História stredoeurópskeho priestoru je nezmazateľne spätá s udalosťami z roku 1526 a rokmi po ňom, ktoré sú už stáročia zapísané v povedomí národov. Inak tomu nie je ani v prípade éry, ktorá nastala po bitke pri Moháči, teda po prehre uhorskej armády s osmanskou (tureckou) armádou.
Udalosť, od ktorej onedlho uplynie 500 rokov, znamenala koniec stredovekého Uhorska. Pochopiteľne, ovplyvnila aj život na území dnešného Slovenska.
Až 150 rokov éry tureckej nadvlády nad našimi najmä južnými regiónmi bolo podľa dochovaných zdrojov niekedy mimoriadne náročných, inokedy viac pokojných. No ako slovo nadvláda naznačuje, že išlo o obdobie násilia, nešťastia a problémov.
Tomáš Michalík (zdroj: archiv T. Michalíka)O tom, čo tomu predchádzalo a čo túto epochu ukončilo, sme sa rozprávali s JUDr. Mgr. TOMÁŠOM MICHALÍKOM, PhD., archeológom, právnikom a zástupcom riaditeľa Trenčianskeho múzea v Trenčíne.
Z učebníc dejepisu si snáď každý dodnes zapamätal rok 1526, kedy sa 29. augusta odohrala bitka pri Moháči. Čo znamenal jej výsledok pre stredoveké Uhorsko?
Bitka pri Moháči, pri ktorej sa stretla uhorská armáda s osmanskou (tureckou), znamenala v našich dejinách radikálny prelom.
Oveľa početnejšie vojsko, vedené sultánom Sulejmanom I., tu na hlavu porazilo armádu českého a uhorského kráľa Ľudovíta II. Tesne po bitke mladý 20-ročný uhorský kráľ na úteku tragicky zahynul – nešťastnou náhodou sa utopil neďaleko Moháča. To však nie je všetko.
Uhorsko prišlo v bitke o veľkú časť svojich spoločenských a cirkevných elít, medzi ktorými nechýbalo 27 magnátov, medzi nimi napríklad spišský župan Juraj Zápoľský, vysokí predstavitelia cirkvi, medzi nimi napríklad hlavný veliteľ Pavol Tomori, ktorý bol arcibiskupom, či ostrihomský arcibiskup Ladislav zo Salky, a okolo 500 ďalších šľachticov.
Tých, ktorí nezomreli v boji, Osmani popravili. Z novších dejín možno situáciu, keby národ náhle stratil podstatnú časť svojich politických, vojenských či cirkevných elít, prirovnať snáď k pádu lietadla s poľskou delegáciou pri Smolensku v roku 2010.
Vtedy tragicky zahynul nielen poľský prezident či bývalý exilový prezident, ale aj vrcholní vojenskí, finanční a cirkevní predstavitelia, ako guvernér centrálnej banky, hlavný veliteľ armády, ombudsman či poslanci dolnej a hornej komory parlamentu.
Následkom bitky došlo v krátkom čase k absolútne novej politickej situácii. Uhorsko tak, ako sa vyvíjalo pol tisícročia, prestalo existovať.
Rozpadlo sa na tri časti – na takzvané kráľovské Uhorsko, ktoré sa nachádzalo na väčšine územia dnešného Slovenska a na západe Maďarska, vazalský štát Sedmohradsko a podstatná časť Uhorska sa stala súčasťou územia Osmanskej ríše.
Hračky bojnickej šľachty aj poklad inšpirovaný bájnou Atlantídou. Naše hrady ukrývajú skutočné klenoty Čítajte Mapa strednej Európy v polovici 16. storočia tak vyzerala úplne inak než v roku 1525. V priebehu jednej generácie boli nielen prepísané hranice, ale na okupovaných územiach aj nastolené úplne nové pomery, a to na viac ako 150 rokov.
Rozpínavosť Osmanskej ríše možno pre laickú predstavu prirovnať k napoleonskému Francúzsku na začiatku 19. storočia či hitlerovskému Nemecku v prvých rokoch druhej svetovej vojny.
Dnes je v našom priestore bitka pri Moháči, respektíve rok 1526, všeobecne vnímaný ako koniec stredoveku a začiatok novoveku. Preto si ho – na rozdiel od iných významných bitiek – pamätajú aj školáci.
V tejto súvislosti možno uviesť, že za krátky čas budeme svedkami 500. výročia tejto bitky, ktorá sa tak zapísala nielen do dejín, ale aj do kolektívnej pamäti našich predkov.
Maďari s ich vzťahom k histórii toto výročie iste nenechajú bez povšimnutia. Mimochodom, nie je prekvapením, že charizmatický Sulejman sa dodnes v Turecku teší značnej úcte – veď za jeho vlády zažívala Osmanská ríša svoj vrchol.
Kým západné štáty ho prezývali „Nádherným“, Turci ho nazývali „Zákonodarcom“. Bitka pri Moháči mala teda pre Osmanov úplne inú príchuť – víťaznú.
Išlo predsa o bitku, ktorá totálnou porážkou nepriateľa umožnila Osmanom expanziu do strednej Európy, odkiaľ sa nepohli viac ako 150 rokov. Bitka pritom netrvala ani dve hodiny. Ako málo niekedy stačí, aby sa fatálne otočilo koleso dejín...
Rýchlu a zdrvujúcu prehru označujú niektorí historici za fiasko, ktoré otvorilo Osmanom cestu bez veľkých strát. Možno túto prehru pripísať viac uhorskej vojenskej bezmocnosti alebo skôr politickej nejednotnosti a vnútornému boju o moc?
Samozrejme, po boji je každý generál, ale treba uviesť, že faktorov prehry bolo viac. Jedným z najdôležitejších bol bezpochyby nepomer síl na oboch stranách. Počet vojakov, ktorí chceli zabrániť invázii Osmanov do Uhorska, sa odhaduje na asi 25 000. Sultán mal k dispozícii približne trojnásobný počet útočníkov, odhady sa pohybujú medzi 60 000 a 100 000 vojakmi.
Bitka navyše zasiahla Uhorsko vo veľmi nepríhodnej chvíli, kedy bolo unavené dlhodobými vnútornými zápasmi. Opakovane sa proti neľudským podmienkam búrili sedliaci.
Juraja Dóžu, vodcu jedného z najväčších sedliackych povstaní, v roku 1514 nemilosrdne popravili upálením na rozžeravenom tróne s rozžeravenou korunou na hlave. Sadistická, ale vtedajšou mocou vnímaná ako správna výstraha všetkým, čo by sa snažili narušiť odveké poriadky a vzťahy medzi šľachtou a majoritným obyvateľstvom.
Pýšime sa ako krajina hradov, pritom ich obnova je podfinancovaná. Spísali preto petíciu Čítajte Krajina sa zmietala vo vnútornej kríze, keď sa na dohľad od jej južných hraníc objavil nový ambiciózny nepriateľ. Osmanom rástla chuť na územné zisky, veď iba pred pár rokmi porazili úhlavného nepriateľa na východe svojej krajiny – Perziu a v roku 1525 uzavreli mier s Poľskom. Ich ďalším spojencom boli pre niekoho možno prekvapivo Francúzi.
Vrásky na čele im robil jeden z najmocnejších mužov Európy, cisár Svätej rímskej ríše Karol V. Habsburský. Ich záujmom bol tlak na východné hranice Karolovej ríše.
Nemalú úlohu iste hrala aj motivácia osmanských vojakov, ktorí neohrozene postupovali Balkánom a ktorí sa tešili na ďalšiu bohatú korisť. Zo všetkých týchto ingrediencií sa takpovediac namiešal pre Uhorsko smrteľný kokteil, ktorý v dlhodobej perspektíve nemohol skončiť pre krajinu šťastne.
Kara Mustafa, 1683. (zdroj: Štátny archív Levice)V akej situácii sa po Moháči ocitlo územie dnešného Slovenska?
Treba povedať, že bezprostredne po bitke pri Moháči ešte toto územie Osmanmi atakované nebolo. Kruté časy však nedali na seba dlho čakať. Už v roku 1529 sa aj juhozápadom a juhom stredného Slovenska prehnali prvé osmanské oddiely, frustrované z toho, že sa im napriek dlhému obliehaniu nepodarilo dobyť Viedeň. Do svojich táborov sa však bez koristi nemohli vrátiť, a tak ostrie tureckých šablí pocítili aj naši predkovia.
Už prvý kontakt s vojakmi znamenal vyrabovanie či vypálenie viacerých dedín a miest, ulúpenie potravy, hospodárskych zvierat či odvedenie tisícok zajatcov. Najhoršie však bolo, že tento výpad nebol jediným, ale o rok neskôr, pred Vianocami 1530, sa zopakoval.
Osmani začali predstavovať nielen pre južné oblasti Slovenska reálne nebezpečenstvo. Spočiatku nájazdmi najviac trpeli oblasť Poiplia, dolného Považia a Pohronia. Niektoré oddiely však prenikli až do okolia Piešťan.
Prvá bitka s Osmanmi na území dnešného Slovenska sa odohrala v roku 1552 pri Plášťovciach, neďaleko Šiah. Pre uhorských vojakov sa skončila krutou porážkou. O dva roky neskôr Osmani dobyli mocný hrad Fiľakovo, na ktorom potom dokonca zriadili sídlo svojho najsevernejšieho správneho obvodu – sandžaku, akéhosi „okresu“.
Ak chcete trochu bulváru, tak z daní, ktoré sa Osmanom platili buď v naturáliách, alebo v peniazoch, nemožno zabudnúť aj na akúsi „daň v deťoch“. Podrobené územia museli odvádzať určitý počet detí, ktoré boli neskôr na území Osmanskej ríše vychovávané na elitných bojovníkov, takzvaných janičiarov. Títo boli často považovaní za krutejších než samotní Osmani.
Kto pozná príslovie: „Poturčenec horší od Turka“, tak jeho základ pochádza práve z ľudového pomenovania týchto janičiarskych vojakov. Situácia nebola jednoduchá ani z hľadiska vnútornej politiky.
Krátko po bitke pri Moháči sa začala občianska vojna, kedy malo Uhorsko rovno dvoch súperiacich kráľov. Na krajinu si robili nároky ako Ferdinand I. Habsburský, tak Ján Zápoľský.
Záujem o históriu rodiny vyjadruje úctu k predkom, tvrdí genealóg Pavol Vlček Čítajte Dvaja kohúti na jednom smetisku, notabene v politike, nikdy nesmerujú ku konštruktívnemu výsledku. Situácia v pomoháčskom Uhorsku nebola výnimkou. Politická nestabilita tak pramenila z viacerých zdrojov a zároveň bola pokračovaním hektického vývoja spred Moháča. Uhorsko v roku 1530 vôbec nebolo príjemným miestom pre život.
Z Bratislavy sa po prehre v bitke pri Moháči stalo korunovačné mesto. O ako dôležitý moment v jej histórii išlo?
Bratislava, vtedy známa ako Prešporok, sa stala nielen korunovačným, ale od roku 1536 aj formálne hlavným mestom Uhorska, respektíve tej časti, ktorá nebola obsadená Osmanskou ríšou. Oba prívlastky boli spolu úzko previazané. Dôvodom mocenského vzrastu Bratislavy bolo obsadenie centrálnej časti Uhorska Osmanmi.
Samotný Budín bol dobytý v roku 1541. Do Bratislavy, ktorá bola na skok od cisárskej Viedne, sa však sťahovali vyššie uhorské úrady postupne už od roku 1531. Počnúc Maximiliánom II. v roku 1563 a končiac Ferdinandom V. v roku 1830 tu boli korunovaní takmer všetci uhorskí králi.
Korunovačné slávnosti, ktoré sa konajú v Bratislave na pamiatku jej historicky asi najslávnejšieho obdobia, sú atraktívnym oknom do minulosti nielen nášho súčasného, ale aj historického hlavného mesta Uhorska. Stredoveké a novoveké dejiny Slovenska sú integrálnou súčasťou dejín Uhorska, myslím, že by sme na to nemali zabúdať.
Bratislava však nebola jediným „víťazom“ obsadenia časti Uhorska. Novým cirkevným centrom sa stala Trnava, kam sa presťahovalo Ostrihomské arcibiskupstvo.
