Prázdne nábojnice z guľometu chytal do košíka počas paľby. Detstvo prežil v období druhej svetovej vojny

Milan Buchel bol druhák na základnej škole, keď do okresu Bánovce nad Bebravou vkročili vojaci Tretej ríše. Deti sa podľa jeho slov radovali, že nemusia chodiť do školy, no dospelí mali strach, keďže Nemci boli ubytovaní priamo doma u obyvateľov okolitých obcí. Ako spomína, na stole vždy mali pripravený bajonet, kamuflovaný ako nôž na chlieb, pretože nemecký vojak, ktorý u nich býval bol agresívny a nevyspytateľný.

Napísali sme Napísali sme Je smutné, že Rusko útočí na kolísku vlastnej civilizácie, vraví pesničkár Čítajte 

Hoci rodák z obce Podlužany nás opustil v roku 2021, zanechal nám doposiaľ nevydaný rozhovor, v ktorom spomína na svoje detstvo, ktoré prežil v období fašistického Slovenského štátu. V ňom bližšie porozprával o tom, ako vyzeral život v obci okupovanej nemeckým vojskom, či sa niekedy zaplietol do prestrelky, ale aj o tom, prečo partizánsku obec Podlužany Nemci nakoniec nevypálili.

Aká je vaša najstaršia spomienka v spojitosti s druhou svetovou vojnou?

Asi v roku 1944 prišla učiteľka Rybanová do našej triedy s plačom a povedala nám, že doba nás prinútila zavrieť školu. My sme sa ako deti z toho tešili, do momentu kedy nám povedala, že do dediny prišli nemecké vojská.

V obci sa vyhlásilo stanné právo, do siedmej hodiny večernej sme museli byť doma. V dolnom kaštieli si zriadili štáb a Nemci boli ubytovaní priamo v domoch viacerých rodín v obci. V tom čase ešte kaštieľ vlastnila rodina grófa Zaya.

Správca toho dvora bol Jozef Ševčík, a keďže on bol náš sused, tak ma občas do toho kaštieľa zobral. Takto som sa niekedy dostal aj priamo do kontaktu s Nemcami.

Potom, keď zomrel, som už do toho kaštieľa chodiť nemohol. Spomínam si ešte na deň, kedy im raz všetky autá, ktoré mali pred kaštieľom zaparkované zhoreli a vybuchli. Z toho zhoreniska som si tam ukoristil hlaveň a pažbu z pušky. To boli také prvé moje spomienky na vojnu.

Bývali nejakí nemeckí vojaci aj priamo u vás?

V našom dome sa vystriedali dvaja Nemci, ktorí patrili k jazdeckému oddielu, to znamená, že každý mal aj svojho koňa. Prvý sa volal Alexander, potom ho vystriedal Vladimir.

Alexander bol veľmi agresívny, raz v noci prišiel opitý a začal bezdôvodne strieľať po miestnosti. Keď u nás býval, tak otec mal vždy na stole bajonet, ktorý kamufloval, ako nôž na krájanie chleba, lebo ten Nemec bol veľmi nevyspytateľný. Potom neskôr, keď od nás odchádzal, tak lámanou slovenčinou poďakoval mojej mame a tá mu povedala, že „už ťa dávno mohol šľak trafiť“.

Jeho pridelili inde, lebo moji rodičia sa sťažovali na štábe, že nám robí zle. Vladimir mal 19 rokov, ten chodil na výjazdy hľadať Partizánov do Šípkova a do Trebichavy.

Raz v noci k nám prišiel, buchol päsťou do stola a oznámil, že zabije svojho veliteľa. Keď sa ho otec pýtal, že prečo, tak mu ukázal líce. Jeho veliteľ mu vrazil pištoľou za to, že ma vozil na koni, keď vojaci brodili kone v Bebrave.

Tento mladý vojak toho veliteľa nakoniec aj zastrelil, to sa, ale stalo v Šípkove. Potom sa k nám vrátil a prosil mojich rodičov, aby ho ukryli, no my sme si to nemohli dovoliť. Prosil nás, vravel, že sa zakope do hnoja, ale v okolitých domoch sa to hemžilo gardistami.

Mali sme síce vybudovaný aj vlastný bunker na dvore pod hruškou, kde sme prebývali počas prestreliek, ale naši sa skrátka báli. Keď videl, že mu nepomôžeme, tak odišiel a už sme ho nikdy nevideli. V roku 1945 sa narodil môj brat Ivan a s ním, ako s novorodencom sme prebývali v tomto bunkri. Domov sme chodili len v noci.

Zažili ste na vlastnej koži samotné prestrelky?

V jednom období boli v Bánovciach zakopaní Nemci a ja som vtedy chodieval do hory, okolo cintorína nosiť otcovi jedlo do hory. Z Bánoviec, cez Podlužany, ostreľovali Timoradzu, Krásnu Ves, tieto smery.

Raz, keď som sa vracal z hory som sa dostal do prestrelky, pretože Nemci zrovna vtedy strieľali do tej hory, kde sa skrývali partizáni, tak som rýchlo skočil do jarku, kde som sa ukryl.

V horách operovala partizánska brigáda Jána Žižku z Trocnova. Podobné prestrelky boli neskôr aj priamo v obci. V niektorých dvoroch boli naukladané stohy sena a v nich si nacisti vytvorili guľometné hniezda, s ktorými strieľali do hôr. Počas takejto jednej paľby som si zobral košík a do neho som chytal prázdne nábojnice.

Všetci sa báli a ja som sa tešil, že mám plný košík prázdnych nábojníc. Tie nábojnice boli pre mňa veľké víťazstvo, lebo ako deti sme sa predbiehali, kto získa viacej podobných vecí. Kto mal nevystrelený náboj, bol najlepší. V dvore pálenice mali nacisti strážnicu, kde mali opreté pušky.

Aby im do nich nepršalo, tak hlavne zakrývali gumenými čapičkami. Tie sme im tiež kradli, lebo sme sa stavili, že kto ich nakradne čo najviac.

Boli ste svedkami aj leteckých bojov?

Lietali nad nami aj lietadlá, ktoré chodili bombardovať letisko v Trenčíne. Raz sme sa hrali na vojakov, v jednom dvore sme vykopali val, nastavali sme tam stohy slamy, vyzeralo to ako skutočné zákopy s guľometnými hniezdami.

Jeden nemecký letec si to počas preletu všimol, niekde nad Inovcom sa otočil a museli sme bežať preč, lebo do tých našich zákopov spustil paľbu. Letecké vojská zhodili bombu aj pod kopec Pec, po nej zostal hádam desať metrový kráter.

Nad Podlužanmi sa diali aj prelety Angličanov a dochádzalo tam k rôznym leteckým bojom. Jeden taký sme sledovali z futbalového ihriska, dospelých to desilo, no my, ako deti sme z toho mali šou.

Zo zostrelených spojeneckých lietadiel vyskakovali s padákmi spojeneckí piloti a nemecké Messerschmitty do nich bez zábran vrážali. Bolo to porušenie medzinárodného práva, lebo podobné veci sú aj vo vojne zakázané. Niekde v blízkosti Držkoviec jeden Messerschmitt aj spadol. Keď zostrelili nemecké lietadlo, tak sme sa všetci tešili. Teda, všetci okrem gardistov.

Zažili ste v obci nejaké prejavy náboženskej neznášanlivosti?

V Podlužanoch žili aj katolíci aj evanjelici. Predseda obce bol síce katolík, ale nikdy nerobil náboženské rozdiely. Jedného večera v obci vznikli rozbroje, pretože niekto prišiel s informáciou, že Jozef Tiso údajne vyhlásil, že „katolíci poďme do zbrane a zabime židov a luteránov“.

Vtedy panovalo aj heslo „luterán a žid, jeden hit,“. Predseda obce tomu nakoniec zabránil, lebo povedal, že on nič také nedostal oficiálne. Nakoniec sa ukázalo, že to bola fáma, vtedajší starosta dokonca zriadil hliadky, ktoré mali na starosti nepokoje ukľudniť.

Ako spomínate na koniec vojny?

Ku koncu vojny Nemci z dediny odišli, prišli Rusi, po nich Maďari, Rumuni, na záver sa z hôr vracali aj partizáni.

Represálie však trvali až do konca vojny, keďže Podlužany bola partizánska obec, ale žili tu aj gardistické rodiny. Nakoniec do dediny prišli z Ukrajiny aj Banderovci, ktorí tu robili po Nemcoch likvidáciu a prišli sa pomstiť partizánskym rodinám, no nakoniec ich tiež vytlačili po približne štyroch dňoch preč.

Zomrelo veľa partizánov aj z našej rodiny, niektorých odviedli aj na nemecké štáby mimo obce. Mnoho partizánskych obcí v okolí stihli nacisti aj vypáliť.

Otec mi vravel, že Podlužany, keďže to tiež bola partizánska obec, nevypálili len vďaka jednému Nemcovi, ktorý upozornil starostu obce, že treba dať pozor na jedného človeka ktorý predáva informácie nacistom a, že na druhý deň má doniesť zoznam partizánov a partizánskych rodín.

Šuškalo sa, že ráno keď túto informáciu doručí tak vypália celú dedinu. Dostalo sa to však k partizánom, ktorí v noci po tohto človeka prišli a už sa nikdy do obce nevrátil. Hovorilo sa, že to bol poštár.

Je známe, aký bol jeho osud?

Čo s ním mohli urobiť? Pravdepodobne ho zastrelili a niekde v horách zakopali.