NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Ľudské lebky sledujúce nebo z roztvorených hrobových jám, šarvanci behajúci po zdevastovanom cintoríne s veľkými ľudskými kosťami za opaskom, pováľané obrovské náhrobné kamene niekdajších židovských spoluobčanov a k tomu rachot ťažkých mechanizmov.
Kúdol výfukových dymov, chrapčanie mramoru, žuly či pieskovca v lyžiciach bagrov a zlovestné padanie vylámaných náhrobných kameňov s hebrejskými i nemeckými textami. Odrastenejší tínedžeri si domov berú lebky. Vyvaria ich v hrncoch s bublajúcou vodou a ich úlovky končia vystavené na skrini v izbe.
Beckovskú hradnú studňu stráži drak. Viacerí ju obídu Čítajte Zdajú sa vám tieto riadky ako apokalyptická vízia z áčkového hororu? Nie. Realita 70. rokov minulého storočia. V Novom Meste nad Váhom sa nehumánnym spôsobom takmer pred päťdesiatimi rokmi takto likvidoval starý, prevažne židovský cintorín. Ostáva nevyprchateľná pachuť smrti a nepochopiteľného konania.
Pachuť reality, ktorá tiká ako časovaná nálož na niektorých miestach dodnes. Pachuť z pietneho miesta, kde dnes relaxujú ľudia v Parku Dominika Štubňu Zámostského. My vás najskôr zavedieme do nedávnej histórie, počas ktorej zmizol starý novomestský cintorín zo zemského povrchu.
Potomkovia zosnulých skončili v koncentračných táboroch
Takto sa znesvätili miesta posledného odpočinku zosnulých roky po ich smrti. Niektorí z nich ležali v novomestskej zemi od roku 1700. O tisíce hrobov z rôznych časových období sa nemal už kto starať, židovskí potomkovia zosnulých z Nového Mesta nad Váhom až na malé výnimky skončili v plynových komorách či na šibenici v koncentračných táboroch počas 2. svetovej vojny.
