Článok pokračuje pod video reklamou
Celý jej život rámcoval šport a láska k deťom. Mnohonásobná juniorská majsterka Slovenska v atletike je síce vďaka svojim kĺbom na športovom dôchodku, o práci s deťmi však hovorí, že v nej nedokáže vyhorieť. Byť dlhé roky deťom v školskom klube skôr rovesníčkou, ktorá dokáže myslieť ako oni, nie je až také samozrejmé. Pádivú z toho usvedčuje už samotná tvár – akoby vôbec nestarla.
Ako riaditeľka bola Dagmar Pádivá pred dvanástimi rokmi pri vzniku prvého samostatného školského klubu na Slovensku. Po štyroch rokoch sa dokázala vedenia Sedmičky vzdať kvôli pocitu, že popri riadiacej práci, ktorá ju nesmierne bavila, nemá dosť síl na prácu s deťmi. „Myslím, že toto chýba mnohým riaditeľom škôl na Slovensku,“ zamýšľa sa. „Stále tu pretrváva zvyk z minulého režimu, opustiť riaditeľskú stoličku až ako mŕtvy, alebo dôchodca.“ Experiment, ktorý chodili obdivovať autobusy plné vychovávateliek tento rok v marci skončil. Jedinečnú Sedmičku priradili naspäť k susednej základnej škole. „Znášam to veľmi ťažko,“ hovorí vychovávateľka o neochote nájsť pre nich voľnú kolónku v systéme. Spolu so svojimi kolegyňami však hlavu nezvesili. Stále im ostalo ich 250 detí a práca.
A nad tou ako by sa dnes zmrákalo. V čase keď sa rozpráva o rušení školských klubov, bije Dagmar Pádivá na poplach. „To sa vypomstí!“ O protidrogovej činnosti na stredných školách, ktorá sa dostáva do popredia tvrdí, že vôbec nie je taká dôležitá. „To čo naozaj potrebujeme je chytiť pre niečo deti na prvom stupni.“ Učiteľky v škole podľa nej nemajú dostatok času na rozvoj osobnosti dieťaťa. „To je úlohou mimoškolskej výchovy. A úplne najdôležitejší je prvý stupeň. Ak chalani v puberte začnú brať drogy tak len preto, že sme ich nepodchytili ako maličkých.“
Slová, v ktorých z Dagmar Pádivej hovorí skúsenosť - detstvo strávené bez kúska nudy na športoviskách. „Nebyť bláznov, ktorí do mňa vkladali, som teraz iný človek,“ konštatuje a do bodky všetko vracia súčasnej mládeži. Ak profesia učiteľa dnes stráca morálny kredit, vychovávatelia sú na tom ešte horšie. „Riaditelia dnes nemajú ani naše platy a tak sa nám znižujú úväzky,“ opisuje neľahké časy, ktoré udreli pre mimoškolskú činnosť. Z nízkych zárobkov, ktoré mladých ľudí od práce v školstve skôr odrádzajú, spolufinancujú vychovávateľky činnosť školských klubov na prevádzku ktorých nie je dosť peňazí. „Čo do školy nedonesiem, to z nej neodnesiem,“ konštatuje Pádivá bez štipky zatrpknutosti.
Odovzdanosť práci bez ohľadu na podmienky prináša výsledky. Zatiaľ, čo iné školské kluby bojujú (aj vďaka spoplatneniu) s klesajúcim záujmom rodičov a detí, klub v Sedmičke tieto problémy nemá. „Je to naša teória bláznov. Nie je nám ľúto času ani našich peňazí,“ hovorí Dagmar Pádivá a núti vedenie školy, aby im v lete nedávalo dovolenku, ale im dovolilo pre deti z klubu organizovať letný tábor. Pre vychovávateľky akou je ona, sú satisfakciou bývalé deti, dnes už často mladí ľudia a dospelí. Stretáva ich na ulici a v pozdrave, v rozžiarených očiach vidí, že im niečo odovzdala. Aj to je motor, vďaka ktorému dokáže ísť s úsmevom ďalej.
VIZITKA
Dagmar Pádivá (47)
Trenčianska lokálpatriotka spojila so svojím mestom celý doterajší život. Detstvo a mladosť prežila tak, že zo štadiónu utekala do telocvične. Medzi atletikou a basketbalom si nikdy nedokázala vybrať. V hode diskom a vrhu guľou sa stala niekoľkonásobnou dorasteneckou majsterkou Slovenska, v basketbale hrala slovenskú ligu. Jej športovanie ukončil úraz a založenie si rodiny. Zobrala si o osemnásť rokov staršieho pedagóga Jaroslava – syna svetoznámeho hudobníka Karola Pádivého. Ani dnes by ste medzi nimi vekový rozdiel možno nespozorovali, až na to, že jej manžel umiera. Po jeho odchode na invalidný dôchodok ostala v školstve sama. Vychovávateľstvo jej k srdcu prirástlo natoľko, že by ho za nič nevymenila. Aj po zrušení samostatnosti známeho školského klubu Sedmička, na presadení ktorej sa spolupodieľala, neprestala s mládežou pracovať. Má dve deti - 23-ročného syna a 20-ročnú dcéru.
