NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Aj keď mal akademický sochár z Trenčína Jozef Fizel (1932 – 1998) počas svojho života len dve autorské výstavy, jeho monumentálne diela poznajú desaťtisíce ľudí z celého Slovenska.
Obrovské sochy jedného z najosobitejších slovenských sochárov sa týčia v Trenčíne, Novom Meste nad Váhom, Rohožníku a viacerých iných mestách. 25 rokov od jeho úmrtia sa vďaka spolupráci sochárovej dcéry Márie Fizelovej a kurátorky výstavy Ely Porubänovej z Galérie M. A. Bazovského v Trenčíne podarilo v Mestskom kultúrnom stredisku v Novom Meste nad Váhom pripraviť ojedinelú výstavu Jozef Fizel – Básnik tichej vznešenosti 1932 – 1998.
Modrotlač je ohrozený „druh“. Manželia Rabadovci ju kriesia nádhernou tvorbou Čítajte Organizátorky v nej prezentujú verejnosti nie tak známe komorné sochárske a kresliarske dielo zo zbierkového fondu Galérie M. A. Bazovského v Trenčíne a z majetku rodiny. Pri tejto príležitosti sme sa na vernisáži výstavy 6. septembra 2023 rozprávali s akademickou sochárkou Máriou Fizelovou o dielach a práci jej otca. Výstava potrvá do 20. októbra 2023.
Stopy po smrtiacich guľkách z popravy Ceauesescovcov vidno na múre kasární dodnes Čítajte Diela sochára Jozefa Fizela poznajú aj ľudia, ktorí sa o výtvarné umenie príliš nezaujímajú. Často ich kroky vedú práve okolo jeho monumentálnych sôch.
Kurátorka výstavy Ela Porubänová: Pozoruhodnú monumentálnu sochársku tvorbu možno dodnes vidieť v exteriéroch mesta Trenčín. Medzi jeho najznámejšie diela patrí plastika Dievča vo fontáne z tepaného plechu z roku 1960 pred budovou Základnej umeleckej školy v Trenčíne, z bieleho mramoru vytvorené plastiky – ležiace torzo z roku 1977 pred krytou plavárňou, plastika Eklog z roku 1981 na nádvorí Galérie M. A. Bazovského či výtvarné doriešenie prístupu k rímskemu nápisu na trenčianskej skale z roku 1978. Viacero monumentálnych sôch je umiestnených aj v Novom Meste nad Váhom (Holubice v Parku J. M. Hurbana i jedna zo sôch na Ulici M. R. Štefánika) a v iných mestách.
Ako ste prežívali detské časy v umeleckom prostredí?
Ďalej všetko dcéra Mária Fizelová: Mala som nádherné detstvo. Zažila som prvý tatinov ateliér na Hasičskej ulici v Trenčíne, ktorý mal neskutočnú atmosféru, ale dnes už nestojí. Tam aj tepal fontánu, ktorá je pri Základnej umeleckej škole v Trenčíne. Potom sa presťahoval do ateliéru na Gagarinovej ulici.
Tu som sa už pripravovala aj ja na štúdium na Vysokej škole výtvarných umení. Vyrastala som pri sochárskej práci môjho tatina, ale aj jeho kolegov z Trenčína i z Bratislavy.
Napriek tomu, že ste vyštudovali sochárstvo, venujete sa predovšetkým práci so znevýhodnenými deťmi v špeciálnej škole.
Venujem sa špeciálnej pedagogike a učím znevýhodnené deti hlavne výtvarnú výchovu. Máme veľké úspechy. Keď tvorím, mám svoju osobitú cestu. Bohužiaľ, tatino zomrel skôr, ako mi dokázal odovzdať mnohé zo svojho umenia. Mala som tepať, mala som vtedy „realizačku“ do kostola na Juhu, mala som tepať Krista.
Tatino vedel tepať tak ako málokto. V pondelok sme mali začať tvoriť a on zo soboty na nedeľu zomrel. Žiaľ, svoj štýl opracovania ma nestihol naučiť.
Aké sú vaše pocity, keď 25 rokov od úmrtia vášho otca prechádzate vo viacerých slovenských mestách okolo sôch, za ktorými sú um, srdce a ruky vášho otca?
Je to pre mňa vždy veľmi dojímavé, keď sa ocitnem pri dielach môjho tatina. Milujem najmä fontánu, ktorá je pri Základnej umeleckej škole v Trenčíne osadená na začiatku parku. Skvelou správou je, že sa získali peniaze a bude sa renovovať. Ale mňa však bolia momenty, keď sa ocitnem na miestach, kde mal tatino v minulosti inštalovanú sochu a tá socha tam už nie je.
Doslova nehanebným spôsobom skončil monumentálny Pamätník umučeným na trenčianskej Brezine, ktorý váš otec predstavil v roku 1970.
Osud pamätníka na Brezine bol doslova veľký šok. V čase normalizácie bola kolaudovaná Tŕňová koruna, ktorá síce mala názov Veniec víťazstva, ale aj všetci papaláši vtedy vedeli, že je to Tŕňová koruna. Tento veľký monument napriek tomu prežil celý socializmus, nikomu z nás ani nenapadlo, že by to mohol niekto ukradnúť. Po novembri 1989 pribudol aj prekrásny Kristus na kríži z tepaného medeného plechu.
Napriek tomu, že Tŕňová koruna prežila celú socialistickú éru, jej život skončil aj s tepanou sochou Krista nečakane práve v časoch budovania opätovnej demokracie na Slovensku.
Jedného dňa po roku 1998 mi zavolal, myslím, vtedajší riaditeľ galérie Laco Moško. Tatino už vtedy nežil a ja som si povedala, že sa vďaka Bohu tejto situácie nedožil. A tá informácia bola neuveriteľná: Tŕňová koruna nie je. Potom som sa dozvedela, že jej fragmenty bolo vidieť v zberných surovinách. Ak vtedy zberné suroviny prijali rozpílený artefakt, bol to vrchol. A ja len pevne dúfam, že ten nádherný Kristus v zberných surovinách neskončil a že ho niekto niekde má v súkromí.
