NOVÉ MESTO NAD VÁHOM/PRAHA. Píše sa rok 1979. Novomešťan Miloš Hoffmann prichádza v apríli pracovne po prvýkrát do Kambodže. Na miesta, ktoré iba krátko predtým boli svedkami krvavej a niekoľkoročnej cielenej likvidácie vlastného obyvateľstva vedenej diktátorom Pol Potom. Krutý režim Červených Kmérov – maoistickej a nacionalistickej organizácie, pripravil o život obrovské množstvo ľudí. V priebehu polpotovskej krutovlády zahynulo počas popráv, mučenia, nekonečného hladu, otrockej práce a totálneho vyčerpania vyše dvoch miliónov ľudí.
Najtragickejšími mementami genocídy sa stala väznica a mučiareň S 21 – Tuol Sleng v hlavnom meste Phnom Penhi a Polia smrti.
Už o pár týždňov, v marci 2024, vyjde Milošovi Hoffmannovi spomienková kniha jeho príbehov z Vietnamu a z Kambodže „Keď si Budha zdriemne“, ktorú vydáva nakladateľstvo Naše vojsko.
Pomocou pištole premieňa plátno na rockový koncert Čítajte Je to kaleidoskop autentických tragických, dojemných, ale aj úsmevných príbehov. Okrem iného v nej píše aj o Červených Kméroch. My sme sa o tragických udalostiach v Kambodži zhovárali s Milošom Hoffmannom ešte pred jej uvedením na knižné trhy.
Počas krutovlády zahynula tretina obyvateľstva
Po päťročnej občianskej vojne v Kambodži, počas ktorej Červení Kméri 17. apríla 1975 obsadili hlavné mesto Phnom Penh, sa táto ázijská krajina postupne premenila na krvavé jatky. Súčasťou politiky Pol Pota bolo postupné vyhladenie inteligencie ako nositeľa maloburžoáznych prežitkov, vrátane lekárov, učiteľov a právnikov. Zabíjať nechal aj ľudí nosiacich okuliare, pretože mohli patriť k intelektuálom. Ľudia boli vyhnaní na polia, aby tu dreli dvanásť až šestnásť hodín denne. Tí, ktorí sa stali tŕňom v oku režimu, končili v masových hroboch. Nielen odporcovia režimu boli zabíjaní mačetami, motykami a zahrotenými bambusovými tyčami. Vraždy sa týkali všetkých generácií od najstarších ľudí až po najmenšie deti. Vo väzení Tuol Sleng, známej aj ako – S 21, je dnes múzeum genocídy.
Skvelý rabín Josef Weisse: So zánikom monarchie zanikla i jeho škola Čítajte Bolo v ňom zavraždených a umučených sedemnásť tisíc väzňov a muky v ňom prežili iba dvanásti z nich.
Do Kambodže krátko po genocíde
Apríl 1979 bol príznačný vyľudneným hlavným mestom Phnom Penh, ktoré sa spamätávalo z dlhoročnej hrôzovlády. Práve v tomto období sem vedú kroky Miloša Hoffmanna.
„Vycestoval som do Kambodže z Vietnamu na dvojtýždňovú služobnú cestu. Iba mesiac predtým som sa usadil v Hanoji, kde som sa ujal diplomatickej funkcie tlačového atašé československého veľvyslanectva vo Vietname. Nestačil som spoznať Hanoj a už som letel do Phnom Penha.
Ešte krátko predtým to vrelo v juhovietnamsko--kambodžskom pohraničí, kde polpotovci s podporou čínskych poradcov vojensky prenikali na územie Vietnamu, vypaľovali vietnamské dediny a vyvražďovali obyvateľov,“ začal rozprávanie Miloš Hoffmann. Vietnamcom došla trpezlivosť a 25. decembra 1978 vtrhlo do Kambodže dvanásť vojenských divízií a tri kmérske pluky sformované vo Vietname z Kambodžanov, ktorí tam utiekli pred Pol Potom. Zaútočili spoločne.
„Už o dva týždne, 7. januára 1979, oslobodzovacie vojská obsadili hlavné mesto Phnom Penh a hnali polpotovcov až do západokambodžských malarických džunglí na hranici s Thajskom. Mnohí polpotovci tam zhodili uniformy, prezliekli sa za roľníkov a infiltrovali sa späť medzi obyvateľstvo. Cez deň sadili ryžu, v noci strieľali a kládli míny. Začal ich gerilový odboj,“ pokračoval.
V helikoptére bol obklopený guľometmi
Vtedajšia vláda ČSSR uznala nový vznikajúci režim po zvrhnutí Červených Kmérov už 17. januára 1979 spolu s ďalšími deviatimi krajinami. Dovtedy podporovala kráľa Norodoma Sihanuka žijúceho v exile.
„V čase polpotizmu nepôsobil v Kambodži jediný československý diplomat, neboli žiadne vzájomné kontakty. Veľvyslanectvo ČSSR bolo opustené a vykradnuté. Začalo sa rekonštruovať a zariaďovať až po obnovení diplomatických stykov s novou kambodžskou vládou,“ pokračoval Hoffmann.
Prezident Gustáv Husák menoval prvým veľvyslancom ČSSR v Kambodži po páde polpotovho režimu slovenského krajana Františka Kána, ktorý bol v tom čase veľvyslancom v Laose.
„Kán priletel do Hanoja, ja som dostal pokyn pripojiť sa k nemu a sprevádzať ho. Žiadne dopravné spojenie s Phnom Penhom neexistovalo. Leteli sme tam zo Saigonu armádnym transportným vrtuľníkom, čo prepravoval do Kambodže vietnamskú jednotku na posilnenie ofenzívy v západnej Kambodži. Sedeli sme obklopení samopalmi, guľometmi a bojovníkmi. Mali sme zvláštny pocit,“ spomína. Z vojakov ich nikto neregistroval. Boli sústredení na svoju misiu a jedinou ich starosťou bolo, aby ju splnili a prežili.
Po uliciach sa povaľovali bankovky
Príchod do Phnom Penha pripomínal nehostinné prostredie neobývanej cudzej planéty.
„Vtedy som videl iba časť metropoly , ktorá bola totálne vyľudnená. Spali sme v prázdnom, kedysi luxusnom hoteli Royal, ktorý neustále strážili vojaci. Jedli sme najmä konzervy, čo sme si priviezli so sebou, a sucháre, ktorými nás vybavili naše manželky. Samotných nás nikam nepúšťali. Tri mesiace po páde krvavého režimu hrozilo nebezpečenstvo na každom kroku. V noci sa ozývala streľba,“ pokračuje Hoffmann.
Bol veľmi prekvapený, keď tam na jednej z hlavných ulíc mesta posiatej po okrajoch hromadami papierových peňazí – rielov, našiel aj polpotovskú menu s rokom vydania 1975. Oficiálne medzinárodné pramene tvrdia, že polpotovci po obsadení Phnom Penha v roku 1975 vyhodili do vzduchu Národnú banku Kambodže so všetkou uloženou finančnou hotovosťou krajiny a zrušili národnú menu.
„Tie peniaze sa povaľovali v uliciach mesta aj po štyroch rokoch, keď som tam prišiel. Na mieste som zistil, že to bolo inak. Polpotovci si bezprostredne po obsadení hlavného mesta nechali v Centrálnej tlačiarni cenín v Šanghaji vytlačiť prvú várku vlastnej meny, ktorú plánovali zaviesť v krajine. K rozhodnutiu zrušiť národnú menu dospeli až niekedy v júni – v júli 1975. Až potom zlikvidovali národnú banku spoločne s vlastnou menou.“
Hromady lebiek a ľudských kostí
Okrem hlavného mesta sa Miloš Hoffmann do iných miest nedostal.
„Vyviezli nás z Phnom Penha iba na jeden z čerstvo objavených a otvorených masových hrobov obetí polpotovcov, ktoré sú známe tiež pod názvom „vražedné polia“. Hromady ľudských lebiek a hromady ľudských kostí. Hrôza. Ten zážitok ma dodnes straší, rovnako, ako návšteva phnompenhského väzenia S – 21 v Tuol Sleng,“ oživuje smutné zážitky zo svojej pracovnej cesty do Kambodže.
Po návrate z nej pracoval vo vietnamskom hlavnom meste Hanoj ďalej ako tlačový atašé. Do Kambodže sa však opäť vrátil v rokoch 1984 – 1987 už v pozícii zástupcu veľvyslanca Československa v tejto krajine.
„Počas návštevy Phnom Penha v apríli 1979 som nemal možnosť súkromne hovoriť s nikým, kto sa vrátil z nútených prác či väzenia. Na jednej strane som bol neustále strážený vojakmi, na druhej strane, nebolo s kým hovoriť. Mesto bolo mŕtve. Prechádzali ním iba kolóny úbožiakov vracajúcich sa z pracovných táborov prevýchovy, ktoré nazývam koncentrákmi. Žiadni jednotlivci,“ vysvetlil Hoffmann.
Na mnohé z konkrétnych udalostí si spomína aj v knihe Keď si Budha zdriemne, ktorá vyjde 20. marca 2024 a my vám v ďalšom odseku ponúkame jeden krátky úryvok z kapitoly v knihe.
Ľudia ako temní duchovia z hrobiek
Spomienky Miloša Hoffmanna na túto obrovskú ľudskú tragédiu sú aj po vyše piatich desaťročiach stále veľmi živé. „Na jednej križovatke sa naše auto sprevádzané vojenskými vozidlami zastavilo. V priečnom smere sa presúvala pomalá mýtická kolóna navrátilcov z koncentračného tábora, ktorej sme dávali prednosť. Zúbožení ľudia v čiernych otrhaných odevoch, ako temní duchovia z hrobiek, ako čierne tiene levitujúce nad zemou, ktoré vánok v absolútnom tichu, bez hlesu odvieva do diaľky. Len ľahučké, bavlnené kockované šatky kromy, chrániace hlavu a ramená pred slnkom, zhmotňovali ten smutný pochod duchov,“ píše Hoffmann v knihe Keď si Budha zdriemne.
A jedným dychom pokračuje: „Vystúpili sme z auta. Ľudia v kolóne sa na nás dívali vyľakaným pohľadom. Oči im blúdili zo strany na stranu. Nevedeli, kto sme. Či dobrí, a či nové zlo. Snažil som sa usmiať, aj keď mi bolo do plaču. Na úsmev niektorí reagovali krátkym neistým poloúsmevom, potom radšej rýchlo odvrátili hlavy a pokračovali v pochode. Kráčali približne v šesťstupoch. Mlčky, v asi dvestometrovej kolóne.“ Proces stabilizácie Kambodže po zvrhnutí Pol Pota a Červených Kmérov bol veľmi dlhý a náročný.
Inteligencia odhodila okuliare a hodinky
Napriek tomu, že Pol Pot považoval inteligenciu za hrozbu svojho režimu, pretože mala všeobecný prehľad, premýšľala racionálne a mala kontakty v zahraničí, nepodarilo sa ju v krajine Červeným Kmérom celkom zlikvidovať.
„Veľká časť inteligencie prežila v exile, hlavne vo Francúzsku. Značná časť tej domácej čelila polpotovcom tým, že napríklad, odhodila pred deportáciou svoje dioptrické okuliare, osobné doklady, hodinky, prstene a vydávala sa za chudobných negramotných tulákov. Bolo náročné neprezradiť sa, ale mnohí prežili,“ vysvetľuje ďalej. Pritom Pol Pot a jeho spolupracovníci, napríklad Ieng Sary – jeho švagor, podpredseda vlády a minister zahraničných vecí, boli slepí ultranacionalisti, ale neboli tupí nevzdelanci.
„Študovali na francúzskych univerzitách v Paríži, kde sa stýkali s francúzskymi komunistickými extrémistami. Infikovali sa ich ideami. Už vtedy vytvárali plán na uchopenie moci v Kambodži, ktorú chceli skokovo dostať „zo zaostalého feudalizmu do vyspelého agrárneho socializmu“. K tomu ich inšpirovali čínske maoistické teórie. Škoda len, že sa nepoučili z dôsledkov čínskej politiky „veľkého skoku vpred“, ktorú realizoval Mao Ce Tung v rokoch 1958 – 1962, keď hnal obyvateľov na polia a do fabrík. Výsledkom bol hladomor v krajine a desiatky miliónov ľudských obetí,“ konštatuje Miloš Hoffmann.
Väzni boli prikovaní kovovým obojkom
Jedným z najťažších okamihov v živote Miloša Hoffmanna bola návšteva väznice S-21 v Tuol Sleng, v ktorej neprežilo približne 17-tisíc väzňov.
„V objekte, ktorý som v apríli 1979 navštívil, boli aj veľké miestnosti rozdelené tehlovými priečkami na desiatky kobiek pre jednotlivcov. Cely boli bez dverí, mali iba tri steny postavené tak, aby bránili výhľadu. Väzni nemohli utiecť. Každý bol prikovaný kovovým obojkom na nohe k reťazi zapustenej do betónovej podlahy.
Mohli sa iba rozprávať. To si ale nikto nedovolil, pretože nevedel, kto všetko ho počúva. Hrozila okamžitá smrť,“ spomína na jednu z najbrutálnejších väzníc a mučiarní sveta.
Väzenie S – 21 bolo zriadené v komplexe budov zrušeného stredoškolského lýcea Tuol Sleng v rokoch 1975 – 1979. V školských učebniach a priestoroch školy boli zriadené vypočúvacie miestnosti, mučiarne a väzenské cely.
„Väzni bývali obvinení zo spolupráce s cudzími mocnosťami, zo sabotáže, špionáže, z kritiky režimu či iba z podozrenia, že s ním nesúhlasia. Väčšina obvinení bola vymyslená. Stačilo udanie suseda na základe osobnej antipatie. Často išlo o súťaženie medzi polpotovcami, kto je ´lepší´,“ vysvetľuje Hoffmann ďalej nepredstaviteľné pomery spred takmer päťdesiatich rokov.
Pol Pot nechával vraždiť aj blízkych spolupracovníkov
Väzenie Tuol Sleng malo zvláštny väzenský sektor pre polpotovských kolegov. Boli to hlavne velitelia pracovných táborov, ktorí nedostatočne plnili úlohu „prevýchovy“ a vykazovali nízky počet potrestaných „zradcov“, alebo tí, čo začali pochybovať o správnosti svojho konania a nechceli už páchať zlo. Boli vypočúvaní, mučení a vraždení s ostatnými.
„Je známe, že Pol Pot po čase prepadal paranoidným myšlienkam a nechával vraždiť svojich blízkych spolupracovníkov. Nedôveroval ani veleniu armády pri hranici s Vietnamom, lebo vykazovalo málo vražedných aktivít. Keď sa velenie východného okruhu polpotovskej armády dozvedelo, že Pol Pot na nich chystá ´previerky´, emigrovalo do Vietnamu a založilo KJFNS. Všetci predstavitelia novej kambodžskej vlády boli bývalí polpotovci, čo pred ním utiekli do Vietnamu.
Dokonca dnešný premiér Hun Sen je bývalý polpotovec,“ vysvetľuje skvelý znalec pomerov tejto exotickej krajiny Novomešťan Miloš Hoffmann, ktorý dlhé roky žije v českej metropole – Prahe. Ako bývalý zástupca veľvyslanca v Kambodži ďalej hovorí, že polpotovci boli súdení za genocídu vlastného národa, etnických, národnostných skupín, za porušovanie Ženevských dohôd z roku 1949, za ďalšie zločiny, ako vraždy, vyhladzovanie, zotročovanie, deportácie, väzenie, mučenie, prenasledovanie z politických, náboženských, rasových dôvodov.
Dva milióny mŕtvych v masových hroboch
Miloš Hoffmann spoznal Kambodžanov ako milých, skromných, príjemných, trocha ostýchavých, úslužných, obetavých, priateľských a usmievavých ľudí.
„Usmievavejší sú snáď už iba Laosania, lebo tam sa, podľa vyjadrenia jedného cestovateľa na vás usmievajú ešte aj ich psy. To môžem potvrdiť,“ usmial sa bývalý slovenský diplomat. Čo sa dialo v Kambodži, nesúvisí s Áziou, ani s konkrétnym národom.
„Je to výsledok masového šialenstva vyprovokovaného scestnými ideami, aké sa z teórie preklopia do reality iba vinou súhry nešťastne nakopených tragických náhod či intríg. Ich nositelia sa presadia a ovládnu krajinu, kde rozpútajú všeobecnú panickú hystériu strachu.
Úchylných víťazov tá moc posilňuje a pach krvi ich povzbudzuje k ďalšiemu stupňovaniu agresivity ad absurdum. Je paradoxné, že tieto nezmyselné zverstvá sú schopní páchať iba ľudia. Vo zvieracej ríši to neexistuje. Výsledkom neuveriteľnej niekoľkoročnej genocídy boli približne viac ako dva milióny mŕtvych ľudí, ktorí skončili v masových hroboch. Všetky masové hroby po polpotovskom dlhodobom vyčíňaní boli napokon identifikované a otvorené.
Väznicu S-21 prežili iba dvanásti ľudia
Navštíviť synonymum genocídy – väznicu S-21 v Tuol Sleng a dozvedieť sa, čo sa tam počas vládnutia diktátora denno-denne dialo, je skutočne záležitosť len pre silné nátury. Polpotovci si budovali podrobný archív, ktorý sa zachoval.
Evidovali a fotografovali všetkých väzňov zaživa a tiež po smrti. „Pri prvej návšteve väzenia som videl kovové rámy vojenských postelí, k rohom ktorých boli nahí väzni pútaní za ruky a nohy ležiac na chrbte a štvrtení vojenskými lopatkami.
Husté vrstvy zaschnutej krvi na dlážkach a na stenách, kúsky vytrhnutého ľudského mäsa, krvavé lopatky, mačety a sekery pohodené v kútoch. Žiadne dôkazy nezmizli. Bolo ich tam viac než dosť. Iba nie všetky sú dnes vystavené. Z piety voči obetiam a zo súcitu k návštevníkom,“ spomína Hoffmann.
Väzenie v Tuol Sleng prežilo len 12 osôb, sedemnásť- tisíc ľudí tam našlo svoju smrť. Nestretol sa ani s jedným z preživších, ale zverejnené boli výpovede dvoch z nich, ktorí peklo na Zemi zažili vo väznici na vlastnej koži.
Polpotovci na Čechoslovákov nezaútočili
Výpovede dvoch preživších reagovali iba na výsledky medzinárodného tribunálu vytvoreného na súdenie polpotovcov.
„Väzeň Chum Mey povedal, že je s výsledkami spokojný, aj keď nijako neovplyvnili jeho neustále ťažkú životnú situáciu. Druhý väzeň pán Vann Nath sa vyjadril, že už nechce žiadne medzinárodné tribunály, len pokoj a mier. Netúžil po pomste, ani po žiadnom zadosťučinení.
Myslím, že tak ako iní, čo prežili režim a zažili hrôzy, aj preživší z Tuol Sleng, chceli predovšetkým zabudnúť a nespomínať. Vytesniť stresujúce zážitky z mysle, aby mohli pokojne žiť,“ s pochopením situácie vysvetľuje Miloš Hoffmann.
Aj v čase mierového znovuobnovovania krajiny sa aj Čechoslováci dostávali do kontaktov s porazenými polpotovcami. Hoci na nich nikdy nezaútočili, často bol život našich občanov v ohrození. „Keď sa na ulici alebo na tržnici strhla prestrelka, strely si nevyberali. Museli sme sa kryť či zaľahnúť do blata. To nám velil pud sebazáchovy,“ spomína na hektické časy svojho pracovného pobytu v hlavnom meste Kambodže krátko po ukončení genocídy. Dramatické dva týždne v apríli 1979 v Kambodži, pár mesiacov po bezbrehom krviprelievaní domáceho obyvateľstva, si Miloš Hoffmann pamätá detailne dodnes.
Hoffmannov opätovný návrat do veľmi ďalekých kambodžských končín v rokoch 1984 – 1987 bol už omnoho prijateľnejší.
„Do Phnom Penha sa vrátil život. Ožili tržnice, reštaurácie, tradičné divadlo, kráľovský balet, začali prebiehať športové súťaže. Pozývali nás na ľudové slávnosti, kde sme s nimi tancovali tradičný kruhový tanec Ram Vong. Ľudia boli chudobní, ale šťastní a užívali si život,“ spomína na mierové zmeny.
Československí filmári tam dokonca nakrútili film Deväť kruhov pekla, ktorý získal ocenenie na festivale v Cannes v skupine zahraničných filmov mimo hlavného prúdu. Hlavnú rolu tam stvárnil Milan Kňažko. Účinkovali tam aj Milan Lasica, Květa Fialová, Bronislav Poloczek a ďalší.
Kambodža a Phnom Penh sa od prvej návštevy novomestského diplomata výrazne zmenili.
„Tento fakt poznamenal krajinu ekonomicky a obyvateľstvo tiež psychicky. Našťastie, nie natrvalo. Ako som spomínal, pri mojej prvej návšteve krajiny v roku 1979 – mŕtvy Phnom Penh, o päť rokov neskôr – ľudia stále chudobní, ale plní chuti do života, radostní a veselí optimisti,“ hovorí o lepších časoch pre nás stále exotickej krajiny – Kambodže.
Pol Pot zomrel v domácom väzení
A ako dopadol život diktátora Pol Pota? Červených Kmérov sa úplne zlikvidovať nepodarilo ani po ich porážke v roku 1979. Prešli k partizánskej vojne. Od roku 1979 až do svojej smrti žil Pol Pot sčasti v Thajsku, sčasti na západe Kambodže pri thajských hraniciach, ktoré Červení Khméri ovládali.
Postupne Pol Pota opúšťali aj jeho najvernejší. Vyvrcholilo to odchodom 4000 mužov z jeho osemtisícového vojska v roku 1996. V tomto roku ho opustil aj ďalší vysoký funkcionár a spriaznenec Ieng Sary.
„Pol Pot nebol nikdy súdený riadnym súdom a nebol ani vo väzení. Keď po akomsi paranoidnom záchvate nechal zavraždiť veliteľa zvyšku svojej armády Son Sena v roku 1997, ktorého podozrieval zo zrady, „polpotovský ľudový súd“ ho odsúdil na doživotné domáce väzenie v džungli pri hranici s Thajskom. To bolo územie, ktoré polpotovci ovládali. Svojim teóriám verili. Nič neľutovali,“ prízvukuje Hoffmann.
Pol Pot zomrel v domácom väzení v apríli 1998 údajne na infarkt. Spolubojovníci jeho telo pre istotu hneď spálili na kope starých pneumatík.
Jeden z najkrvavejších diktátorov sveta a vodca Červených Kmérov Pol Pot sa volal vlastným menom Saloth Sar. Narodil sa 19. mája 1925 v Prek Sbauv vo Francúzskej Indočíne a zomrel 15. apríla 1998 v Anlong Veng v Kambodži. Bol dvakrát ženatý – s Khieu Ponnary (1956) a Meas (1985), s ktorou mal dcéru Sithu. V nasledujúcom roku po Pol Potovom úmrtí bol vládnymi jednotkami zlikvidovaný aj zvyšok Červených Kmérov.
V roku 2014 návrat do Kambodže odmietol
Hoci bol Miloš Hoffmann v roku 2014 opäť v ďalekých ázijských končinách, vo vietnamskom Saigone, napokon opätovnú cestu do Kambodže odmietol.
„Keď som na konci roku 1987 opúšťal Kambodžu, lúčil som sa s krásnym Phnom Penhom vybudovaným v citlivom francúzskom koloniálnom architektonickom slohu, čo si rozumie so starobylými architektonickými pamiatkami Kmérskej ríše. Lúčil som sa tiež s biednymi, zato veselými a optimistickými kambodžskými priateľmi, čo verili na lepšiu budúcnosť. Napadlo mi, že práve tento obraz Kambodže si zachovám v pamäti do konca svojho života. Odmietol som ho prekryť obrazom novej kambodžskej hrôzy,“ vysvetľuje. Na internete videl vysokánske mrakodrapy v Phnom Penhi a čítal informácie, ktoré ho vôbec nepotešili.
„Juhokórejčania skupujú lukratívne pozemky metropoly, rúcajú starú zástavbu a realizujú svoje podnikateľské projekty. Číňania skupujú pozemky na morskom pobreží, budujú tam rekreačné letoviská pre čínsku klientelu. Stavajú ich čínski stavbári, pracuje tam čínsky hotelový a reštauračný personál. Kambodžania, čo sa tešili na nové pracovné príležitosti, sú naďalej bez práce, chudobní a nikoho nezaujímajú,“ dodáva Miloš Hoffmann na záver nášho rozsiahleho rozhovoru.
