Marián Šišovský (28) je pedagógom, ktorý svojich žiakov privádza k hudbe a hre na heligónke. Nástroj podobný akordeónu sa stáva čoraz viac populárnejším.
K hudbe skrz tetu
Gény sa dedia do 5. generácie a niektoré z nich zdedíme obgeneráciu. Sám Marián Šišovský je toho dôkazom, keď jeho pradedko a dedko hrávali na harmonike a heligónke. Gény sa nezaprú a ako sám prezrádza, k hudbe sa dostal ako slepý k husliam. Za všetko môže jeho teta, ktorá si kúpila CD-čká z jednej známej televízie, orientovanej na ľudové piesne. Stačilo sa na pár sekúnd započúvať do nádhernej hudby heligónky a vedel, že toto bude jeho srdcovka na celý život. V tom čase mal už 12 rokov.
Niečo z histórie
Heligónka je odvodená od hudobného nástroja heligón. Ide o plechový dychový nástroj, ktorý má veľkú trúbu s mohutným zvukom. Takisto mohutným zvukom ako heligónka. Vďačí za to svojim basom. Mnohí by si mysleli, že akordeón a heligónka sú rovnaké nástroje, ktoré fungujú na podobnom princípe. To je ale veľký omyl. Ak na akordeóne stlačíte ľubovoľnú klávesu alebo gombík, lebo poznáme dva druhy akordeónov, a budete ťahať alebo stláčať mech, tak budete mať rovnaký tón. Na heligónke keď stlačíte gombík a mech, tak máte jeden tón, napr. C, ale keď začnete mech ťahať, tak budete mať tón D. História tohto hudobného nástroja siaha až do 18. storočia. Známe sú dva historické prúdy, kde vznikla. Buď to bolo na území Česka, v tom čase ešte v Rakúsko-Uhorsku, alebo v Nemecku. Nie je to úplne isté. ,,U nás v Československu sme mali výborných výrobcov heligónok, ako napr. pán Stibitz, bratia Hlaváčkovci, pán Kebrdle a mnoho ďalších,“ dodáva Marián Šišovský, ktorý podotýka, že po príchode socializmu títo výrobcovia upadli a vznikol jeden národný podnik Delicia, ktorý funguje až doteraz. V súčasnosti je v súkromných rukách a je vedený pod značkou Hlaváček.
Túžba by bola, ale kde študovať?
Kde je chuť, tam je vôľa. To isté mal aj Marián Šišovský, ktorý sa chcel začať učiť na heligónke. V tom čase v Trenčíne a ani v okolí nebol nikto, kto by vedel hrať na heligónke. Preto zo svojho sna na nejaký čas upustil a prihlásil sa do ZUŠ na klasický klávesový akordeón. „Tam som vydržal približne 3 roky. Úprimne, nebavilo ma to, a tak som skončil. ZUŠ sa vtedy orientovala skôr na vážnu hudbu a to mi moc nevoňalo. Túžil som hrať ľudovky, ktoré sú všetkým známe, ako Krčmárik maličký, Pod Tatrami a pod. a nie povinné etudy a cvičenia,“ povedal Šišovský, ktorého chuť hrať na heligónke neprešla, a preto sa jeho rodičia rozhodli mu kúpiť malú heligónku, neskôr väčšiu a prihlásili ho až do Žiliny k Martinovi Čerňanskému, jednému z mála ľudí, ktorý sa venoval hre na ňu. ,,Prvé dva roky som k nemu chodil raz za mesiac, nedalo sa tam chodiť každý jeden týždeň. Výučba trvala približne 60 minút, ale stávalo sa, že sme sa aj zarozprávali. Vytvorili sme si bližší vzťah. A z jednej hodiny, boli odrazu dve,“ skonštatoval Šišovský, ktorý dodáva: ,,Chcem sa poďakovať svojim rodičom, že mi dopomohli k hraniu. Nielen obstaraním nástroja, ale aj že ma vozili do Žiliny k Martinovi Čerňanskému. Bez nich by som určite nebol tam, kde som dnes.“
Cesta k hraniu na heligónke nebola taká ľahká, sprevádzali ju aj úskalia. (zdroj: Marián Šišovský)Vzorov, z ktorých si brať príklad, je mnoho
Z československej scény to boli pre Šišovského Ján Komenda a Karel Císař, ktorí tvorili hudobné zoskupenie Voraři. Žiaľ, už nie sú medzi nami. Ďalej to je Pavel Vokůrka, s ktorým si tyká a majú pekný priateľský vzťah. Ďalších umelcov môžeme nájsť v Tirolsku, Rakúsku a Slovinsku. „Z vynikajúcich slovinských umelcov to bol Slavko Avsenik, z Talianska je to Denis Novato a takto by som mohol ďalej pokračovať. Som úprimne rád, že môžem spolupracovať aj s jedným mojím vzorom a tým je Klemen Rošer,“ skonštatoval a prezradil, že do budúcna majú spoločné plány.
Tak niečo zahraj...
Tréma robí svoje. Vie o tom svoje aj Marián. Odmala sa nerád predvádzal a už tým dupľom nie pred publikom. Možno keby začínal ako malé dieťa, bolo by to iné ako v neskoršom veku. Kto vie, ale to čo zažil, bola poriadna studená sprcha, ktorá ho nakopla k tomu, že publikum je tu pre neho. „Paradoxom je, že moje prvé vystúpenie bolo v Dežericiach na Dežerickej cifrovačke. Ja som sa bál vystupovať aj pred 10 ľuďmi a zrazu som bol hodený pred 300 - 400 ľudí, kde som mal niečo prvýkrát zahrať. Hodili ma do vody a musel som plávať,“ hovorí s úsmevom Marián, ktorý si pripomína tento zážitok.
Heligonkárska škola
Keď sa učil hrať na heligónke, tak v okolí Trenčína nebol skoro nikto, kto by sa jej venoval. Ľudia sa začali pomaly na neho obracať. Od 18 rokov si založil živnosť a pôsobí v Trenčíne, kde vyučuje hru na heligónke. Z koníčka sa stala práca na plný úväzok. „Školu prevádzkujem už 10 rokov. Za ten čas prešlo mnoho žiakov pod mojimi rukami. Najmladší mal 4 roky a najstarší mal 77 rokov. Niekedy si prídu po jednu radu, inokedy chodia pravidelne,“ povedal a dodal, že na jeho stránke si dokážu ľudia zaplatiť kurz, ktorý má 4 výučby po 30 minút, čiže klasické vyučovanie ako na ZUŠ. Ak majú záujem, tak kurz si môžu zaplatiť aj na 10 mesiacov. Presne toľko, koľko trvá klasický školský rok. Ak by ste sa pýtali, že kde sídli škola, tak by bola odpoveď asi všade. „Momentálne sme trochu roztrúsení, hľadáme jeden spoločný priestor, kde by sme mohli vyučovať. Učíme v kultúrnom dome v Záblatí, v dedine Komňa za Starým Hrozenkovom, v Drietome a v Opatovej. Preto hľadáme v súčasnosti jedno stabilné miesto, kde by sme sa mohli ukotviť. V Česku chcem aj naďalej vyučovať. Musím ešte podotknúť, že vyučujem spolu s mojím kolegom Filipom Hodulíkom, ktorý vyučuje aj v Komni,“ dodáva, že za prvej republiky bolo Česko veľmocou, kde sa vyrábali heligónky a kde sa aj vo veľkom hralo.
Kurz môžu navštíviť aj obyčajní laici, ktorí sa nikdy nestretli s hudobným nástrojom. ,,Za ten čas, čo takto pracujem, tak som sa zhodol s kolegom a priateľom Klemenom Rošerom, ktorý má najväčšiu sieť škôl v Slovinsku, že na heligónke si chcú zahrať ľudia ľudovky, ktoré poznajú,“ informoval. Do Rošerovských škôl chodí približne 200 študentov. Postupom času a rozšírením heligónky sa z nej stal nástroj, na ktorom sa dajú zahrať aj ťažšie veci. Ide skôr o ľudový nástroj. Nie je dôležité, aby mal človek hudobný sluch, ale chuť.
Marián Šišovský so svojím dobrým priateľom, kolegom a vzorom Klemenom Rošerom, ktorý je majster Európy v hre na heligónku a má najväčšiu sieť škôl Rošer. (zdroj: Marián Šišovský)Niečo zo súkromia
Marián je pedagógom na ZUŠ a popri tom súkromne učí ľudí hrať na heligónke. Dokopy má okolo 22 študentov. „Samozrejme, mám tam rezervu a chcel by som od septembra naberať ďalších ľudí. Na Slovensku a v Česku nemáme heligonkárske súťaže, máme iba prehliadky a stretnutia. Teraz v lete sme boli na Teplických mechoch a v Uherskom Brode sme boli na stretnutí heligonkárov,“ informoval Marián, ktorý sa zúčastňuje na rôznych stretnutiach na Slovensku a Česku, ale bol aj v Rakúsku. S hudobníkmi sa stretávajú na muzikantských veľtrhoch a na výstaviskách. ,,Začal som chodiť aj do Slovinska, za čo som veľmi rád, pretože táto krajina je pomyselnou mekkou pre toho, kto hrá na heligónke. Chodievam aj súkromne hrávať na rôzne oslavy, svadby či už sám, alebo v nejakom zoskupení. Orientujem sa skôr na západné Slovensko, najďalej som bol hrať na svadbe v Bratislave,“ povedal Marián Šišovský. Jeho bežný týždeň od septembra do konca júna vyzerá tak, že doobeda sa pripravuje na výučbu v pozícii učiteľa, potom ešte trénuje materiály, ktoré má, pretože chodí na Konzervatórium do Topoľčian na gombíkový akordeón. Pripravuje sa po teoretickej, ale aj po praktickej stránke. Poobede okolo 13:00 hod. do 18:00 hod. sa venuje svojim žiakom. Cez víkend sa naskytne aj nejaké to hranie.
Marián Šišovský so svojimi žiakmi na Teplických Mechoch v Mníchovej Lehote. (zdroj: Marián Šišovský)Od rock and rollu až po disco
Na rozdiel od akordeónu nemá heligónka všetky tóny a basy. Napriek tomu sa dajú na nej zahrať aj rockandrollové skladby, disco, ale aj vážna hudba. Samozrejme, tieto náročnejšie veci si vyžadujú tréning a treba na to prihliadať. „Konkurencia je a nevnímame ju ako záťaž alebo niekoho, s kým sa nerozprávame, nebodaj sa pozeráme na neho cez prsty. Vnímam ju ako povinnosťou, čo musí byť na trhu, je to zdravé a keby nebola, bolo by to dosť zlé,“ skonštatoval a dodal, že medzi konkurentmi vznikli aj pekné a dobré priateľstvá. „S Jurajom Kvočkom, Martinom Čerňanským, Jozefom Opatovským a s mnoho inými. Za tých 13 rokov sa obzor učiteľov hry na heligónke dosť rozšíril. Smerom na juh je tých ľudí veľmi málo, dokonca by som povedal, že takmer nikto,“ informoval.
Bežné radosti zo života
„Na mojej práci ma teší, že keď máme rôzne vystúpenia, tak ma moderátori uvádzajú ako učiteľa. Odrazu je to niečo iné, keď prídete na pódium a viete, že pod vašou taktovkou ste si niečo nacvičili spolu zo žiakmi. Je to aj istá zodpovednosť,“ povedal Marián, ktorý rád objavuje nové možnosti na heligónke, aby to nebolo len o tých ľudovkách. Keď si nájde niečo, čo ho zaujme, tak sa to snaží pretaviť do heligónky. Zároveň ho teší, že vďaka tomuto hraniu, ktoré robí človek od srdca, spozná nielen nové krajiny, ale i ľudí, ku ktorým vzhliada. Ani sa nenazdá, výborne si s nejakým človekom padne, a odrazu spolu sedia pri pive. „Na mojej práci ma prekvapuje to, keď žiaci neberú hranie na heligónke ako rutinu, ale robia to zo srdca. Niektorí žiaci prídu a zahrajú mi niečo, čo je dosť náročné, čo možno ani ja sám neviem. Teší ma, keď ma žiaci dobiehajú, ale i predbiehajú,“ skonštatoval na záver a dodal, že nie je z tých, ktorý by sa odúval na svojich žiakov, ale naopak, podporí ich v tom.
Marián Šišovský spolu s kolegom Filipom Hodulíkom a žiakmi v Uherskom Brode na festivale Heligonkáři. (zdroj: Marián Šišovský)
