Nebolo to síce vôbec jednoduché, ale podarilo sa. Po niekoľkotýždňovom „pátraní“ sa nám pošťastilo skontaktovať s jedným z trojice hlavných detských postáv v prvom slovenskom sci-fi filme Tretí šarkan (1985), s Jánom Krížikom mladším.
V roku 1985 desaťročným chlapcom a školákom, ktorý sa ako prvý Slovák dostal v mimozemskej rakete na zničenú planétu Lurida.
Dnes žije v Bratislave a rád si v rozhovore pre naše noviny zaspomínal na časy dobrodružného natáčania. Aj on odlietal na neznámu a zničenú planétu Lurida spod jedného z najväčších skalných previsov v Západných Karpatoch z Kostoleckého dómu, ktorý dnes patrí k prírodnej rezervácii.
Tragédiu osady Nárcie stále pripomínajú zvyšky základov vypálených domov Čítajte Ako ste sa dostali do jednej z hlavných postáv prvého sci-fi filmu Tretí šarkan, kde ste si zahrali postavu Jana?
Po základných školách chodil pomocný režisér Vladimír Štric a hľadal vhodné typy školákov pre film Tretí šarkan. Ja som bol vtedy piatak. Tých, čo v škole vybrali, potom zavolali na konkurz na Kolibu.
Uskutočnili s nami pohovor a niečo sme tam mali povedať. S dvojicou ďalších chalanov z filmu, Patrikom Šímom a Borisom Trsťanom, som sa stretol až počas samotného natáčania filmu. Z konkurzu som si ich nepamätal. Oni boli šiestaci zo základnej školy. Mojim rodičom sa to páčilo a v nakrúcaní ma podporili. Ťažšie to bolo so školou.
Aranka Herzog. Neznáme dievčatko z vysvedčenia, ktoré prežilo holokaust Čítajte Určite ste zo základnej školy v piatom ročníku vymeškali množstvo školských dní.
Áno. Vymeškali sme naozaj veľa učiva. Striedalo sa to. Týždeň – dva sme natáčali, potom sme boli zasa týždeň v škole. Potom zasa dva týždne alebo aj mesiac opäť natáčanie. Musel som dobiehať predmety, predovšetkým matematiku. Ale dal som to.
Učil som sa po nociach, kamaráti mi dali školské poznámky v zošitoch. Problémy som mal s niektorými učiteľkami. Veď som nechodil do školy približne pol roka a dostal ešte aj zaplatené. (smiech).
Ale v škole som nebol za hviezdu. Spolužiaci a spolužiačky to brali úplne normálne. Žiadnu zmenu som s kámošmi nezaznamenal a nepocítil.
Odkiaľ boli vaši dvaja detskí filmoví súputníci?
Patrik Šíma bol priamo z Bratislavy, Boris Trsťan bol tuším z Mostu pri Bratislave. V kontakte už nie sme, neviem v súčasnosti už o nich nič. Mali sme počas natáčania dobré vzťahy, Patrik a Boris boli odomňa o niečo starší. Bolo to trošku cítiť. Z dospeláckych postáv sme mali veľký rešpekt najmä z archeológa z múzea, ktorého hral český herec František Husák.
Mojím filmovým otcom bol známy slovenský herec Marián Slovák. Bolo to zaujímavé. Ešte roky po natáčaní sme sa o tom doma bavili.
Kostolecká tiesňava a Kostolecký dóm je extrémne strmá lokalita s množstvom zosúvajúcej sa sutiny. V akom stave boli tieto miesta pred štyridsiatimi rokmi? Ako sa vtedy v tých podmienkach natáčalo?
Vtedy to nebolo veľmi nebezpečné. Bol tam do Kostoleckého dómu turistický chodník. Bola to síce makačka sa tam dostať, ale dalo sa tam vyjsť. Štáb tam vytiahol kompletnú filmovaciu techniku, kamery, svetlá. V Kostoleckej tiesňave som bol odvtedy už iba dvakrát. Keď sme sa vracali domov z Vysokých Tatier, tak sme sa tam zastavili pozrieť.
Režisérom filmu bol Peter Hledík, boli ste s ním v sústavnom kontakte počas všetkých filmovacích dní?
Áno, Peter Hledík tam bol neustále. Vôbec si nespomínam na moment, že by pri natáčaní niekedy chýbal. Veľmi dobre si spomínam aj na kameramana Vincenta Rosinca, to bol už vtedy starší pán. Bolo tam viacero pomocných kameramanov i pomocný režisér, ktorý pomáhali celé natáčanie manažovať.
