Známy trenčiansky mím Vlado Kulíšek vystupoval so svojimi predstaveniami v ázijských krajinách už niekoľkokrát.
Svoje zatiaľ posledné vystúpenie na tomto kontinente absolvoval začiatkom júna na pantomimickom festivale v Južnej Kórei, kde na podujatí Mimefest vystúpil s predstavením Smetiak rovno dvakrát.
V rozhovore priblížil, ako miestne publikum reagovalo, v čom je iné od slovenského, v ktorých iných ázijských krajinách vystupoval, s čím mal najväčší problém, ale i to, ktorá krajina z tohto kontinentu sa mu páči najmenej, napriek tomu, že v nej na jeho predstavenia chodí najviac ľudí.
Čo predchádzalo vášmu vystúpeniu v Kórei?
Pravdupovediac sám neviem. Ozvali sa nám sami, že by chceli naše vystúpenie. Zisťoval som, odkiaľ o nás vedia, ale nedopátral som sa k tomu. Je možné, že som tam pred pár rokmi posielal ponuku, pretože Mimefest je pomerne veľký pantomimický festival, možno ma tiež našli na internete. Je to pre mňa záhada, som však veľmi rád, že som sa tam dostal.
Tej pantomímy, ako ju vnímame my, však na tom festivale tak veľa nebolo. Bolo tam veľa akrobacie, klaunov, svetelnej šou, ohnivej šou, veci podobné ako robíme v Príbehoch z Trenčína. Niečo ako Nový cirkus. Spojenie je v tom, že sa počas tých predstaveniach moc nerozprávalo.
Rozbehli obnovu podchodu pri trenčianskom hoteli Elizabeth. Mnohé prvky odstránia, druhý vchod bude presklený Čítajte S akým predstavením ste vystúpili?
Zvolili sme si predstavenie Smetiak. Samozrejme bol tam trochu problém, pretože letecky je ten smetiak dosť náročné prepraviť, tak sme si ho vyžiadali od usporiadateľa. Poslali sme im rozmery, všetko vyzeralo optimálne až do chvíle, keď som prišiel na miesto. Ten smetiak bol totižto podstatne ľahší.
To bol celkom problém, pretože ja sa oň celkom dosť silno opieram a musel som riešiť to, aby som sa náhodou nezvalil z javiska. Musím však oceniť kórejských usporiadateľov, pretože sú úžasní. Viem to porovnať napríklad s Čínou, kde boli veľmi nezodpovední a nepresní, časovo aj zmluvne sme tam mali problémy. V Kórei všetko klapalo tak, ako to má.
V ktorom meste sa festival konal?
Bolo to v meste Chuncheon, približne tri hodiny od Soulu. Keď už som spomínal usporiadateľov, spomínam si na jednu veselú príhodu. Tým, ako sú oni presní, tak ja som im vravel, že by sme chceli ešte navštíviť ambasádu a nech nás neberú na letisku ale tam.
Prišli nás teda zobrať na ambasádu, boli sme dohodnutí, že nás zoberú o tretej. Minútu pred treťou už klopkali veľvyslancovi s tým, že musíme ísť. To isté sa potom dialo i na predstaveniach. Minútu pred osemnástou, kedy sme vystupovali, ma už tlačili s tým, či som pripravený. Bol to trochu nátlak, ale z môjho pohľadu veľmi pozitívny.
V rozhovore sa okrem iného dočítate
- V ktorých iných ázijských krajinách vystupoval,
- či plánuje na tomto kontinente v blízkej dobe vystupovať,
- čo ho najviac príjemne v Kórei prekvapilo,
- ako hodnotí miestnych divákov v porovnaní so slovenskými,
- s akým vystúpením vystúpil,
- aký bol pre neho v tejto krajine najväčší problém,
Zažívate takýto prístup i niekde inde?
V Nemecku sú tiež takí, ako hovoria „spiegel-niegel“. V Číne napríklad však človek musí mať nervy zo železa.
Koľko ľudí na vás prišlo?
Ťažko sa to hodnotí. Bol to totiž veľký open-air festival. Bol to veľký areál, my sme hrali dvakrát. Povedzme, že okolo sto ľudí prišlo.
