"Raz sme museli ísť do nemocnice na druhom brehu Dnepra. Mosty ešte stáli, ale neboli bezpečné, tak sme sa s manželom na druhú stranu plavili. Hneď potom začalo bombardovanie a my sme nemali ako kontaktovať naše deti, ktoré zostali doma," vraví utečenka z Chersonu, Ukrajinka Tatiana Meľnyk.
S hrôzou spomína aj na to, ako sa opití ruskí vojaci zabávali tým, že mužom v pivniciach pod nechty pichali ihly alebo chytali staršie deti, dávali ich do väzby a následne od rodičov vymáhali peniaze.
Tatiana s manželom a deťmi strávila v Rusmi okupovanom Chersone skoro osem mesiacov. Nakoniec ho opustili vo chvíli, keď ruskí vojaci nasilu brali do svojej armády ukrajinských mužov.
Do Bánoviec nad Bebravou, v ktorých momentálne žijú, pricestovali verejnou dopravou, veľkú časť celkovej trasy precestovali aj priamo cez Rusko.
O tom, ako vyzeral ich život od 24. februára, bližšie porozprávala v rozhovore.
Trenčianska nemocnica čaká, že lekári čoskoro stiahnu výpovede. Nemali by rušiť ani operácie Čítajte Kedy ste opustili Cherson?
Odišli sme 28. septembra.
To je celkom neskoro. Ako vyzeral váš život od začiatku vojny až do konca septembra?
Bolo to veľmi náročné. Báli sme sa, museli sme si dávať pozor na to, čo povieme, nemohli sme vyjadriť svoj postoj. Po 18. hodine sme museli všetci sedieť doma. Dôvodom, prečo sme sa rozhodli odísť, bolo to, že po bytoch začali chodiť ruskí vojaci a brali do svojej armády miestnych obyvateľov, aby išli bojovať proti Ukrajine.
Ak by bola tá situácia, že by manžela chceli povolať do ukrajinskej armády, tak by šiel, ale v tomto prípade sme sa rozhodli, že odídeme.
Infraštruktúra v celej Ukrajine je rozbitá, často vypadáva elektrika. Ešte pred oslobodením sme raz boli 14 dní bez elektriny. Počuli sme len zvuk tankov a streľbu. To boli jediné informácie, ktoré sa k nám dostávali. Prvé dni okupácie som nedokázala nijako žiť. Navarila som, nakŕmila som deti, umyla riady. Tým sa deň skončil a ďalší deň bol rovnaký. Stále sme dúfali, že sa to skončí.
V rozhovore sa okrem iného dočítate
- prečo sa dali na útek až v septembri,
- ako vyzeral ich život od 24. februára,
- prečo na Slovensko utekali aj cez Rusko,
- ako sa k nim správali, keď prechádzali cez Rusko,
- čo všetko robili ruskí vojaci v Chersone a ako sa k nim správali,
- aké obchody sa snažili ruskí vojaci robiť s miestnymi obyvateľmi,
- prečo vnímali správu o oslobodení Chersonu s obavami,
- prečo sa momentálne nemôžu vrátiť domov.
Aké bolo vaše zamestnanie v Chersone?
Ja som pracovala v obchode, manžel robil na farme. Z práce som chodila domov o piatej.
Môj manžel raz išiel po mňa do práce a cestou ho stretli dvaja ruskí vojaci, ktorí mu chceli zobrať telefón. On im povedal, že má len tlačidlový.
Jeden vojak ho chcel nechať na pokoji, no ten druhý na neho mieril zbraňou a trval na tom, že mu má dať telefón.
Môj muž mu povedal, že či si myslí, že keď má zbraň, že je hrdina. Tak ten vojak zahodil samopal a pustil sa do neho, že si na neho trúfne aj bez zbrane.
