Rozhodca niekedy musí byť hluchý aj slepý, hovorí rozhodcovský rutinér Valápka

Všetko dobré pán Valápka. Prezraďte, aký je váš recept na rozhodcovskú dlhovekosť?

Nečakajte odo mňa žiadne zázračné rady. Treba brať život taký, aký je. Neľutovať sa, že tu ma bolí a tu ma pichá. Dôležité je byť aj troška v kondícii a v neposlednom rade je v mojom veku dôležitá aj životospráva.

Napísali sme Napísali sme REGIONÁLNY FUTBAL: Začali krajské súťaže, Stankovce zaskočili Zamarovce, prekvapivý triumf St. Lehoty Čítajte 

Prv než ste do úst vložili rozhodcovskú píšťalku ste boli futbalistom. Ako si spomínate na kariéru v roli hráča?

Som rodákom z Potvoríc. Dlhé desaťročia som bol brankárom. Od žiakov, cez dorast až po mužov. Keď som sa oženil, ešte desať rokov som dochádzal do rodnej obce. Okrem hráčskych povinností som bol aj pokladníkom a asi osem rokov predsedom telovýchovnej jednoty.

Máte 170 centimetrov. Nie je to na brankára málo?

Boli aj nižší. (úsmev)

A darilo sa mi. Spomínam si na prvý zápas za mužov. Bolo to v máji roku 1970. Dovtedy som robil náhradníka Jarovi Jamborovi. Nastúpili sme na zápas v Trenčianskej Teplej. Celé mužstvo malo v tej sezóne skvelú formu. Neprehrali sme ani zápas. Z okresnej ligy sme postúpili do 1.B triedy, čo je dnešná piata liga. Bol to veľký úspech.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Byť doma s rodinou je obrovské plus, hovorí navrátilec Peter Kleščík Čítajte 

Potvorice sú malá dedina. Bol v nej veľký futbalový potenciál?

Vtedy sa žilo futbalom. V obci bolo veľa zanietených ľudí pre šport. My ako mladí chlapci sme boli do futbalu blázni. Hrávali sme hoci aj len na ulici. Nosiť lopty spoza brány počas majstrovských stretnutí bola obrovská česť.

Keď bol predsedom Rudo Benák sa nám v rámci akcie zet podarilo vybudovať súčasné kabíny.

V sedemdesiatych rokoch sme založili tradíciu dávidovského zápasu, kedy sa proti sebe postavili 30. decembra ženatí proti slobodným.

Vraj vám rozhodcovskú košeľu navliekol jeden z najväčších rozhodcovských agitátorov Vilko Solovič. Ako to bolo?