Článok pokračuje pod video reklamou
osobností nášho regiónu.
Dom Bohumila Hanzela stojí v okrajovej zóne lesoparku Brezina. Do prostredia je zasadený nenásilne a svojej záhradnej zeleni vdačí za to, ze nepôsobí tak majestátne ako to bolo pôvodne zamýšľané. Iba z diaľky na seba upozorňuje bielou vežičkou - majákom.
Bytostnou otázkou architektúry tohto domu je, z čoho by mal jej tvar vychádzať - z doby tretieho tisícročia, z inšpirácie tradičnou architektúrou okolia, alebo z cudzokrajnej architektúry, ktorá má úplne inú podstatu?
Dom hmotovo pripomína americký ranč v koloniálnom štýle, tj. veľmi jednoduchá vidiecka architektúra so strohými detailami, ktoré sú doplnené bohato tvarovanými barokovými balustrádami a detailami industriálnych objektov prelomu 19. a 20. storočia (členenie okien, veža vsadená medzi dva štíty pripomínajúce dva tradičné rodinné domy). Strešná krajina navodzuje dojem rekreačných chatiek minulých desaťročí z podhorských oblastí, a to nielen formálne, ale aj pocitovo – materiál, ktorý sa používal na ich stavbu totiž nemal zaručiť ich estetické kvality ani ich dlhovekosť (asfaltový šindel, plastové okná). Hlavná fasáda s odvážnym akcentom – maják „privretý“ medzi štítmi - postráda práve svoj okázalý nástup do domu. Ten je však prekvapivo vsadený na okraj priečelia - veľké schodisko a záhrada doplnená múrom s balustrádami.
Kompizične architektúra pôsobí ako architektúra bez vzťahu, ktorá je pre naše prostredie úplne cudzia. Do prostredia je tak koncepčne zasadený totálne nekoncepčný dom.
Povrch fasády z odstupu pripomína lisované plastové šablóny alebo koláč poliaty cukrom.
Bola vstupná investícia do stavby natoľko „rentabilná“ – splatila sa investícia v estetike tohoto domu? Architektúra by sa nemala stavať ako nástroj na bývanie, ale mala by mať svoju „pridanú hodnotu“: atmosféru domu, estetiku, kvalitu materiálov…
