Ľudia sa často nedokážu pozerať na odchod nevyliečiteľne chorého blízkeho. Zvyknú však mať výčitky

Mnohí ľudia umiestnia svojich nevyliečiteľne chorých blízkych do zdravotníckeho zariadenia, pretože psychicky nezvládajú sledovať ich odchod z tohto sveta.

Na druhej strane tí, ktorí blízkeho sprevádzali do úplného konca v domácom prostredí, nezvyknú mávať výčitky, povedala Katarína Velacková, terénna sestra Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS) v trenčianskom regióne. ADOS je agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ktorá zadarmo poskytuje zdravotnú starostlivosť v domácom prostredí.

Napísali sme Napísali sme Rómsky holokaust si v Dubnici nad Váhom pripomenuli za prítomnosti prezidentky Čítajte 

V rozhovore priblížila, akým spôsobom sa snažia pomôcť pacientom s rôznymi diagnózami, aké ťažké chvíle prináša jej práca, ale i to, že s ľuďmi, za ktorými chodí, si vytvára takmer rodinné puto.

Akých pacientov najčastejšie ošetrujete ?

Ošetrujeme najmä rany na rôznych častiach tela, či už na nohách u diabetických pacientov, taktiež rany po operáciách, amputáciách, Bercove vredy predkolenia, preležaniny, dekubity, ktoré sa najčastejšie vyskytujú na pätách, kostrči, kĺboch.

Ošetrujeme i stómie, čo sú vývody na močenie alebo odvádzanie stolice. Taktiež sa venujeme výplachom oka, ucha, nosa, starostlivosť o ústnu dutinu, to sa týka najmä onkologických pacientov.

Vykonávame i špeciálne úkony ako záznam EKG, požičiavame kyslíkové koncentrátory pri pľúcnych ochoreniach, postkovidových stavoch. Ďalej v rámci komplexnej starostlivosti zabezpečujeme taktiež odbery krvi, aplikáciu infúzií, injekcií. Zdravotné výkony sú hradené z verejného zdravotného poistenia pacienta.

Ambulancia je sterilné prostredie, domácnosti zväčša nebývajú. Narážate niekedy v tomto smere na nejaké obmedzenia?

Domácnosť by mala byť čo najviac prístupná tomu, aby sme mohli poskytnúť adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Musí taktiež mať aspoň nejaké základné vhodné hygienické podmienky, bez prítomnosti domácich zvieratiek počas ošetrenia. Pracujeme však vždy asepticky, s jednorázovými nástrojmi a rukavicami a s prekrytými dýchacími cestami.

Chodíte i za terminálnymi prípadmi. Ako zvládate prácu s takýmito pacientami?

Pracovala som takmer desať rokov v nemocnici, tu pracujem päť rokov a pre mňa osobne je to menej psychicky náročné, aj pri ťažších situáciách, pretože tu sme mnohokrát ako rodina s pacientami. Stretávame sa s nimi mnohokrát polroka i rok počas ošetrovania, ale aj po tom, ako sa uzdravia, máme i takých, s ktorými sme v kontakte aj dva roky. Rodinná atmosféra na nás pôsobí oslobodzujúco, vďaka čomu ten psychický nátlak až tak nevnímame.

V ústavných zariadeniach vidíte pacienta len raz, maximálne dvakrát. Tento faktor hodnotím veľmi pozitívne, pretože mnohí pacienti nám vravia, že sme ako vnučky, starším kolegyniam zvyknú hovoriť, že sú ako ich sestry. Robí nám to radosť.

Je ťažké v takomto prípade oddeliť prácu od osobných pocitov?

Myslím si, že každá z našich sestier má určitú svoju psychohygienu, vďaka ktorej to vie oddeliť, keď príde z práce domov. Väčšina sa snažíme doma nad prácou nepremýšľať, aby sme nedospeli k syndrómu vyhorenia.

Riešime to napríklad športom. Niekedy sa to samozrejme nedá. Raz som bola svojej pacientke i na pohrebe, lebo som sa na ňu a jej rodinu citovo naviazala.

Sprevádzate bežne terminálne chorých pacientov?

Áno, stojíme pri pacientoch aj v takom prípade, aby bol ich odchod čo najdôstojnejší. Edukujeme rodinu i o tom, ako by mali k takému pacientovi pristupovať. Pre toho pacienta je najlepšie, keď sú pri ňom jeho príbuzní, alebo blízki ľudia.

My sme tam už len taký dodatok, ktorý ukľudní alebo poučí ľudí o tom, čo môžu očakávať, aby boli pripravení na to, čo sa môže stať. Niekedy im stačí len tých pár pekných slov a pocit toho, že sa majú na koho obrátiť.

V našej spoločnosti vnímame zomieranie v nemocnici za bežný jav, vy však bývate svedkyňou opačného prípadu. Z vašej skúsenosti, je pre pacientov i ich rodiny ľahšie, keď sa s ním rozlúčia v domácom prostredí?

Strela som sa i so situáciami, keď sa blízki nezvládli pozerať na to, ako ich blízky opúšťa. Chcú si ho pamätať takého, aký bol pred chorobu.

Pre niektorých je ľahšie ho umiestniť do nejakého zariadenia, kde sa im tiež venujú v rámci dôstojného odchádzania. Niektorí blízki to psychicky nezvládajú, čo samozrejme úplne akceptujem.

Na druhej strane niektorí boli vďační za to, že sme ich na to pripravili. Ľudia, ktorí mohli svojich blízkych sprevádzať až do úplného konca, nezvyknú mávať tie klasické výčitky typu, nebol som pri ňom v poslednej chvíli.

Niekto však nezvláda tieto prípravné rozhovory na rovinu. Keďže sa často stretávame, tak vždy majú možnosť sa na hocičo opýtať a vždy radi pomôžeme.

Boli ste i osobne pri skonaní pacienta?

Bola. Bol to veľmi náročný koniec, pretože išlo o ženu, tridsiatničku, ktorá bola v terminálnom štádiu svojho ochorenia. Mala naordinované i infúzie proti bolesti, touto cestou prijímala i tekutiny.

Pri nej boli prítomní jej mama i manžel. Oznámila som im na základe všetkých zdravotníckych kompetencií, že sa blížime k poslednému štádiu, na ktoré som ich pripravovala už niekoľko mesiacov predtým. Bola som pri tom, pretože to odo mňa chceli, držali sme ju všetci za ruku a modlili sme sa pri nej. Odišla veľmi pokojne.

Neošetrujete teda len seniorov.

Naša starostlivosť je určená pre všetky vekové kategórie. Prioritne je zameraná na ľudí s obmedzenou pohyblivosťou, ktorí nedokážu samostatne navštíviť lekára, vtedy prichádzame do ich domáceho prostredia my.

Domácu ošetrovateľskú starostlivosť zabezpečuje sestra, ktorá musí byť odborne spôsobilá i vysoko kvalifikovaná, a ktorá absolvovala prax minimálne päť rokov v zdravotníckom zariadení.

Počítali ste niekedy v živote, že takýmto situáciám budete čeliť?

Určite nie. Každá zdravotná sestra počíta s tým, že príde do nemocnice, bude pichať injekcie, odoberať krv, ošetrovať pacienta. Potom však príde do tej reality, v ktorej sú nie vždy príjemné situácie.

Prípravu na toto všetko som získala počas štúdia na vysokej škole a počas takmer desaťročnej praxe v nemocnici, a samozrejme, bola to veľmi dobrá skúsenosť pred nástupom do ADOS, kde sestra musí pracovať samostatne.

Stretávate sa s takýmito náročnými chvíľami často?

Nemyslím si, že sú to náročné chvíle. Považujem ich skôr za situácie, ktoré prišli a idem ich riešiť najlepšie ako viem.

Napísali sme Napísali sme Niektorí sa skrývajú pred zákonom, iní zmizli bez stopy. V Trenčíne a okolí hľadajú 33 osôb Čítajte 

Spomínate si i na prvé stretnutie s úmrtím vo vašej práci?

Bolo to veľmi ťažké. Pracovala som na oddelení ARO, na ktorom sú najťažšie prípady. Chodia tam ľudia, ktorí sú v ohrození života, po nehodách väčšinou v bezvedomí. Čakala som teda, že sa nevyhnem ich odchodom. Pamätám si na prvý takýto prípad, nebolo to vôbec príjemné, pretože v rámci poskytovania prvej pomoci dochádza k resuscitácii pacienta.

Dovtedy som to robila len na figurínach. Realita bola úplne iná. Snažili sme sa zachrániť život najviac ako sa dalo. Resuscitácia bola však neúspešná a bolo to pre mňa veľmi ťažké, pretože do tej chvíle som žila v tom, že sa to vždy podarí. Vtedy som z toho vytriezvela. Bola som z toho smutná, padli mi z toho i slzy, ale posilnilo ma to do budúcna.

Cítili ste možno i nejaké výčitky?

Výčitky nie, skôr ľútosť a empatiu voči pozostalým. Keď urobíte všetko čo sa dá pre pacienta, dodržíte všetky postupy tak nemôžete mať výčitky.

Dá sa na to zvyknúť?

Všetky prípady sú veľmi individuálne. Nikdy si pri tom nepoviem, že už som zvykla. Vždy to nejakým spôsobom zasiahne každého z nás.

K akým diagnózam chodíte najčastejšie?

Najčastejšie je to ošetrovanie rán a preležanín na rôznych častiach tela, tieto rany sú prevažne komplikovane sa hojace, takzvané chronické, stavy po amputácii končatín, komplikovane hojace sa rany po operácii, tracheostómie.