NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Novomešťanka Oľga Áčová zasvätila svoj život záchrane a pomoci psom. Tým, ktorí sú na uliciach a nikto ich nechce. Často chorí, týraní, špinaví, zranení, vyhodení a opustení jedinci so smutným pohľadom očí končia v jej psom útulku Nádej, kde dostávajú druhú šancu na život.
Často zbedačených psov do priestorov útulku stále pribúda. Náročnú a ťažkú prácu zamestnanci útulku niekedy aj s nebezpečnými psami, ale aj so psami v karanténe, vykonávajú za minimálne mzdy. Dobrovoľníctvo je v našich končinách na absolútnom ústupe a za malé výplaty v psom útulku dnes už nechce robiť takmer nikto.
O neľahkej situácii sme sa rozprávali s vedúcou a zakladateľkou útulku Nádej, Oľgou Áčovou, ktorá ho vedie od roku 2000 už 23 rokov. Útulok funguje ako občianske združenie a príliv finančných zdrojov na jeho činnosť je stále nedostatočný. Svojim zamestnankyniam by chcela dať podstatne viac.
Záhada schodov na svahu zničeného židovského cintorína je objasnená Čítajte Útulok je ale neziskovka hospodáriaca s peniazmi od mesta, dvojpercentnej dane a malých darov od ľudí. A s každým eurom treba narábať mimoriadne opatrne, lebo ich niet. Pre útulok aj jedno euro niekedy znamená záchranu psieho života.
Vráťme sa najskôr k úplným začiatkom útulku Nádej. S koľkými ľuďmi ste túto aktivitu rozbiehali?
Zo začiatku nás bolo možno aj dvadsať dobrovoľníkov. Úplne prvým spolupracovníkom bol ochranár z Nového Mesta nad Váhom Peter Nováčik. On bol veľkou posilou. Riešil papierovanie po úradoch a ja som zháňala pre útulok brigádnikov. Po prvej brigáde bolo dobrovoľníkov už možno iba jedenásť a na ďalšej sme boli iba štyria. Nakoniec zostal v úplných začiatkoch útulku ešte v priestoroch na Trenčianskej ulici pán Podhradský, Peter Nováčik a ja.
Ako to fungovalo s finančným zabezpečením zamestnancov od roku 2000, keď ste začínali?
V začiatkoch to bolo omnoho lepšie s dobrovoľníkmi. Veľa ľudí chodievalo psov venčiť či pomôcť s rôznymi prácami do útulku. Najmä Lenka Búziková, ktorá vtedy u nás pracovala na trvalý pomer, pritiahla mnoho mladých ľudí. Keď sme útulok vybudovali a mali v ňom psov, začali prúdiť aj finančné príspevky z mesta, hoci toho nebolo veľa. Nemali sme vtedy ešte budovu, ale iba jednu unimobunku. Energiu sme nespotrebovali takmer žiadnu a vodu sme mali pôvodne zo studne. Náklady boli najmä na krmivo a veterinárnu starostlivosť.
Autori knižného seriálu, manželia Čemeričkovci: Štefánik je legenda. Ale ani život Štúra nebol nuda Čítajte Spomínate jednu trvalú zamestnankyňu a jej kamarátov – dobrovoľníkov. Pracoval v útulku aj niekto ďalší?
Ostatní pracovníci prišli zvyčajne prostredníctvom úradu práce, ktorý ich platil. Preto sme nemali ani náklady na mzdy. Boli to najmä aktivační pracovníci. Fungovalo to celkom fajn. Čím však roky pribúdali, tým sa situácia zhoršovala.
Prečo sa situácia zhoršila?
