Milan Buchel bol druhák na základnej škole, keď do okresu Bánovce nad Bebravou vkročili vojaci Tretej ríše. Deti sa podľa jeho slov radovali, že nemusia chodiť do školy, no dospelí mali strach, keďže Nemci boli ubytovaní priamo doma u obyvateľov okolitých obcí. Ako spomína, na stole vždy mali pripravený bajonet, kamuflovaný ako nôž na chlieb, pretože nemecký vojak, ktorý u nich býval bol agresívny a nevyspytateľný.
Je smutné, že Rusko útočí na kolísku vlastnej civilizácie, vraví pesničkár Čítajte Hoci rodák z obce Podlužany nás opustil v roku 2021, zanechal nám doposiaľ nevydaný rozhovor, v ktorom spomína na svoje detstvo, ktoré prežil v období fašistického Slovenského štátu. V ňom bližšie porozprával o tom, ako vyzeral život v obci okupovanej nemeckým vojskom, či sa niekedy zaplietol do prestrelky, ale aj o tom, prečo partizánsku obec Podlužany Nemci nakoniec nevypálili.
V rozhovore sa okrem iného dočítate aj
- Aký bol jeho prvý priamy stret s druhou svetovou vojnou?
- Prečo jeden z Nemcov, ktorý u nich býval, zastrelil svojho veliteľa?
- Kde v blízkosti Podlužian spadla letecká bomba?
- Prečo do obce na konci vojny prišli Banderovci?
- Prečo po deťoch strieľalo nemecké lietadlo?
- Ako heslo "luterán a žid, jeden hit" skoro spôsobilo v obci katastrofu?
- Do ktorej obce v našom regióne spadlo zostrelené nemecké lietadlo?
- Prečo deti zbierali nábojnice?
- Prečo nacisti Podlužany nevypálili, ako iné obce v okrese?
Aká je vaša najstaršia spomienka v spojitosti s druhou svetovou vojnou?
Asi v roku 1944 prišla učiteľka Rybanová do našej triedy s plačom a povedala nám, že doba nás prinútila zavrieť školu. My sme sa ako deti z toho tešili, do momentu kedy nám povedala, že do dediny prišli nemecké vojská.
V obci sa vyhlásilo stanné právo, do siedmej hodiny večernej sme museli byť doma. V dolnom kaštieli si zriadili štáb a Nemci boli ubytovaní priamo v domoch viacerých rodín v obci. V tom čase ešte kaštieľ vlastnila rodina grófa Zaya.
Správca toho dvora bol Jozef Ševčík, a keďže on bol náš sused, tak ma občas do toho kaštieľa zobral. Takto som sa niekedy dostal aj priamo do kontaktu s Nemcami.
Potom, keď zomrel, som už do toho kaštieľa chodiť nemohol. Spomínam si ešte na deň, kedy im raz všetky autá, ktoré mali pred kaštieľom zaparkované zhoreli a vybuchli. Z toho zhoreniska som si tam ukoristil hlaveň a pažbu z pušky. To boli také prvé moje spomienky na vojnu.
Bývali nejakí nemeckí vojaci aj priamo u vás?
V našom dome sa vystriedali dvaja Nemci, ktorí patrili k jazdeckému oddielu, to znamená, že každý mal aj svojho koňa. Prvý sa volal Alexander, potom ho vystriedal Vladimir.
Alexander bol veľmi agresívny, raz v noci prišiel opitý a začal bezdôvodne strieľať po miestnosti. Keď u nás býval, tak otec mal vždy na stole bajonet, ktorý kamufloval, ako nôž na krájanie chleba, lebo ten Nemec bol veľmi nevyspytateľný. Potom neskôr, keď od nás odchádzal, tak lámanou slovenčinou poďakoval mojej mame a tá mu povedala, že „už ťa dávno mohol šľak trafiť“.
