OPATOVCE. Folklórny spevácky súbor Opatovčan z obce Opatovce pri Trenčíne začal písať svoj príbeh v marci 2012. Pod vedením Jozefa Horňáka prináša dnes jeho 16 členov radosť svojimi vystúpeniami širokému publiku nielen v trenčianskom regióne, ale aj za hranicami kraja. V neveľkej dedine pôsobia nadšenci, ktorých ľudová pieseň baví a dokonca radi do svojich radov prijmú nových členov. Viac o začiatkoch súboru, ale aj o budúcnosti porozprával samotný Jozef Horňák.
Ako si spomínate na začiatky vášho súboru?
Pred desiatimi rokmi vznikol na základe toho, že obec sa pripravovala na 900. výročie svojej prvej písomnej zmienky. Vtedajšia starostka ma oslovila s tým, či by sme niečo k tomuto okrúhlemu výročiu nenacvičili. Dalo sa preto dokopy zopár ľudí, ktorých postupne pribúdalo, až sa ich číslo na svojom vrchole zastavilo na čísle 23. Dnes sa pohybujeme na čísle 16 členov a úspešne píšeme už 11. rok svoju históriu. Teší ma, že súbor stále funguje, robíme ľuďom radosť a prezentujeme aj samotnú obec.
Je pre vás malým zázrakom, že v obci so 450 obyvateľmi ste dokázali poskladať celý súbor?
Toto je skutočne obdivuhodné a vážim si to, veď robia tú najlepšiu reklamu obci. Isteže, zo začiatku to nebolo jednoduché, nacvičovali sme a členovia sa veľa naučili. Tým, že speváci neovládali noty, na kazety som im nahrával jednotlivé hlasy, ktoré si doma púšťali a počúvali. Postupne sme to dali dokopy a členovia sa zosúladili, aby to všetko pekne ladilo a dobre to vyznelo.
Vystriehol Mečiara na záhrade aj Pálffyho rozbíjanie plexiskla Čítajte Čo sa nachádza vo vašom repertoári?
Máme piesne ako do kostola, tak piesne ľudové. Keď sme natáčali po necelých dvoch rokoch od vzniku svoje CD, nachádzalo sa na ňom už šesť štvorhlasných skladieb. Medzi nimi je aj Zbor židov.
Kde všade ste mali možnosť vystúpiť?
Vo viacerých obciach regiónu. Napríklad v Ivanovciach, Melčiciach, Chocholnej-Vel-čiciach, Kostolnej, Zamarovciach, Trenčíne, Trenčianskych Tepliciach, ale aj v Podhájskej a viackrát sme dostali aj pozvánku na nitriansky Agrokomplex. Vystupovali sme aj na Burčiakových slávnostiach v obci Boršice na Morave.
Súbor pravidelne vystupuje, vydali ste CD. Máte nejaký nesplnený sen?
Je taký jednoduchý, no zároveň náročný – aby naše rady posilnili noví speváci. Nad 80 percent našich členov je dnes v dôchodkovom veku a potrebovali by sme omladiť. Mladí akosi nenabrali odvahu alebo povedia, že my sme hudobne a spevácky až veľmi popredu a oni by nás nedobehli. Moja reakcia je vždy rovnaká – nik múdry z neba nespadol, preto všetkých záujemcov pozývam. Aj mužov, aj ženy.
(zdroj: archív Folklórny spevácky súbor Opatovčan)Stáva sa, že si vás ľudia zaraďujú k Opatovej a nie k Opatovciam?
Áno, no vždy len vysvetľujeme, že sme z Opatoviec. Súbor je moja srdcová záležitosť a nedám naň dopustiť, ľudia v ňom sú mojou oporou. Priznám sa, že po tragických udalostiach v mojej rodine som viackrát uvažoval odísť zo súboru, no oni ma potiahli dopredu. Dodnes je to stále tak, že keď sa rieši, či sa pôjde niekam na vystúpenie, prvého sa pýtajú mňa s tým, že ak nepôjdem, nepôjdu ani oni. Rád by som ich ale vypustil a bol aj v role konzumenta a diváka a len sa na nich pozeral. Súbor je po Váhovanke moje druhé dieťa, na ktoré som hrdý a nedám na nich dopustiť.
FOTO: Potešiť deti môžete aj vy. Prebieha 18. ročník projektu Otvor srdce, daruj knihu Čítajte V ktorom roku ste založili Váhovanku?
Bolo to v roku 1965 a dodnes tam robím kapelníka. Celý život som pri muzike.
Aký bo váš 'naj' moment v súvislosti s hudbou?
Popíšem najšťastnejší deň v mojom živote. Pochádzam z desiatich detí a život bol krutý, peniažkov na rozdávanie nebolo, no chodil som do hudobnej. Darilo sa mi a za tri roky som absolvoval šesťročnú výchovu. Po tých troch rokoch som absolvoval skúšky na žilinskom konzervatóriu, kde ma vo veľkej konkurencii napokon aj prijali. Do školy prišiel list o mojom prijatí, čo mi oznámili v riaditeľni. Bol to môj najšťastnejší deň, nevedel som sa dočkať toho, ako prídem domov a poviem to rodičom. Napokon som išiel do Žiliny, no po asi polroku ma odtiaľ museli zobrať rodičia, pretože to nevedeli finančne utiahnuť. Riaditeľ ich prehováral s tým, že som šikovný a budúci rok dostanem štipendium, no naši ma vzali domov. Tým ale môj vzťah k muzike neskončil a všetko okolo nej, skladania piesní a melódií som sa postupne naučil aj tak. Dnes mám okolo sto vlastných skladieb vrátane textov a melódií. Za život som absolvoval miestne školenie kapelníkov, okresné, krajské, celoslovenské, dalo mi to veľmi veľa a na základe toho som sa veľa naučil. Dnes ma teší aj fakt, keď ma zavolajú do festivalových porôt, čo vnímam ako vyznamenanie, že niekto si cení to, čo som v muzike dokázal a že jej aj rozumiem.
Pochváliť sa zároveň ale môžete aj skladbou, ktorá prezentuje ako súbor, tak aj obec samotnú.
V roku 1965 som zložil pesničku, ktorá je natočená aj s Váhovankou na CD a volá sa Opatovce. Dnes ju zaraďujeme okrem vianočných vystúpení do všetkých bežných koncertov a ľuďom sa páči. Napokon, ak sa nič nestane, tak 8. marca budúceho roka si budem môcť povedať, že po zábavách, svadbách, pohreboch a koncertoch mám odohraných rovných 60 rokov a to sú pre mňa ohromné roky, čo sa muzikou bavím. Som rád, že pilnosť sa vyplatila a na hudbu som nezanevrel po odchode z konzervatória. Muzika ma baví dodnes a to je najhlavnejšie.
