KÁLNICA. Na našom cintoríne v poslednom rade, takmer na jeho konci, bola železná ohrádka s liatinovým krížom. Rozpadala sa a zub času si vyberal svoju daň. Sporadicky, zo strany obce, v nej ku krížu pribudol i veniec zvesený pri výmene vencov pri pamätnej tabuli na Základnej škole v Kálnici s vyblednutým nápisom:
„S vďakou občania Kálnice“. Na tabuľke kríža sú uvedené dve mená. Adam Pavlech narod. r. 1856 a Sin jeho Mladenec Jan Pavlech narod. r. 1882 a spoločný dátum zemr.14.Juni R.1906.
(zdroj: Ján Valovič)Odpočívajúci otec s takmer 25-ročným synom nemá už pozostalých, ktorí by sa mohli starať o toto hrobové miesto. Má ale významné miesto v kultúrnej histórii našej obce, na ktoré môžeme byť hrdí. Spája nás s obdobím najtuhšieho národnostného maďarizačného útlaku, keď používanie slovenčiny nebolo žiaduce a v úradoch i na verejnosti trestné. A v tejto ťažkej spoločenskej dobe, v tejto nepovolenej slovenskej reči, 15. apríla 1906 kálnickí ochotníci odohrali divadlo od Terézie Vansovej: Svedomie, po slovensky. Hralo sa v školskej sieni vtedajšej málotriedky cirkevnej školy, za režírovania učiteľa Jána Bonku.
Reštaurátorka starožitných váh: Váhy mi otvárajú svoju dušu a šepkajú príbeh Čítajte Záverom zaspievala sa i pieseň „Hej Slováci“, čo bolo v tej dobe nevídaným prehreškom voči zriadeniu a nasledoval trest. Učiteľa Bonku okamžite prepustili zo školstva a ostatní herci mali byť potrestaní. Ale, tak to už niekedy býva, vtedy chýrny rezbár a mlynár Viktory vyrezávaným poľovníckym umeleckým rámom úspešne obmäkčil vtedajšieho notára Aladára Bánociho, aby mladých oduševnených hercov ďalej netrestal a prehrešok už neriešil.
(zdroj: Ján Valovič)Možno by sa na to aj časom pozabudlo, keby sa nestala 14. júna toho roku nasledovná tragická udalosť. Otec Adam Pavlech so svojím synom Jánom Pavlechom, ktorý v predmetnej divadelnej hre hral hlavnú postavu Marka Dovalovského, išli s jalovičkou do Beckova na Rátu k plemeníkovi. Za sparného letného dňa ich zastihla po ceste nečakaná búrka, pred ktorou sa ukryli pod orech pri vtedajšom mlyne (na začiatku obce vľavo).
Udrel blesk a zostali po ňom len zuhoľnatené mŕtvoly otca zo synom. Vtedy vrchnosť prehlásila, že táto udalosť bola Božím prstom za to, že panslávi si dovolili hovoriť v slovenskej reči, čo pokladali za bezbožné rúhanie. A divadlo sa na ďalších 14 rokov odmlčalo. Týmto činom sa Kálnica priekopnícky nezmazateľne zapísala do dejín ochotníckeho divadla na dedine, hlavne na Považí. Viac ako storočná divadelná história Kálnice svedčí o tom, že divadlo v nej nezaniklo, ale po celý čas bolo neoddeliteľnou súčasťou jej kultúry. A preto i tento už historický pamätník nech slúži i neskoršie narodeným súčasníkom ako pripomienka, že používanie rodnej reči nie je samozrejmosť, ale je za ňu treba bojovať. A ako vidíme i v súčasnosti vo svete, jej obmedzovanie je jednou z príčin ťažko zmieriteľných vojnových konfliktov.
(zdroj: Ján Valovič)Veľké poďakovanie za realizáciu obnovy hrobového miesta patrí všetkým, ktorí sa na nej či už pracovne, alebo sponzorsky podieľali. Sú to: Pavel Pavlech ml., firma PROFI, Dušan Filip, Ing. Miroslav Borcovan, Margita Pečitová, Božena Dovinová, Milka Pažitná, obec Kálnica a sponzori Igor Plichta, Nikola Lendacká, Roman Dovina, Jakub Krchnavý, Ing. Ladislav Kusenda a ďalší.
Osobne som veľmi rád, že spoločným úsilím sa tento dlhoročný cieľ MO MS v Kálnici i s finančnou podporou Matice slovenskej podarilo konečne naplniť.
