Písal sa rok 1964, keď do našej obce prišli pracovníci Umenovedného ústavu Slovenskej akadémie vied zistiť stav v oblasti ľudovej kultúry – čo sa ešte v dedine zachovalo z piesní, tancov či tradícií.
Ako informátori poslúžili pamätníci, ktorí s nadšením rozprávali o zvykoch, ktoré sa nenápadne vytrácali zo života ale i o tom, čo je ešte stále živé.
Najmä spievanie piesní inšpirovalo osem žien k tomu, aby si vytvorili spevácku skupinu, ktorá sa prvýkrát predstavila v obci pri príležitosti spomienkovej slávnosti k 20. výročiu SNP. Postupne sa k speváčkam pridávali i muži a tiež sláčiková muzika s primášom Jozefom Michalcom a tak prvá prezentácia folklórnej skupiny s názvom Selčan mimo obce bola v Trenčíne v júni v roku 1965 s piesňami a tancom lašung a sellácka. Vedenia skupiny sa ujal vtedy 25 ročný Anton Cagalinec.
Do skupiny prichádzali ďalší členovia, pribúdalo vystúpení, rozširoval sa repertoár. Bohatstvo zozbieraného materiálu oslovilo Dr. Ondreja Demu – redaktora v Slovenskom rozhlase, a tak v roku 1968 bol v spolupráci s ním nahraný hudobný nosič s názvom Selecká svadba, ktorá bola jednou z prvých takto zdokumentovaných svadieb na Slovenku.
Odvysielaná bola v trvaní jednej hodiny v relácii Klenotnica ľudovej hudby. Po odsťahovaní Antona Cagalinca z obce v roku 1970 vedenie skupiny prebral František Žovinec (*7. 1. 1932 – + 4. 9. 2017), ktorý ju viedol až do jeho odchodu a bol jednou z najvýznamnejších osobností ľudovej kultúry nielen Selca, ale v celom regióne. V súčasnosti má na starosti choreografickú tvorbu a skupinu vedie jeho dcéra Júlia Vlková.
Za 60 rokov pôsobenia FSk Selčan účinkovala vo všetkých okolitých i v mnohých vzdialenejších obciach, na rôznych okresných i spoločensky významných podujatiach, na rôznych folklórnych festivaloch na Bodovke, v Mníchovej Lehote, Myjave, Hrušove, Kokave nad Rimavicou, Detve, Východnej, vo Vlčnove, v Starom Hrozenkove, Dolnej Lomnej či v Strážnici, predstavila sa i v zahraničí – bývalá Juhoslávia, Česko, Maďarsko, Francúzsko, Litva, Lotyšsko.
Folklórna skupina sa viackrát prebojovala z okresných súťaží cez krajské až na celoslovenské kolá Nositelia tradícií. Úspechy dosiahli i jednotlivci tanečníci či spevácka skupina žien na okresných a krajských kolách.
Námety na svoje predstavenia čerpá výlučne z tradícií a zo života svojej obce.
Najmä vďaka Františkovi Žovincovi má v repertoári spracované zvykoslovné pásma celého občianskeho roka, ako Fašiangový rákoš, Na Provody, Nedeľné májové odvečerie, Okolo Jána, Žatva a dožinky, Regrútska odobierka, Balada o vojne, Svadba, Od Ondreja do Vianoc i Dedinské klebety.
Vo svojom repertoári má i piesne jánske, durské, vojenské či koledy.
Skupina absolvovala množstvo nahrávaní pre rozhlas, televíziu, na hudobných nosičoch okrem svadby boli zaznamenané ďurské, žatevné a dožinkové piesne i koledy. Viackrát bola prezentovaná v novinách i časopisoch, je súčasťou Digitálnej mapy tradičnej kultúry Centra pre tradičnú kultúru v Myjave.
V súčasnosti má skupina viacgeneračné zastúpenie. Členmi sú študenti stredných a vysokých škôl, ľudia rôznych profesií i dôchodcovia. Nie je výnimkou, že členmi skupiny sú celé rodiny a na javisku sú súčasne z jednej rodiny zastúpené tri generácie.
Neoddeliteľnou súčasťou folklórnej skupiny je ľudová hudba. Vyšla z dávnych hudobných tradícií obce siahajúcich a zdokumentovaných okolo roku 1848. V tom čase zloženie hudobných nástrojov bolo: cimbal, malá basa, troje huslí a neskôr píšťala. Muzika hrávala na krstinách, svadbách, pohreboch. Jej aktivita bola striedavá, resp. nie sú o nej záznamy z druhej polovice 19. storočia.
Po 1. svetovej vojne sa v nej už neobjavuje cimbal. Rozrástla sa o ďalších členov a bola veľmi žiadaná i po okolitých dedinách. Po skončení druhej svetovej vojny už pôvodná muzika nehrala, pretože jej vtedajší primáš Žovinec sa z vojny nevrátil.
Nastúpila nová generácia hudobníkov na čele s Jozefom Michalcom. Hudba mala dvoje husle, kontry, harmoniku a bubon. Uplatnila sa i v novovzniknutej folklórnej skupine, pre starobu sa vystriedali hudobníci, ale primáš Jozef Michalec s jeho jedinečným a nenapodobiteľným hudobným prejavom v nej pôsobil až do roku 2007. V súčasnosti hudba pôsobí v zložení heligónka, kontrabas, klarinet, husle a kontry. Vedie ju Peter Žovinec.
Okolo roku 1970 začali popri skupine dospelých účinkovať i deti. Spočiatku to boli najmä deti členov Selčanu, postupne sa skupina rozšírila o nových členov, nacvičila nové pásma čím bola schopná predviesť ucelený program, a tak sa osamostatnila a vznikol Detský folklórny súbor Selčanka, ktorý od jej založenia tiež viedol František Žovinec. V jednom období sa na vedení tohto súboru podieľala Dagmar Melicherová. Od roku 2011 súbor vedie Renáta Janušková a Júlia Vlková.
Súbor má za sebou množstvo vystúpení najmä v regióne. Za roky existencie sa v ňom vystriedalo okolo 350 detí, mnohé z nich pokračovali alebo pokračujú vo FSk Selčan. Detský súbor má spracované zvyky v mnohých pásmach – Nové leto a jarné zvyky, Od Blažeja po Gregora, Na záhumní, Na seleckých lúkach, Zahrajme sa na veselie, Pranie šiat na potoku, Už sme žitko zožali...
Od svojho založenia folklórne zoskupenia pôsobili pri Osvetovej besede, neskôr pri Miestnom osvetovom stredisku, potom pri Obecnom úrade v Selci. Od prvých počiatkov mnohí obyvatelia poskytovali členom skupiny nielen informácie o zvykosloví ale i kroje, ktoré ženy v tej dobe bežne nosili a hoci sa mužský ľudový odev prestával nosiť po druhej svetovej vojne – ešte sa v domácnostiach jeho časti našli a boli poskytnuté skupinám. V súčasnosti sú všetky mužské kroje novoušité a tiež časť ženských i detských krojov.
V roku 2006 bolo založené Občianske združenie FS Selčan a Selčanka na podporu a rozvoj oboch folklórnych kolektívov. Na krojové vybavenie viackrát prispel Trenčiansky samosprávny kraj. Vedenie obce Selec tiež významne podporuje činnosť oboch zoskupení.
Oba folklórne kolektívy sú významnou súčasťou kultúrneho života obce. Vďaka i ich aktivitám sú mnohé tradície kontinuálne udržiavané a živé. Vďaka patrí každému bývalému i súčasnému členovi Selčanu či Selčanky čo i len za jedno vystúpenie či pesničku, za každú obetovanú minútku, za všetky úspechy či prehry, za všetky spoločné chvíle, za veselosť, ktorá nás sprevádza pri nácvikoch či vystúpeniach , no najmä za to, že bohatstvo, ktoré sme získali po našich predkoch neupadá do zabudnutia.
