S trenčianskym futbalom je spojený celý život. V Ozete Dukle pôsobil Miroslav Karas ako manažér. Bol s Martinom Fabušom na rokovaniach s rímskym AS. Jeho nápadom bolo prepojenie futbalu s možnosťou študovať na športovom gymnáziu, čo bolo pre klub mimoriadne dôležité. V súčasnosti už roky rozvíja mladé futbalové talenty z pozície trénera v AS Trenčín.
Ako sa vytvorilo prepojenie Miroslav Karas s Ozetou Duklou Trenčín?
V roku 1995 prišiel do klubu na pozíciu prezidenta Pavol Hozlár. Hrávali sme spolu mestskú miniligu. Oslovil ma s myšlienkou či by som zobral pozíciu manažéra klubu. Bolo to v sezóne, kedy z druhej ligy do najvyššej súťaže postupovalo viacero mužstiev, keďže ju rozširovali na šestnásť účastníkov. Plány boli veľké, ale v danej sezóne sme ešte nedokázali byť natoľko úspešní, aby sme sa posunuli do Mars Superligy.
Dovtedy som pôsobil ako šéftréner mládeže v TTS Trenčín, kde som skončil, pretože by som nedokázal sedieť na dvoch stoličkách.
Ako manažér klubu som bol v tom čase „dievčaťom pre všetko“. Riešil som klubovú agendu. Jednoducho povedané od riešenia autobusovej dopravy až po vrcholné rokovania na ligovej úrovni.
A to všetko ste vládali vykonávať?
Nebolo inej možnosti. Klub existoval v praxi na troch ľuďoch. Pán Hozlár, Božena Skalíková a ja. Všetko bolo pre mňa nové. Z trénerskej zložky v TTS som sa presunul na výkonnú funkciu. Klub fungoval na poloamatérskej úrovni. Iba spomínaní traja ľudia sa mu venovali naplno.
Aj toto sa v článku dočítate
- V čom bol unikátny projekt športu a vzdelania v Trenčíne,
- ktorá vlastnosť je pre rast futbalistu mimoriadne dôležitá,
- bol Martin Škrtel v mladom veku výnimočný,
- ako klub, akým bola Ozeta Dukla Trenčín, vychádzala s Rezešovcami,
- ako sa po rokoch Miroslav Karas pozerá na možný prestup Martina Fabuša do AS Rím?.
Zvyšní boli väčšinou zamestnaní v Ozete a klubu sa venovali vo voľnom čase.
Vzhľadom na skúsenosti s mládežou som sa venoval aj jej, keďže tá v Ozete Dukle bola veľmi priemerná a hrala tretiu ligu. V pomerne krátkom čase sme sa však dokázali posunúť do najvyššej súťaže so žiakmi a neskôr i s dorastom.
Vraj bolo vašou myšlienkou prepojenia futbalového klubu so športovým gymnáziom. Čo je na tom pravdy?
Premýšľal som, ako klub zatraktívniť pre širšie okolie Trenčína. Za mostami dlhodobo fungovalo športové gymnázium. Do našej éry ho navštevovali prevažne individuálni športovci ako kanoisti či atléti. Futbalom sa pôvodne nechceli zaoberať. Našli sme však spoločnú reč, keďže aj samotná škola začala pociťovať nedostatok študentov.
Pre nás to bol veľmi zaujímaví koncept. Ponúkali sme rodičom možnosť, že ich dieťa bude mať popri prvoligovom futbale aj možnosť vyštudovať strednú školu s maturitou, čo nebolo vôbec bežné. Futbalisti zväčša navštevovali rôzne učňovky a mali maximálne výučný list. Zrazu bola možnosť urobiť si maturitu a komu sa na gymnáziu nedarilo, stále mal otvorené dvere na vtedajšie železničné učilište, kde nám v ústrety vychádzal nebohý pán riaditeľ Lipták.
Prvú športovú triedu sme napokon vytvorili na polovicu s hokejistami. A náš klub bol tým pádom veľmi atraktívny pre široké okolie.
Treba povedať, že svojim spôsobom nám vtedy pomohol aj úpadok TTS Trenčín, ktorý už nedokázal vytvárať dostatočné podmienky pre rast mladíkov a viacerí tak prešli ku nám.
Vrcholom tej doby bol ročník narodenia 1983/84, ktorý sa stal majstrom Slovenska. Niektorí hráči sa presadili aj vo výbere trénera Petra Poláka na majstrovstvách Európy do 19 rokov, ktorý získal bronzové medaily v roku 2002.
Bol to výnimočný ročník. V jeho strede boli chlapci ako Ivana, Škrtel, Hološko, Miklas, Otočka, Kamendy, Brezinský či Verchola. Výrazne nám pomohli, veď do tej doby sa na našu mládež stále pozeralo ako na lokálne mužstvo. Do značnej miery pomohlo aj to, že reprezentácia vybuchla na mládežníckom Slovakia Cupe a príležitosť v najcennejšom drese dostalo viacero chlapcov od nás.
Spomeniete si na hráčov, ktorí boli vo vašich očiach veľké talenty, ale napokon sa v profesionálnom futbale nepresadili?
V tom čase Kamendy, ktorý bol fantastický futbalista, ale v profesionálnom svete sa už presadiť nedokázal. Za tie roky, čo sa pohybujem pri mládeži, by som ich mohol vymenovať veľa. Z tých posledných sezón mi napadajú mená Adrián Michalík či Filip Halgoš.
Do zlatej generácie mládežníckeho futbalu Ozety Dukly Trenčín patril aj Martin Škrtel. Bol už v mladom veku výnimočný?
Nebol. Začínal ako hrotový útočník. Neskôr sa presunul do zálohy. Do prvého tímu sa dostal ako 17-ročný už na pozícii obrancu. Debut zažil v Trnave, kde sme tuším remizovali a on bol fantastický.
Chcel som tým povedať, že hráči často striedajú na ihrisku pozície, kým nájdu tú ideálnu. Matúš Bero sa pohyboval od pravého obrancu, cez stopéra, defenzívneho záložníka až po ofenzívneho hráča a strelca. To je ďalší príklad, že keď s futbalom začne chlapec ako stopér, nemusí ním byť do konca kariéry.
Mládeži sa venujete desiatky rokov. Ktorá vlastnosť je pre futbalový rast najdôležitejšia?
Pevná vôľa a absolútne zanietenie. Futbal musí byť pre chlapca všetko. Musí mať aj určité biologické predpoklady a pohybové schopnosti, ale nie sú to najdôležitejšie. Tvoria asi tridsať percent úspechu. Šesťdesiat percent je vôľa a desať náhoda.
Bero tesne pred dovŕšením dospelosti trištvrte roka nehral pre zdravotné problémy. Nevzdal sa a nepripustil si, že nebude futbalista. Prišiel do áčka, nastúpil a už nikoho nepustil miesto seba. Vervou, nadšením a entuziazmom mi ho v nedávnej minulosti pripomínal Dominik Hollý.
A čo trpezlivosť?
Prídu chvíle, kedy musíš aj počkať. Niekedy bojuješ. Mužstvu sa nedarí. Na tvojom poste sú lepší hráči. To je prípad Damiána Bariša. Prišiel do prvého tímu ako majster republiky. Na jeho poste hrával Baéz, Lobotka, Rabiu a on sa pri nich nedokázal presadiť. Odišiel do iných klubov, aby sa pred aktuálnou sezónou vrátil. Je na ňom vidieť veľkú radosť z návratu a v Trenčíne je jedným z nosných hráčov.
Vašimi rukami prešli stovky hráčov. Prakticky každý odchovanec, ktorý dnes nastupuje v drese prvého tímu AS Trenčín, mal s vami kontakt. Aké sú vzťahy medzi vami a hráčmi?
So všetkými nadštandardné. Ani ako manažér za čias Ozety Dukly som nemal s hráčmi problém. A roky to bývali všelijaké. Nikdy sme im však neklamali. Keď chýbali peniaze, vyložili sme karty na stôl a povedali, že musia počkať. Boli však aj kluby, ktoré povedali, že výplaty budú desiateho v mesiaci a hráči boli sklamaní.
Venovali ste sa v časoch Ozety Dukly skautingu?
Spoločne s Pavlom Hozlárom a Jozefom Majeríkom. Spomínam si na obdobie, kedy sme boli po jeseni na dne tabuľky. Agenti nám ponúkali hráčov ako na tácke. Blížil sa začiatok jari a už sme boli v časovej tiesni. Mali sme šťastnú ruku a vytiahli z množstva sedem chlapcov. Päť z nich bolo automaticky členmi základnej zostavy. Päť kôl pred koncom ročníka sme boli zachránení.
Ktorí hráči vo vás zanechali hlboký dojem?
Ozeta Dukla ako celok. Partia od postupového ročníka. Bolo vidieť, že chlapcom na klube záleží. Osobnosti ako Ľubo Ježík, Lojzo Kulla, Martin Konečný. Prišli medzi nás chlapci, ktorí v klube pôsobili počas vojenskej služby ako Schulz, Hrnčár, Valachovič a ďalší. Doplnili ho aktuálni vojaci Hanko, Fabuš, Cifranič, Lipčák, Čontofalský a iní. Zapracovali sme hráčov ako Horvatovič, Kriss, Kisel a ďalších.
Tím mal vysokú kvalitu a aj morálno-vôľové vlastnosti. Boli sme skutočne ako jedna veľká rodina. A to bola naša zbraň na začiatku nášho pôsobenia v Mars Superlige. My sme sa nemohli presadiť cez peniaze.
