NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Rovno zo školy či počas celých víkendov od rána až do súmraku ťahali za sebou drevené sánky a neskôr aj plastové boby desiatky detí rôzneho veku z Nového Mesta nad Váhom. Často v spoločnosti rodičov či starých rodičov a jasným cieľom: Obľúbený kopček „Klučák“ v blízkosti Základnej školy na Ulici kpt. Nálepku, niekoľko sánkarských a dlhých i nebezpečných trás nad bytovkami na Karpatskej ulici vedúcich pomedzi ploty v záhradkárskej kolónii, ale aj malý kopček priamo v sídlisku pod rímskokatolíckym kostolom.
Rýchle jazdy na sánkach či boboch priamo v mieste bydliska fascinovali šťastných šarvancov každého veku. Sánkarské zážitky z mestských svahov takmer počas celej zimy im môžu dnešní vrstovníci iba závidieť. Takmer počas celých zím niet snehu a súvislej snehovej pokrývky, viaceré svahy zarástli náletovými drevinami, inde pribudla rozširujúca sa bytová výstavba a množstvo áut. Niektoré z vhodných kopčekov boli dokonca zarovnané do vodorovného vzhľadu.
Posledný majiteľ krásneho kaštieľa zomrel opustený a bez majetku Čítajte Často neovládateľné sánky
Predovšetkým chlapci, ale aj odvážne dievčatá z ulíc Karpatská, Javorinská, Jasná, či bývalej Revolučnej (dnes Ulica J. Kréna), ale aj ďalších kútov mesta sa počas zimy vo veľkých počtoch ešte počas 80. rokov schádzali na zasneženej štrkovej a strmej ceste dlhej vyše sto metrov v záhradkárskej oblasti nad Karpatskou ulicou.
Cesta, ktorá sa počas zím pravidelne menila na bleskurýchlu sánkarskú dráhu viedla pomedzi ploty množstva súkromných záhradiek. „Rodičia na nás videli priamo z dlhej trojposchodovej bytovky na celý kopec. Hoci nás mali pod dohľadom, bezpečnosť na kopci nám zaručiť skutočne nemohli. Kopec bol vyjazdený doslova na ľadovú dráhu, jazdilo sa úplne z vrchu a veľmi rýchlo. Tí najodvážnejší si trúfli až z vrchu od vodárne,“ spomína Novomešťan Martin, ktorý vyrastal na Karpatskej ulici a strávil na svahu za „domom“ množstvo krásnych chvíľ.
V Bošáci sa počas tuhých mrazov objavil ľadový medveď Čítajte Sánkovať sa tu dalo na niekoľkých trasách, pretože do záhradkárskej kolónie išlo niekoľko ciest. Jazdiť sa dalo aj na vedľajšom svahu na troch tratiach priamo v „alejách“ v rozsiahlom sade ovocných stromov.
„Je až neuveriteľné, že napriek často neovládateľným sánkam a zľadovatelej trati, množstvu detí na úzkej ceste, z ktorých polovica išla hore po pravej strane ťahajúc za sebou sánky a druhá polovica naplno frčala dole, sa nestalo veľa vážnych úrazov. Spomínam si iba na jednu zlomeninu končatiny,“ pokračoval.
Vedľajší svah zarástli náletové dreviny
Dĺžka vybranej trate závisela od veku a sily pudu sebazáchovy. „Bol to fakt poriadny adrenalín. Tí menší jazdili od polovice svahu. Úplne im tá rýchlosť stačila. Odrastená generácia využívala komplet celú dĺžku cesty. Autá po ceste nechodili, v zime do záhradiek nebolo čo treba voziť a ani by po zľadovatenom povrchu ďaleko nevyšli,“ usmial sa muž stredného veku.
K sánkarom na klasických drevených mašinách postupne pribúdali chlapci na plastových boboch, ktoré „dokonali“ vyjazdený a rýchly „vyleštený“ povrch. Kto si to chcel skúsiť na lyžiach prišiel na svah radšej až podvečer, keď na ňom už takmer nikto na sánkach nejazdil. A dnes? Vrcholiaca zima, 10. február 2024, a teplomer ukazoval v tieni 14 °C. Nikde ani náznak snehu, pivnice bez sánok a bobov. Bývalé blízke políčka pokryla viacposchodová bytová výstavba, štrkovú cestu nahradila asfaltová vozovka až po vrcholový bod – vodáreň.
Nefunkčná je aj prírodná „sánkarská zjazdovka“ na vedľajších svahoch. A keby aj sneh napadol, je nezjazdná. Zarastená náletovými drevinami a neudržiavaná.
„A tak už iba spomínam na chvíľku, keď sme spolu so strýkom na saniach vrazili čelne do jedného zo stromov v sade. Nezvládli sme rýchlu jazdu a vpálili rovno do kmeňa. Našťastie si to vtedy odniesli iba dolámané sánky a zopár modrín,“ dodal s úsmevom Martin.
Klučák s najdlhšou šmykľavkou
V obľube novomestských detí školského i predškolského veku bol aj obľúbený nenáročný kopček „Klučák“. Možno aj preto, že sa nachádza priamo pri základnej škole na Ulici kpt. Nálepku (známa najmä ako „trojka“) a zároveň v blízkosti viacerých husto zastavaných ulíc a sídlisk. Klučák je dodnes v spomienkach pamätníkov zasnežených zimných mesiacov. Chodili sem šantiť deti vo voľnom čase, ale aj školáci z blízkej školskej družiny spolu s vychovávateľkami.
„Na Klučák sme sa radi chodievali sánkovať. Bolo veľa snehu, brodili sme sa a po kolená zapadali do snehu. Bolo málo áut, takže nám nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Mali sme krásne detstvo a množstvo zážitkov. Polámali sme niekoľko sánok, dokonca aj mojim vnúčatám,“ usmiala sa Hana Lehutová, ktorá bývala za „španielskym gymnáziom“ a na povestný kopec to mala blízko. Jazdy končili priamo na ceste, na ktorej sa v tom čase neobjavilo takmer žiadne auto. A Klučák mal ešte jeden „bonus“.
Počas každej zimy bola na ňom deťmi i dospelými vyšmýkaná cestička, ktorá bola pravdepodobne každý rok najdlhšou šmykľavkou v meste. Hoci je dnes na „vrchu“ Klučáka veľká kovová nádoba so zimným posypovým materiálom, takmer ho netreba. Klučák v tomto roku poriadny sneh ani nezažil.
Nostalgické spomienky na blízky Klučák
Jeho slávne zasnežené roky sú už vzhľadom na dlhodobé otepľovanie dávno preč. A sláva v nenávratne.
„Bolo to naše detstvo v 60. rokoch minulého storočia. Pekné, tiché, nehektické roky a krásne časy detstva. Sánkovali sme sa tam už v časoch, keď ešte nestála ani základná škola a kopec sme nazývali Klučovský breh. Chodilo tam pol mesta.
A dlhá šmykľavka bola úžasná. Chodievali sme tam zo Samôt sánkovať, za našich mladých čias bolo snehu trocha viac,“ zhodujú sa v nostalgických spomienkach viacerí Novomešťania na FB stránke Memories Nové Mesto nad Váhom. A dnes?
Klučák tradične bez snehu, krížom ide iba mestský asfaltový chodníček pozdĺž školského plota a celý svah je zarastený náletovými drevinami, v ktorých sa počas letných mesiacov zvyknú stretávať pochybné partie mladistvých tinedžerov. A tak už iba spomienkové slová niekdajšieho Novomešťana Miloša Hoffmanna.
„Bývali sme pri starom cintoríne. Na jeseň sme na Klučáku s otcom púšťali šarkana. Bol tam silný vietor a šarkan lietal na špagáte vo výške asi tridsať metrov. Podľa toho, akú veľkú špulku mal. V zime som tam sánkoval aj na druhom stupni 3. základnej školy. Nezabudnuteľné spomienky,“ prezradil Hoffmann. Ešte pred vyše desiatimi rokmi rokmi sa školáci po skončení vyučovania spúšťali na zadkoch na Klučáku na igelitových taškách, „lopatkách“ či školských aktovkách. Prišli však „bezsnehové doby“ a všetko je inak.
Rozlámané boby na skokanských mostíkoch
Ak ste v úvode nášho textu, najmä tí mladší, zapochybovali o tom, kde sa dalo jazdiť na sánkach či boboch pod múrmi rímskokatolíckeho kostola, máme pre vás vysvetlenie. Priamo v týchto priestoroch bol blízko sídliska na Hviezdoslavovej ulici ešte pred „pár“ rokmi „jemný“ nenáročný a krátky svah, na ktorom ste si mohli zajazdiť priamo po vyjdení niektorého z vchodov neďalekých bytoviek . Svedčia o tom aj spomienky viacerých Novomešťanov.
„Tu som sa učil lyžovať. Stavali sme si malé skokanské mostíky a každý chcel byť Raška,“ napísal Pavol na Memories NMnV. Skokanské mostíky boli veľmi populárne vo viacerých novomestských „neoficiálnych“ sánkarských lokalitách.
Aj najrýchlejšia dráha na už spomínanej Karpatskej ulici sa hrdila „skokanským“ mostíkom na konci trate. Mostík bol dielom starších chlapcov, ktorí chceli nielen na dráhe za Karpatskou ulicou zvýšiť počas sánkarských jázd aj tak celkom slušný adrenalín. A výsledok? Sánky síce väčšinou vydržali, ale plastové boby zvyčajne končili rozlámané po nevydarených skokoch na kusy. O vylámaných umelých „ručných“ brzdách na boboch ani nehovoriac. A tak sa jazdilo ešte riskantnejšie. Bez bŕzd.
Sánkovanie v časoch uhoľných prázdnin
Ale vráťme sa ešte na kopček pod rímskokatolícky kostol. „Chodil som sem okolo roku 1980, krása. Vďaka,“ napísal na FB stránke novomestských spomienok Pavol. A Vlado k nemu dopísal: „Na tom kopci som zničil nejedny sánky a boby. Jazdilo sa v miestach, kde sa pred rokmi zrútil celý kostolný múr, za ktorým bol situovaný menší cintorín z čias dávnej novomestskej histórie.“
A dnes? Pod kostolom je dokonalá rovina, asfaltové chodníčky a vybudovaný najnovší novomestský Park Petra Matejku, ktorý radi využívajú predovšetkým psičkári a zaľúbenci na romantické posedávanie na lavičkách vo večerných hodinách. A tak tí skôr narodení, už len spomínajú na zasnežené Nové Mesto nad Váhom a mrazy, ktoré aj našu lokalitu zopárkrát ešte v časoch socializmu vyslali do uhoľných prázdnin. Treskúci mráz „zabezpečil“ na radosť všetkých školákov úplné zamrznutie uhlia, ktoré sa stalo nepoužiteľné.
A tak bolo aj v čase oficiálnych školských dní čas na prázdninovanie a vyrazenie na Klučák, kopce nad Karpatskou ulicou medzi záhradkárskymi parcelami i ďalšie lokality v Novom Meste nad Váhom, kde sa dal dýchať čistý vzduch a naberať bezstarostnú zimnú dávku adrenalínu a príjemného otužovania tela na sánkach či boboch. V časoch, keď mrzlo tak, že základné školy mali vlastnú ľadovú plochu, na ktorej sa medzi ozrutnými drevenými mantinelmi hrával v podaní chlapcov hokej. A ich jemnejšie polovičky získavali počas hodín telesnej výchovy krasokorčuliarske základy.
