Článok pokračuje pod video reklamou
Budúci rok sa zásadne zmenia skúšky v autoškolách. Opäť porastie aj cena kurzov Čítajte Pandémia priviedla na psychiatrickú kliniku vo Fakultnej nemocnici v Trenčíne mnohých pacientov, desiatky z nich malo aj samovražedné sklony. Poukázal na to Branislav Moťovský, primár psychiatrickej kliniky. V rozhovore bližšie okrem iného porozprával aj o dopade vojny na Ukrajine na duševné zdravie ich pacientov.
Mala pandémia nejaký dopad na ľudí, ktorí sú na vašom oddelení?
Určite áno, vidíme to pri rôznych diagnózach. U nás ležia pacienti s celým spektrom duševných ochorení, pri ktorých sa stále vracajú k pandémii. Vracajú sa k tomu pomerne často.
Ja by som povedal, že nie len pandémia, ale aj samotný vírus ľuďom spôsobil nejaké diagnózy. Keď ľudia ochorejú a hlavne keď majú ťažší priebeh, tak vidíme pomerne často, že sa u nich spustia úzkostné stavy, alebo nespavosť, depresívne stavy, ktoré predtým nikdy v živote nemali.
Samotné pôsobenie toho vírusu môže viesť k vzniku takýchto stavov, alebo aj k „brain-fog“, ktorý sa dosť popisuje, čo je také spomalenie myslenia, spontánnosti v reči, pokles energie.
Potom tu máme tie psycho-sociálne faktory. Pre človeka, ktorý prekoná ťažký covid je to v určitom zmysle psycho-trauma, lebo sa cítil byť v ohrození života. Prípadne telesné príznaky, ktoré mal boli závažné a vytvárali pre neho obrovský diskomfort.
Následne, keď sa aj zotaví, tak pretrváva strach a úzkosť. Je to niečo podobné, ako pri ľuďoch, ktorí prekonali infarkt myokardu. U tých sa môže rozvinúť panická porucha. Majú strach z toho, že príde ďalší infarkt.
Pandémia má hlavne sociálny kontext, alebo ekonomický, vzťahový. V tomto smere je pandémia najčastejším faktorom, ktorý vedie k duševným poruchám. Prišiel napríklad home-office, najprv z toho boli ľudia nadšení, ale za pár týždňov to začalo to byť pre nich frustrujúce.
Primár Kaščák: Je dôležité, aby sa proti HPV zaočkovalo čo najviac dievčat a žien Čítajte Nevedeli presne ohraničiť, kde končí robota a kde začína súkromie. Ono to má trochu zmysel, že idete do práce, do nejakej inej budovy a v určitý čas sa potom vraciate. Je to taký prirodzený časový a fyzický predel. Keď to máte všetko doma, tak sa v tom dá stratiť. Ľudia majú tendenciu prácu odkladať, potom sa to natiahne, ľudia sú v strese.
Na základe toto, čo počúvame od pacientov, je ešte silnejší faktor to, keď pri lockdowne zostali celé rodiny spolu doma. Tá klasická predstava je, že je to výborné, rodina bude spolu, budú mať všetci na seba čas. Takto, ale v súčasnosti rodiny v Európe a Severnej Amerike nefungujú.
Ľudia takto pociťujú veľký stres a mnohokrát to ľudia ani nevedia pomenovať, prečo sú podráždení. To neustále bytie so sebou, v limitovanom priestore viedlo k tomu, že tí ľudia začali byť k sebe podráždení, eskalovalo napätie.
Niekto bol agresívnejší, niekto smutnejší, niekto začal somatizovať. Na oddelení sme v rámci lôžkovej zložky najviac videli rozbehnuté závislosti, napríklad od alkoholu, práve spôsobené týmto. To bol skoro štandard. Už to boli ľudia, ktorí mali nejaký nábeh, ale tým, že napríklad chodili do práce, sa dokázali kontrolovať.
Keď zostali doma so svojou frustráciou a s tým, že nedeli, čo bude ďalej, tak to viedlo k tomu, že tie závislosti sa rozbehli. Bolo to zreteľné hlavne na abstinenčných syndrómoch, aké sme tu mali počas lockdownu.
Evidovali ste aj nejaké závažnejšie prípady?
Pri alkoholizme mnoho ľudí zomrie počas delíria, alebo počas abstinenčného epileptického záchvatu, alebo v opitosti spácha samovraždu. Nevidel by som to teda, ako ľahší prípad. Keď si zoberieme, čo v psychiatrii považujeme za závažnejšie poruchy, napríklad melancholická depresia, bipolárna porucha, obvykle sú to plne funkční ľudia, kým nemajú akútne ťažkosti.
S pandémiou bol najväčší problém to, že nikto nevedel, ako to dopadne, kedy to skončí. Niekedy pri psychike nie je tak závažné to, čo sa stalo, ale to, čo bude potom. To nevieme ani do dnes, či sa koncom roka bude opäť opakovať to isté. Toto bol pre tých ľudí dlhodobý stresor a naštartoval ďalšiu epizódu depresie, alebo mánie, sebapoškodzovania v krízových situáciách.
U mnohých abstinujúcich ľudí to spustilo relaps. Na desiatkach prípadoch sme evidovali, priamo z ich slov, že ich práve táto neistota priviedla k duševným problémom. Desiatky prípadov malo aj vážne samovražedné pokusy, kde tí ľudia prišli o robotu, alebo neprišli o robotu, ale šéf im nevedel povedať, či skrachujú o týždeň, alebo vydržia dva mesiace.
V rozhovore sa okrem iného dočítate aj
- Čo mnohých pacientov viedlo k pokusom o samovraždu?
- Ako pacienti psychiatrie vnímajú vojnu na Ukrajine?
- Prečo niektorým ľuďom spôsobilo duševné ochorenie prekonanie covidu?
- Akým spôsobom si môže človek pomôcť, keď má pocit, že dostane panický záchvat?
- Aké riziká prináša home-office?
To je ten faktor, že neviem čo bude. Niektorí pacienti povedali, že potrebovali vedieť, čo bude zajtra. Jeden z tých, kto mal pokus o samovraždu povedal, že keby som vedel, že sa niečo zmení, vedel by som konať, ale ja som sedel doma a nevedel som nič. Ani jeho šéf nič nevedel, lebo proste nevedel.
Áno, mali sme suicidálny pokusy spôsobené priamo pandémiou. Počas pandémie sa vyostrilo aj domáce násilie a zanedbávanie detí.
Ak človek cíti, že má duševný problém, kedy by mal vyhľadať pomoc psychoterapeuta a kedy psychiatra?
