Festival Pohoda koncom januára zorganizoval v Kyjeve jednodňové podujatie Pohoda loves Ukraine, na ktorom okrem ukrajinských umelcov vystúpili aj hudobníci zo Slovenska a Česka.
Slovenskú časť reprezentovali Karpatské chrbáty a Michael Kocáb, Berlin Manson, FVCLCRVM, Fara a Vydrapená Bužírka Punk System, svoje koncerty odohrali aj ukrajinskí interpreti Stanstiya Mir, Hyphen Dash a Lucas Bird.
O význame podobných podujatí vo vojnových krajinách aj o tom, ako vyzerá ich organizácia, sme sa rozprávali so šéfom Pohody Michalom Kaščákom.
„ Ľudia na Ukrajine sa obávajú straty pozornosti sveta, tým že vojna bude trvať dlho a ľudia si na ňu zvyknú, tak že to začnú ignorovať. Chcú ukázať, že Ukrajina je vyspelá európska krajina," povedal okrem iného v rozhovore.
V rozhovore sa taktiež dočítate
- Ako vníma vyjadrenia Roberta Fica o tom, že v Kyjeve nie je vojna,
- akým aktivitám okrem koncertu v Kyjeve sa umelci venovali,
- za akých okolností môžu na Ukrajine prebiehať kultúrne akcie,
- či prebiehajú koncerty a predstavenia i v iných ukrajinských mestách,
- aký je podľa Kaščáka hlavný význam koncertovania vo vojnovej krajine,
- či sa niektorí slovenskí umelci obávali koncertu v Kyjeve, prípadne si to rozmysleli,
- či je cestovanie po ukrajinských cestách nebezpečné,
- aké zmeny spôsobené vojnou počas výpravy videli,
- či mala nejakú dohru kauza s poškodenými sanitkami z minuloročnej Pohody,
- či budú ukrajinskí umelci aj na tohtoročnej Pohode.
Začnime parafrázou vety, ktorú nedávno povedal premiér Róbert Fico. Je aj v Kyjeve vojna?
Samozrejme, a veľmi dobre to vie aj premiér, ktorého miera cynizmu zachádza do nepochopiteľných rozmerov. Vieme, že sa stretol s ukrajinským premiérom iba v Užhorode. Keby sa vybral do Kyjeva, tak by videl vojnu na vlastné oči.
Aj počas toho krátkeho obdobia, čo sme tam boli my, boli vyhlásené poplachy počas dvoch nocí. Jedna raketa zasiahla štadión Lokomotívy, kde bežne trénujú deti. Je zázrak, že nikomu sa nič nestalo.
Ľudia sa, samozrejme, snažia žiť, chodia do práce, chodia do školy, mesto počas dňa žije. Večer však platí zákaz vychádzania, takže vtedy sa život v Kyjeve zastaví. Podľa mňa v tom meste neexistuje rodina, ktorá by nebola priamo zasiahnutá vojnou, či už tým, že niekto na fronte bojuje, alebo je niekto zranený, prípadne zomrel. Vidieť to aj na štyroch ľuďoch z iniciatívy Music Saves Ukraine, s ktorými som v najužšom kontakte.
Jednej zomrel na fronte brat, druhej zbombardovali byt, v ktorom sme zhruba mesiac predtým sedeli na porade. Ďalšia má rozdelenú rodinu, rodičia sa nemôžu dostať von z okupovanej časti, inému každú chvíľu hrozí odvod.
Všetci sú zasiahnutí vojnou veľmi tvrdo. V miere cynizmu sa blysol aj Peter Pellegrini, ktorý obhajoval neľudský výrok Roberta Fica tým, že veď v Kyjeve len „sem-tam“ padne bomba. Kyjev zažil stovky leteckých úderov, mesto je terorizované takmer denne a niekto tu hľadá mieru, kedy je to už vojna?
Stres má negatívny vplyv na priebeh rakoviny, nikdy však nie je jej príčinou, vraví psychológ Čítajte Obaja tým podávajú dôležitú správu o svojom hodnotovom nastavení, zároveň ide o vrcholných predstaviteľov Slovenska a tým do toho zaťahujú celú krajinu. Nemali by sme dopustiť, aby sa Slovensko stalo ďalším „darebáckym“ štátom, verím, že takýto obraz Slovenska nevyhovuje ani voličom vládnej koalície.
Je dobré zdôrazniť, že s následkami vojny sa na Ukrajine vysporiadavajú unikátnym spôsobom. Všetky zásahy na uliciach sa snažia rýchlo opraviť. Išli sme autom po Kyjeve a kamarát mi ukazoval, kde všade boli krátery po bombách, ale miesta už boli opravené.
Následky často vidieť na domoch, kde sú namiesto skiel v oknách drevené výplne, ale na chodníkoch už nebolo vidieť nič. Priamo pri zbombardovanom štadióne Lokomotívy, kde padla bomba z pondelka na utorok, sme videli pani, ako medzi ruinami zametala chodník k vchodu zničenej budovy.
Snažia sa držať mesto v čo najväčšom poriadku, snažia sa zásahy opravovať čo najrýchlejšie, práve preto, aby život mohol pokračovať v takej miere, aká je možná.
V čom vidíte najväčší benefit toho, že sa kultúrne akcie dejú i v krajine, ktorá je zmietaná vojnou?
Umenie sprevádza ľudí nielen vo veselých, ale i smutných chvíľach. Každý človek si určite spomenie na situáciu vo svojom živote, keď mu umenie pomohlo prekonať ťažké časy.
Nie je pravda, že umenie je len o zábave. Je často i o podpore a spolupatričnosti. Dobrým príkladom sú Červené nosy, klauni, ktorí chodia za deťmi na onkologické oddelenia. Neznamená to, že na onkologickom oddelení je zábava a už vôbec nie, že tam nie je rakovina, aby som parafrázoval Roberta Fica, že koncert na Ukrajine je dôkazom, že tam nie je vojna.
Naším cieľom bolo ukázanie spolupatričnosti Ukrajincom a Ukrajinkám priamo u nich. Je známe, že umenie zohrávalo dôležitú úlohu i počas druhej svetovej vojny, počas zápasu proti totalite.
Má svoje miesto v spoločnosti aj pri závažných témach. To, čo sa môže diať na Ukrajine, je obmedzené vojnou, pretože každý jeden koncertný priestor musí mať v blízkosti kryt pre všetkých účastníkov. Nič nemôže prebiehať v noci, ako boli kedysi zvyknutí.
Do desiatej sme museli ukončiť koncert, aby sa personál a ľudia do polnoci vrátili domov. V európskych metropolách sa o takom čase koncerty nekončia, ale niekedy začínajú. To, že ste zasiahnutí nejakým nešťastím, neznamená, že sa nesnažíte žiť svoj život, že by ste si nepozreli film alebo neprečítali knihu, prípadne že nejdete na koncert. Práve tieto momenty ľuďom často pomáhajú.
V Kyjeve bolo vidieť i to, že tí ľudia, čo prišli na koncert, boli radi, že sa môžu stretnúť a bol to pre nich silný zážitok. My sme ho mali tiež.
Konajú sa kultúrne podujatia na Ukrajine i v iných mestách?
Áno. Tam je vidno, aké má kultúra postavenie na Ukrajine. Keď som bol v Chersone, kde ani nehúkali sirény, pretože ho bombardovali nonstop, išli sme po ulici so šéfom miestneho divadla. V tom meste je tak pätina obyvateľov oproti stavu pre okupáciou a napriek tomu každý človek, ktorý ho stretol, sa opýtal, kedy začnú hrať.
Divadlo ešte hrať nemohlo, bolo zdevastované a slúžilo ako humanitárne centrum, ale každý sa pýtal, kedy začnú hrať, vrátane šéfa polície. Bolo vidno, ako čakajú na to, kedy sa budú môcť nadýchnuť kultúry a budú sa môcť stretnúť.
