STARÁ TURÁ. Známa staroturianska maliarka, pedagogička a spisovateľka Elena Mária Rumánková vo svojej horúcej knižnej novinke Deň ako stvorený na spomienky mapuje v nádhernej mozaike retrospektívnych poviedok inšpirovaných skutočnými príbehmi a udalosťami svoju krásnu a mimoriadne rozmanitú životnú púť.
Autorka vyše 400 obrazov, viacerých kníh a divadelných dramatizácií, ale aj skladieb či hudobných prevedení, sa už onedlho dožije závideniahodného jubilea – 85 rokov.
Pri tejto príležitosti prichádza opäť medzi svojich čitateľov, aby im otvorenou náručou rozdala množstvo príjemných poviedok presýtených pozitívnym zmýšľaním, úprimnosťou a pútavými spomienkami, ktoré zažila počas nekonečných hodín maľovania obrazov, ale aj vo chvíľkach potuliek vo vzdialených krajinách viacerých kontinentov či v bežnom živote.
Pomocou pištole premieňa plátno na rockový koncert Čítajte A my sme sa so staroturianskou lokálpatriotkou Elenou Máriou Rumánkovou práve o jej novej knihe Deň ako stvorený na spomienky zhovárali.
Ako k vám prišla inšpirácia napísať poviedkovú knižku Deň ako stvorený na spomienky?
Ešte žil môj manžel, keď k nám začala chodievať opatrovateľka, lebo sme už obaja postupom času potrebovali pomoc. Vždy si rada u mňa prezerala moje obrazy, ktoré obdivovala. Rada som jej ku každému namaľovanému dielu vyrozprávala jeho príbeh.
Vtedy mi napadlo, že by bolo výborné tieto príbehy zapísať a navždy zachytiť. Moje deti, dcéra Martinka a syn Ivko, ma v tom veľmi podporili. A tak som sa postupne pustila do prvých riadkov. Ale naplno som sa týmto poviedkam začala venovať až počas pandémie covidu-19, počas mesiacov strávených u dcéry v Slovenskom Grobe.
Smrek si na písacom stroji zapísal moment, keď spoznal svoju lásku Čítajte Aké podstatné myšlienky rezonujú v jednotlivých príbehoch napísaných na základe skutočných udalostí?
Poviedková knižka Deň ako stvorený na spomienky, ktorú vydalo vydavateľstvo Marenčin PT, má štyri časti. V prvej časti sú príbehy obrazov, v druhej príbehy zo života a v tretej a štvrtej časti prichádzam k čitateľovi s príbehmi, ktoré som zažila počas svojich dlhších pobytov v USA a v dnes už neexistujúcom Sovietskom zväze.
Obrazy ponúkajúce príbehy, zaujímavá predstava.
Poviedky o obrazoch odkrývajú veľmi veľa spomienok z mojej aktívnej výtvarnej činnosti, v ktorej som sa venovala predovšetkým olejomaľbám. Teší ma, že moje výtvarné diela sú súčasťou zbierok po celom svete.
Do príbehov o obrazoch sa pretavujú nielen moje spomienky výtvarníčky, ale aj učiteľky výtvarnej výchovy. Farby na obraze na seba vzájomne veľmi pôsobia, nič nie je v skutočnosti tak farebné, ako to na obraze vnímame. Farby ovplyvňuje aj svetlo a pozadie. Príbeh o bielej váze, ktorú videla moja kolegyňa v škole na tom istom plátne pôvodne bez pozadia akoby v čiernej farbe je toho dôkazom. Potom som obraz domaľovala a ona mi nechcela veriť, že som vázu nepremaľovala.
Pre milovníkov regiónu Starej Turej a okolia budú určite lákavé aj vaše spomienky z bežných dní.
Všetky príbehy v knižke sa stali a všetky sú zo života. Zachytávajú nielen príbehy mňa a mojej rodiny, ale aj známych, priateľov či napríklad časy v divadelnom krúžku, kde sme sa zoznámili s manželom. Hrávali sme často po okolitých dedinách v blízkosti Starej Turej. A raz mi naši chlapci – kulisári zabudli z Turej zobrať ku kostýmu červenú sukňu.
Pri tejto spomienke sa usmievate. Ako ste počas divadla vyriešili zábudlivosť v podobe potrebnej sukne?
Nebolo nám všetko jedno, ale sukňu sme napokon narýchlo vytvorili zo zástavy Sovietskeho zväzu. Len sme sa počas celého predstavenia neskutočne báli, aby sa sukňa neroztvorila a nevykukol žltý kosák a kladivo. To mohlo byť pre nás všetkých v tých časoch nebezpečné. Zástava veľmi krehko držala iba vďaka tenkej niti zo „šitíčka“. Predstavenie som zvládla, ale počas záverečnej klaňačky som bola vyslovene meravá. Keď sme skončili, veľmi sa mi uľavilo.
Zaspomínajte si aj na ďalšie publikované poviedky z bežného života.
Rada som napísala veselý príbeh o priateľovom psíkovi či príbeh o náušnici, alebo smutný príbeh dvoch rozhádaných rodín Kliatba s dobrým koncom. V knižke ale nechýba ani „ufónska“ poviedka, o ktorej viac neprezradím, aby boli čitatelia obsahom a dejom príbehov prekvapení.
Nájdu sa v nich aj reálni ľudia zo Starej Turej, od niektorých som si dokonca pýtala povolenie na napísanie príbehu. Konkrétnych ľudí som, samozrejme, nemenovala, príbehy som posunula do umeleckej roviny.
Vy ste v roku 1965 strávili celé letné prázdniny v USA, najmä v oblasti New Yorku. Na tie časy nevídaný pobyt.
Na návštevu ma cez prázdniny pozval otcov bratranec, ktorého sme všetci volali „strýko“. Mala som 26 rokov, už som učila v Starej Turej a cez letné prázdniny ma pozval na návštevu. Bolo kvôli tomu veľa vybavovačiek najprv na veľvyslanectve v Prahe.
Do školy prišli dokonca tajní, ktorí zisťovali, či sa vôbec mienim vrátiť. Riaditeľ sa musel za mňa zaručiť a išlo mu kvôli tomu o prácu. Napokon som sa do USA dostala a nikto doma potom nechápal, prečo som sa odtiaľ vrátila. Nevedela som si však predstaviť, že by som sa nevrátila na Slovensko za mojimi rodičmi, žiakmi a na moju milovanú Starú Turú.
Ako si spomínate na vaše dni v USA?
Amerika ma veľmi zmenila. Zážitok som mala hneď zo samotného pohľadu na oceán. Už to prvé ráno po zobudení v USA bolo veľmi nezvyčajné. V New Yorku pozerali na mňa obrovské mrakodrapy a hoci bolo leto, tak slnečné lúče sa nikdy dolu na ulicu nepredrali. Stále sme chodili iba v tieni mrakodrapov.
Mala som možnosť spoznať aj pavilóny Svetovej výstavy v New Yorku, ktorú od roku 1964 predĺžili. Žasla som pri pohľade na mechanické dinosaury, úžasný bol japonský pavilón. Prvýkrát som na vlastné oči videla Michelangelovu Pietu, ktorú na výstavu priviezli z Vatikánu cez oceán. Strýko ma pustil aj za volant, a tak som po New Yorku šoférovala s automatikou už v roku 1965, hoci po návrate na Slovensku som auto už nikdy neriadila.
Ako na vás zapôsobili americkí Slováci a návšteva vidieku v USA?
Krajania zo Slovenska na moju návštevu nádherne reagovali. Spievali sme spolu slovenské pesničky, nové ma aj naučili. Bolo veľmi zaujímavé počúvať ich pôvodnú „zakonzervovanú“ slovenčinu, s ktorou odišli kedysi dávno za prácou do USA. Hoci už v Amerike zbohatli, pekne bývali a obliekali sa, ale stále hovorili svojim prostým nárečím. Ich slovenská reč sa potom v Amerike už nevyvíjala.
Do Moskvy a Petrohradu sa v súčasných časoch dostane len málokto. Vy ste zažili ešte niekdajší Sovietsky zväz v časoch socializmu a studenej vojny práve s USA.
Mala som šťastie a videla tie najzaujímavejšie miesta týchto metropol, ale turisti sa nemohli pohybovať hocikde len tak. Posadili nás do autobusu a kam nás doviedli, to sme si mohli pozrieť.
Jednou z takýchto pamätihodností bol „Ziľonyj šalaš“, ďalší z tisícov pamätníkov V. I. Lenina, rozosiatych po celom ZSSR, na ktoré bola sovietska propaganda nesmierne hrdá. Pamätník v tvare kopy sena!
Práve v takejto kope sena sa totiž Lenin ukrýval a dokonca napísal niektoré zo svojich spisov. A oni tam každý rok tú kopu sena priam posvätne obnovovali a vo veľkom k nej nasilu privážali turistov. Aj toto bola jedna z mnohých tvárí socializmu.
K päťdesiatke som dostala pobyt pri Čiernom mori v kúpeľnom meste Suchumi. Tiež to bolo nesmierne zaujímavé a hodné zachytenia na papieri. Priniesla som si odtiaľ unikátnu platňu chorálov, ktoré naspieval zbor storočných starcov.
Vaša dcéra Martina Monošová je známa slovenská spisovateľka a autorka mnohých kníh. Analyzovali ste spolu jednotlivé príbehy?
Martinka to nechala obsahovo čisto na mne. Sedeli sme spolu v jednej izbe, každá za svojím stolom, za svojím počítačom, v práci na svojom texte. Sem-tam mi pomohla nejakými faktografickými údajmi, napríklad rozmermi sochy či potrebnými informáciami o rôznych dátumoch z internetu. Moje deti Martinka a Ivko knižku ako prvé čítali a redigovali. Trvala som však na zachovaní autenticity svojho vyjadrovacieho štýlu. Dlhé roky som okrem výtvarnej výchovy a ruštiny učila aj slovenčinu, a preto mi veľmi záležalo na kvalite textu aj po štylistickej stránke. A dcéra mi napokon navrhla aj obálku knihy.
Pre koho je táto zbierka nezvyčajných a zaujímavých poviedok primárne určená?
Knižka Deň ako stvorený na spomienky má obrovský potenciál osloviť veľmi veľa čitateľov všetkých generácií. Je určená pre každého priaznivca literatúry, ktorý rád číta a je zdravo zvedavý.
V dnešnom pretlaku pomerne prvoplánovej literatúry som sa snažila napísať niečo celkom iné. Rôznorodé, všestranné, láskavé, vtipné, bez zbytočného moralizovania, dielo predovšetkým s pozitívnym nábojom, ktorý dnes všetci tak veľmi potrebujeme. Je to veľká mozaika príbehov zo života. Som rada, že sa spísali a nikdy sa na ne nezabudne. Napríklad od môjho pobytu v USA uplynulo už šesťdesiat rokov. A dnes je všetko úplne inak.
