroslavy Šickovej odbor arteterapia. Po vydaji v roku 2003 sa presťahovala za manželom do Valašského Meziříčí, kde sa jej narodila dcéra Eliška.
„Viac ako tridsaťkrát vystavovala na Slovensku a v Českej republike. Jej sochy videli aj priaznivci umenia na Staromestskej radnici v Prahe, na známej Kampe, na Velehradskej ulici či v českom parlamente. Záujem o Mariannine diela zväčša v životnej veľkosti je mimoriadny. Nachádzajú sa v mnohých súkromných zbierkach v exteriéri i v interiéri či v Štátnej galérii v Jihlave,“ dodala Porubämová. Sochy Marianny Machalovej-Jánošíkovej sú veľmi ťažké, a tak pri ich vypaľovaní, prenášaní a inštalovaní hrá dominantnú úlohu jej manžel Petr. V súčasnosti sa autorka venuje aj drobnej úžitkovej keramike, ktorú nazýva „sladká keramika“.
