Voda v šatniach i katastrofálny stav elektroinštalácii. Štadión na Sihot bol v otrasnom stave. Ozeta Dukla Trenčín bol klub, ktorý mal kontinuálne nadviazať na niekdajšiu slávu Jednoty Trenčín.
Cesta to však nebola jednoduchá. V roku 1995 sa na jeho čelo postavil Pavol Hozlár. S víziou obnovy toho, čo klub kedysi znamenal.
V skromných podmienkach, no s veľkým oduševnením sa Trenčínu podarilo v sezóne 1997/1998 postúpiť do najvyššej súťaži, zahrať si európsky pohár a postupne vychovať pre slovenský i európsky futbal zaujímavých hráčov.
V roku 1995 ste prevzali pozíciu prezidenta Ozety Dukly Trenčín. Ako si na to obdobie spomínate?
Garantom klubu bola veľká fabrika Ozeta. Vedenie, na čele s generálnym riaditeľom Štefanom Bratkom, malo záujem pokúsiť sa Trenčín dostať späť do najvyššej súťaže, kde chýbal od roku 1980. V určitých fázach klub pôsobil až v tretej najvyššej súťaži.
Ako sa však hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Profitoval z toho hokej. Rodičia v osemdesiatych rokoch začali deti dávať do prípraviek hokejovej Dukly. Trenčín bol predsa v určitej fáze hlavným európskym hokejovým mestom. V relatívne veľkom počte z neho hráči smerovali do NHL a dosiahli v nej aj pozoruhodné výsledky.
Spoznáte sa? Kde žijú Repári, kto sú Melenčári a koho prezývajú Žabári? Čítajte My sme sa spojili so športovým gymnáziom, čo považujem za dôležitý krok. Matky hovorili, že ich synovia musia mať aj školu. Túto ich požiadavku sme vďaka korektnej dohode s vtedajším riaditeľom školy pánom Pšenkom zabezpečili. Vytvorili sme futbalovú triedu a zároveň dobrý predpoklad pre športový rast mladých.
Keď sme na možnosť vzdelania nadviazali športovým úspechom v podobe postupu prvého mužstva, výrazne nám to pomohlo. Z Prievidze prišiel Škrtel, z Piešťan Hološko, Kamendy z Hlohovca. Tí chlapci už nešli do Trnavy, ale ku nám. Vytvoril sa silný mládežnícky kolektív, ktorý vyhral kategóriu mladšieho i staršieho dorastu.
Keď reprezentácia Slovenska do rokov bola v roku 2003 na svetovom šampionáte, z našej liahne boli v zostave piati alebo šiesti chlapci, čo nemal žiadny iný klub.
Radivojevič: Pre Kanaďanov a Američanov nie je Slovensko prvá voľba Čítajte V roku 1997 Ozeta Dukla postúpila do najvyššej súťaže. Bolo jasným cieľom posunúť ju v čo najkratšom čase medzi futbalovú elitu?
Vedenie mi dalo najavo, že sa o to treba pokúsiť. Dôležité bolo vytvoriť štruktúru. Dovtedy do klubu prichádzali chlapci na základnú vojenskú službu.
Ďalším bodom bol štadión. Na Sihoti sme ho síce mali, ale chátral a bol v dezolátnom stave. Zatopené vnútorné priestory, elektroinštalácia v hroznom stave...
Väčšinu peňazí vám poskytol odevný podnik Odeva?
To nie. Oslovovali sme banky a rôzne podnikateľské subjekty v Trenčíne. Prezentovali sme im našu víziu. V jednoduchosti šlo o to, aby sme spoločne podvihli futbal v meste. Za klubom bola predsa fantastická história trenčianskej Jednoty. Oslovili sme aj primátora mesta Jozefa Žišku. Postupnými krokmi sme postupovali a získali subjekty na svoju stranu.
Takže podnikatelia prejavili záujem?
Nebolo to skokové. Prezentovali sme históriu a víziu dostať Trenčín na tie miesta, kam historicky patrí. Pôsobili sme v skromných podmienkach. Hlavne zo začiatku sme nemali vysoké náklady, keďže zo značnej časti boli v klube hráči na základnej vojenskej službe.
Aj toto sa v článku dočítate:
- Ktoré mená zanechali v histórii klubu hrubú čiaru,
- prečo do klubu doviedli Stanislava Grigu,
- aký bol rozpočet Ozety Dukly Trenčín pri návrate medzi futbalovú elitu,
- ktorý klub sa chcel lietať na zápasy Martina Fabuša vrtuľníkom,
- ako vnímali Trenčín bohatí Rezešovci z Košíc,
- ako to bolo s odpredajom klubu mestu za korunu?.
Potom prišla fáza, kedy sme tím viac scivilnievali. Aby v tíme boli kmeňoví hráči, ktorým predsa len viac záleží na klube, ako tým, ktorí vedia, že o rok tu už nebudú.
V klube ste pôsobili osem rokov. Ktoré mená vám utkveli v pamäti a zanechali výraznú stopu?
