TRENČÍN. Rozmanité cesty osudu a štúdium pedagogiky spojili v roku 1954 do jednej triedy v Pedagogickej škole v Trenčíne na štyri roky 38 dievčat z celého regiónu.
Ich skvelé priateľstvá, pevné väzby a množstvo spomienok na roky v školských laviciach a mnohé šibalstvá s nimi spojené, ale aj spomienky na profesorky a profesorov, výlety či lyžiarske kurzy ich spojili dodnes. Aj 65 rokov od maturity sa dámy v úctyhodnom veku stretávajú každý rok. Ich spomienky na „tínedžerské“ časy sa im v mysliach do posledného detailu vynárajú dodnes.
Na konci končiaceho sa školského roku 2022 – 2023 sa študentky Pedagogickej školy v Trenčíne z rokov 1954 – 1958 stretli opäť. Dnes majú 83 – 84 rokov a ich vzťah nezahatalo ani neuveriteľných 65 rokov, ktoré uplynuli od ich maturitných skúšok.
Prvýkrát sa stretli po štvrťstoročí v roku 1983
Šarmantné dámy z niekdajšej 4. B, nad portrétmi ktorých sa na maturitnom table v roku 1958 skvela veľká maľovaná podobizeň Jana Amosa Komenského, zostali vo väčšine prípadov učiteľskému remeslu verné po celý život. Pedagogická škola v Trenčíne im dala výborné základy.
„Bola to pedagogická škola pre vzdelanie učiteľov národných škôl. Študovala v nej vetva pre vyučovanie na prvom stupni základných škôl a vychovávateľská vetva. Oproti školy stál hotel Janík (dnešný Trenčan) a v blízkosti kostolík Notre Dame,“ prezradila na úvod Mária Janegová, organizátorka stretnutia spolužiačok po 65 rokoch.
Dnes sa v priestoroch ich obľúbenej školy nachádza Stredná odborná škola pedagogická Sv. Andreja – Svorada a Benedikta, ktorá zabezpečuje prípravu študentov vo viacerých študijných odboroch. Cesty spolužiačok sa v roku 1958 rozišli rôznymi cestami. Naďalej sa po ukončení štúdia stretávali predovšetkým skupinky troch-štyroch najlepších kamarátok. Po 25 rokoch však prišlo k veľkej zmene. Študentky zo 4. B si zorganizovali v roku 1983 prvé pomaturitné stretnutie presne po štvrťstoročí, keď definitívne opustili školské lavice.
Záhada schodov na svahu zničeného židovského cintorína je objasnená Čítajte Hneď prvýkrát sa ich zišlo mnoho
Už prvé stretnutie po 25 rokoch v roku 1983 v priestoroch školy, ktorú vtedy pred štvrťstoročím navždy opustili, bolo plné úsmevov. „Stretli sme sa a sedeli v našej bývalej triede. My sme sa vtedy po takej dobe všetky ani nespoznali,“ zasmiala sa pri spomienkach študentka z obrovskej tridsaťosmičky. Zorganizovať takúto akciu v čase, keď sme nemali internet, sociálne siete či mobilné telefóny, nebolo vôbec jednoduché. Spolužiačky sa kontaktovali, ako mohli. Vtedy mali vekovo po štyridsiatke.
„Volali sme postupne najmä z pevnej linky jedna druhej, ktoré sme boli medzi sebou v kontakte. Tá vedela o tej, iná vedela o ďalšej. Tak sme to nejako dali dohromady. Zišlo sa nás vtedy napokon veľa. Už na prvé stretnutie prišla aj naša pani triedna profesorka Zorka Vesterová,“ tešila sa aj po rokoch Mária Janegová.
Pani učiteľky sa od príjemnej skúsenosti začali pravidelne stretávať každých päť rokov, ako je to bežné aj v iných maturitných triedach. Stanovili si na dlhé roky aj presný pravidelný termín a už v predstihu sa na pomaturitné „stretko“ rady najmä prostredníctvom telefónov hlásili. „Päťročný rytmus stretávok sme vždy dodržali,“ prízvukovala Janegová.
