„Ak nám to Slovensko dovolí, chceme tu zostať natrvalo,“ vravia celkom vážne a s úsmevom dodávajú, že na cintoríne v Záblatí už majú vybraté miesto pre spoločný hrob.
Na začudované otázky, ako je vôbec možné, že niekto chce odísť z najvyspelejšej krajiny sveta do neznámeho a oveľa zaostalejšieho Slovenska, museli za ten krátky čas, čo sú tu, odpovedať už mnohokrát. „Kvalita života nie je o peniazoch,“ vraví Robin a pokračuje: „Amerika je veľmi veľa o peniazoch a my sme z toho už unavení.“ Slovensko je podľa manželov Rushingovcov v kvalite života naopak krajina mimoriadna, nadradená nad mnohé iné. „Slovenská kultúra hovorí o teple, o vzťahoch, čo v Amerike veľmi necítiť. Ľudia sú tu pokojní, inteligentní, radi rozdávajú to, čo majú a je veľmi ľahké sa s nimi spriateliť,“ pokúša sa charakterizovať Robin naše národné prednosti.
Mimoriadne vzdelaní vedci, pracujúci celý život v elitnej svetovej vesmírnej agentúre NASA, však neodišli ako 53-roční na predčasný dôchodok preto, aby si užívali. „Už niekoľkokrát mi hovorili, že celý život len prijímali a teraz chcú dávať,“ prezradil v Trenčíne žijúci Piešťanec Jozef Abrman, vďaka ktorému Rushingovci Slovensko spoznali a na pozvanie ktorého naň teraz natrvalo prišli. Podobne, ako počas svojich predchádzajúcich spoznávacích ciest, aj teraz chodia manželia po Slovensku a prednášajú o rôznych vedných odboroch. „Za roky, čo našu krajinu poznajú, tu pritiahli mnohých významných a kvalitných amerických vedcov, ktorí tu vďaka nim prišli prednášať,“ pripomína Abrman.
Snáď ešte dôležitejšie je však odhodlanie Rushingovcov učiť na Slovensku mládež. Po príchode do Trenčína začali Robin a Debbie pracovať ako anglickí lektori v Bezručovej základnej škole. Slovenské deti si ich úplne získali. „Sú celkom iné ako americké,“ konštatuje Robin. „Majú oveľa väčší rešpekt pred učiteľmi, sú oveľa otvorenejšie a ochotnejšie sa učiť.“ Štýl, akým Rushingovci vyučujú, je nadštandardný. Keďže manželia celý život tvorili tím, aj teraz pracujú spolu a pri výučbe im v triede sekunduje ešte slovenský učiteľ a tlmočník Jozef Abrman. Robin to charakterizuje ako naozaj kvalitné vyučovanie, pretože na jedného učiteľa tak pripadnú dvaja, traja alebo štyria žiaci. „Snažíme sa zaangažovať deti napríklad tým, že urobíme scénku na danú tému a potom ich požiadame, aby ju zopakovali, a tak dosiahneme väčšiu uvoľnenosť a lepšie výsledky,“ objasňuje Robin jednu z metód práce. „V škole si ich mimoriadne obľúbili a boli by veľmi radi, keby mohli vyučovať aj naďalej,“ hodnotí krátke pôsobenie Rushingovcov Jozef Abrman. Samotná Debbie priznáva, že jej padli veľmi milo objatia od žiačok, ale aj učiteľov na konci školského roku. „Našli sme si tam veľa priateľov, ktorí sú nám veľmi blízki a dá sa s nimi tráviť naozaj kvalitný čas,“ dopĺňa manželku Robin.
Rushingovci sa na Slovensku zatiaľ rozhliadajú. Snažia sa lepšie spoznať našu kultúru a mentalitu. Nielenže sa učia po slovensky hovoriť, ale chcú tak i myslieť. „Naším cieľom je stratiť americkosť a získať slovenskosť,“ pokúša sa Robin vysvetliť, o čo im ide. „Americkí priatelia mi tvrdia, že už som touto kultúrou poznačený. Na moje mejly reagujú slovami: Píšeš už ako Európan,“ smeje sa. Aj napriek tomu ich však za oceánom neodsudzujú, skôr im držia palce. „Máme za sebou už takmer celý svoj život,“ hovoria novopečení Trenčania Rushingovci. Tvrdia, že sú už objedení robením rozhodnutí. Zmenu, ktorá vstúpila na do ich života presťahovaním sa na Slovensko, vnímajú ako znovuzrodenie. Cítia sa tu šťastne a v tom, čo si zaumienili, chcú pokračovať.