
HRÁDOK. Jana Ondríková žije svoj život v dokonalej symbióze s deťmi. V Hrádku, kde býva, vychováva päť detí a malým deťom sa venuje aj vo svojej profesijnej kariére. Je pani učiteľkou v materskej škole. A aby toho nebolo málo, už vyše desať rokov sa venuje bábkovému divadlu. Predstavuje sa v ňom ako herečka i bábkoherečka s tradičnými maňuškami.
Samozrejme, všetky hry sú opäť určené výlučne deťom v predškolskom veku alebo najmenším školákom zo základných škôl. Počas predstavení miluje detský smiech a spoluprácu s najmenším divákom. Nechce, aby malí milovníci divadla vyronili počas rozprávky slzy a báli sa strašidelných postáv.
Zosmiešňuje preto najobávanejšie postavy z ríša rozprávkového zla. Malý divák sa smeje zo šušlavej ježibaby i ťarbavého vlka, ktorých Jana Ondríková počas prípravy divadelných predstavení vo svojej fantázii nešetrí. Šťastná mamička nás zaviedla do detského sveta rozprávok, divadelných kulís, kostýmov a nezbedných nápadov, ktoré vznikajú aj počas jej divadelných predstavení.
Malým deťom zvyknú rodičia hrávať doma jednoduché bábkové divadlo. Zažili ste to počas detstva aj vy?
Samozrejme, mali sme doma aj malé bábkové divadlo. Ale v detstve som k bábkam ešte tak neinklinovala. Ja som sa skôr hrávala na pani učiteľku. Bližší vzťah k bábkovému divadlu som začala nadobúdať, keď sa mi narodila dcéra. Bola maličká, chodievali sme na divadielka. A práve v tých rôznych divadlách mi začali chýbať klasické rozprávky.
Moderné poňatie bábkoherectva a rozprávok vás teda neláka a nenadchýňa?
Väčšinou tie divadielka boli typu z rozprávky do rozprávky. Ja mám rada starú klasiku a staré rozprávky. A hlavne, aby sa hrala naraz iba jedna rozprávka. A nie prechody od Červenej čiapočky k Trom prasiatkam a podobne. Moderné a príliš povymýšľané poňatie rozprávok ma príliš neláka. Na divadielkach, čo som navštívila s malou dcérkou, som mala z predstavení v hlave chaos aj ja samotná. Vtedy prišla myšlienka to vyskúšať.
Takto teda začala vaša bábkoherecká cesta?