Ukrajinka Alla Leonenko pricestovala so svojou dospievajúcou dcérou do Bánoviec nad Bebravou krátko po začiatku ruskej invázie. Keďže pochádza z mesta, ktoré je na hraniciach s Ruskom, tanky, ostreľovanie a pouličné boje zažila už v prvý večer „špeciálnej vojenskej operácie“.
Na vlastné oči videla civilistov, ktorí na ruské jednotky útočili podomácky vyrobenými Molotovovými koktailmi, v jednom momente spadla bomba len pol kilometra od domu, v ktorom sa skrývali. Že tento útok prežili označuje za zázrak.
Napriek tomu sa v decembri na chvíľu vrátila do rodného mesta Sumy, aby tam i navzdory neustálym výpadkom elektriny a zvuku sirén mohla so svojim manželom osláviť Vianoce.
Ekonómia v učebných osnovách stále chýba. Snažíme sa na to upozorniť, vraví riaditeľka Ekonomickej olympiády Čítajte „Vzniklo aj nové porekadlo - radšej byť bez elektriny, ako s Ruskom. Zmenili sme sa. Na začiatku sme mali strach. Teraz sme však všetci nastavení na to, že vyhráme,“ vraví.
V rozhovore sa okrem iného dočítate
- Ako sa dostala na Slovensko,
- v ktorom momente sa rozhodla, že opustí Ukrajinu,
- z akého dôvodu zostal na Ukrajine jej manžel,
- ako opísala pouličné boje v meste Sumy,
- ako pomáhali v lokalizovaní ruskej techniky i deti,
- čo našli po ruských vojakoch v priľahlom meste,
- ako to, že prežili pád bomby, ktorá dopadla len 600 metrov od ich domu,
- prečo sa na chvíľu vrátila domov,
- aká bola v meste situácia,
- ako vníma fakt, že vojna bude čoskoro trvať už rok,
- aký má názor na ľudí s proruskými názormi,
- či sa stretla s prejavmi nenávisti voči ukrajinským utečencom na Slovensku.
Kedy ste prišli na Slovensko?
Na Slovensko sme prišli 13. marca cez hraničný priechod Užhorod – Vyšné Nemecké z mesta Sumy, ktoré sa nachádza v severovýchodnej časti Ukrajiny. Je to hraničná oblasť s Ruskom. Na ukrajinskej strane bol obrovský rad a všetci boli zmätení, no na Slovenskej strane sme hneď stretli dobrovoľníkov.
Slovenčine sme nerozumeli, no moja dcéra vie dobre po anglicky, tak sa vedela dohovoriť. Prišli sme dosť neskoro, autobusy už nepremávali. Nedostali sme ani slovenskú SIM kartu do telefónu ako iní. Všetky sa minuli, tak sme nemali ani signál. Ujala sa nás dobrovoľníčka Tatiana, nechala nás prenocovať u nej doma v Michalovciach. Nasledujúce ráno sme sa vrátili na hranicu, dostali sme nové SIM karty.
Tak sme mohli zavolať pani, ktorá nám pomáhala nájsť prácu a zorientovať sa. Pôvodne nám odporučila, aby sme šli do Nového Mesta nad Váhom, lenže tam to bolo kapacitne preplnené, tak nás poslala do Bánoviec nad Bebravou. Nemohli sme si moc vyberať, tak sme súhlasili.
Tam sme sa presunuli vlakmi i autobusmi, z Trenčína sme odchádzali posledným autobusovým spojom. V Bánovciach sme ubytovňu pomocou GPS hľadali uprostred noci.
Boli ste v meste Sumy ešte počas útokov ruskej armády?
V našom meste sa vojna začala hneď 24. februára. Hneď v ten deň nám volali známi z okolitých dedín s tým, že ich ostreľujú ťažkou artilériou. Vždy, keď si na to spomeniem, mám zimomriavky.
