V rodine Šimona Hornu, rodáka z mesta Stará Turá, kolovali od 80. rokov minulého storočia ručne písané pamäti jeho prababky Anny Bunovej. Pútavo popisovali jej mladosť strávenú na kopaniciach, ale i v obci Cífer, neďaleko Trnavy.
Jeho príbuzný už v minulosti pamäti „starej babičky“, ako ju v rodine familiárne prezývali, prepísal na počítači. Práve Šimon Horna dotiahol túto misiu do konca a spomienky prababky plánuje vydať knižne.
Kniha s jednoduchým názvom ANNA, opisuje z prvej ruky nielen život obyčajnej ženy z kopaníc, ale čitateľovi priblíži i historické a geografické reálie Starej Turej, Kopaníc, Cífera, Trnavy a celkovo tejto časti bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie a neskôr Československej republiky. O publikácii viacej porozprával v rozhovore.
Kto bola Anna Bunová?
Ako vydatá sa volala Koštialová. Bola to moja prababička a bola to obyčajná kopaničiarska žena, ktorá pracovala v domácnosti, nikdy nemala iné zamestnanie, okrem služby v rodine učiteľov v Cíferi. Túto službu popisuje aj v knihe.
Ako ste sa dostali k jej zápiskom?
Dostal som sa k ním cez jedného môjho príbuzného, ktorý je jej prasynovec. S ním aj na tejto knihe pracuje. Ten mi vravel, že v 80. rokoch bol u nej na návšteve a ona mu vtedy dala niekoľko zošitov jej rukopisov.
Ostatná rodina sa jej údajne smiala, že aká je ona spisovateľka, na čo sa ona len prísne na nich pozrela. Otočila sa k tomuto môjmu príbuznému, ktorý sa volá Ivo Durec a povedala mu, že „Ivko, ty budeš vedieť, čo s tým urobiť“.
V rozhovore sa okrem iného dočítate
- Kto bola Anna Bunová,
- akým spôsobom sa dochovali jej zápisky,
- aký časový horizont jej života popisujú,
- aké historické reálie z okolia Starej Turej vo svojich spomienkach zachytila,
- či sa s ňou Šimon Horna ešte stihol stretnúť osobne,
- aký etnografický význam majú jej spomienky,
- s akými odborníkmi na editácii knihy pracoval,
- prečo sa Anna Bunová rozhodla písať.
On vtedy chodil ešte na gymnázium, no neskôr vyštudoval históriu. V roku 2015 to začal prepisovať do počítača a členiť na kapitoly. Vtedy mu to začalo dávať zmysel. Ja som sa o toto pokúšal ešte počas štúdia na vysokej školy, zarovno s ním, no nevedeli sme o sebe, že obaja to robíme.
Napokon sme sa nakontaktovali a keď to mal všetko prepísané, ja som to po ňom prebral. Prešiel som to celé, aby som pozrel, či to je správne napísané podľa nášho nárečia, opravil som tam gramatiku.
Čo plánujete s tými textami spraviť teraz?
