Stres má negatívny vplyv na priebeh rakoviny, nikdy však nie je jej príčinou, vraví psychológ

„Onkologickým pacientom, ktorí dokážu prijať, že ich život sa končí, sa zväčša veľmi uľaví. Príjmu ten fakt s vedomím, že urobili maximum pre seba i ostatných,“ vraví klinický psychológ a psychoterapeut TOMÁŠ DIVÉKY.

Zároveň však podotýka, že rakovina automaticky neznamená smrť, ide skôr o mýtus a precedens, ktorý vznikol medzi ľuďmi.

V rozhovore bližšie porozprával o tom, ako by mal pacient čeliť oznámeniu, že má rakovinu, ako na toto ochorenie vplýva stres, ale i to, ako sa vyrovnať s tým, že liečba nezaberie a pacient sa dostane do terminálneho štádia onkologického ochorenia.

Ako sa človek môže vysporiadať s oznámením, že má onkologické ochorenie?

Existujú mnohé postupy, podľa ktorých sa človek i jeho rodina majú vysporiadať s takouto diagnózou. Nielen pacient je nositeľom tej diagnózy, ale i jeho okolie.

Je to veľmi individuálne. Každý z nás máme iné podporné okolie, niekto viac, niekto menej. Dôležité je i to, v akom štádiu onkologické ochorenie je. To má veľký vplyv na to, ako sa človek s touto správou vysporiada.

Vplyv má i závažnosť ochorenia. Samozrejme platí, že každé onkologické ochorenie je závažné a každé má veľmi negatívny dopad na psychiku a je veľmi zaťažujúce.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Nádorovú bolesť pohyb ani čerstvý vzduch neutlmia. Jej liečba patrí do rúk odborníka, hovorí algeziológ Čítajte 

Je to neprenosná skúsenosť, ktorej sa nevieme priblížiť. Dôležité je hneď v prvom kroku robiť všetko, čo človeku pomôže prekonať prvotné fázy ako šok, popieranie, hnev, zúfalstvo, beznádej, vytesňovanie informácií.

Často sú to i pamäťové výpadky, ľudia zabúdajú, čo im onkológovia povedali o tom, ako bude vyzerať liečba. Toto sú všetko faktory, ktoré treba vziať do úvahy a s ktorými sa musí človek vyrovnať v tom zmysle, že nesmie zostať sám.

Pri onkologickom ochorení je totiž najhoršie, keď človek na tú správu zostane úplne sám. Mal by mať možnosť o tom hovoriť a mali by sme ho i nabádať k tomu, aby o tom hovoril.

Potrebuje prvotné emócie dostať zo seba von. Treba brať do úvahy, že nie každý má na to dostatočnú sebapodporu a je schopný o tom hovoriť. Sú pacienti, ktorí majú tendenciu si to nechávať pre seba.

Prečo?

Niektorí nechcú zaťažovať ľudí okolo seba, prípadne majú strach z toho, ako okolie na ich diagnózu zareaguje. Stretávam sa aj s tým, že sporná otázka býva i to, ako to povedať deťom. Ako im oznámiť, že rodič má onkologické ochorenie?

Je na mieste nabádať pacienta s rakovinou, ktorý upadá do depresívnych nálad a zúfalstva, aby sa snažil za každú cenu vzchopiť, prípadne si nejako umelo zlepšil náladu?

Musíme nechať priebeh nielen smútku, ale všetkým emóciám, ktoré sa objavia. Či už sú to nejaké presvedčenia, postoje, popieranie, prípadne potreba nejakej religiozity a spirituality. Všetko musí mať voľný priebeh, aby sme človeka nestopovali v tom, čo prežíva.

Onkologickí pacienti sú veľmi citliví i na to, ako zareaguje okolie, profesionáli, ktorí pracujú s týmito pacientami. Tam je riziko v tom, že by pacient mohol ešte viac potláčať svoje emócie, ak zistia, že im okolie dáva najavo, aby o tom nehovorili a podobne. Niekedy to zachádza až do takého magického myslenia, že keď o tom nehovoríme, tak bude dobre.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Paliatologička: Človek má právo vedieť, že zomiera. Ak mu to lekár nepovie, je to zlyhanie Čítajte 

Sú prípady ľudí s onkoochorením, ktorí urobia taký psychický manéver, že si vyčítajú to, že majú onkologické ochorenie. Veľký vplyv na tieto ochorenia má genetika, vonkajšie faktory, životný štýl.

Preto treba dať pozor i na to, či si niektorí ľudia nevyčítajú, že toto ochorenie dostali, pretože napríklad veľa pracovali v toxickom prostredí, nedodržiavali zdravú životosprávu, alebo mali stresujúce zamestnanie.

Musí tam byť podpora v tom, že akokoľvek žil, robil asi to najlepšie, čo v rámci možností vedel.

Majú ľudia výčitky často?