MANÍNSKA TIESŇAVA. Iba tí, ktorí zažili majestátnosť hôr, ich hlboké ticho, pokoj a neobmedzenú silu, v ktorej sa snúbi prívetivosť a láskavosť štítov s drsnou a neľútostnou mocou, ich dokážu pochopiť.
Kto sa zaľúbil do hôr, už ich nikdy neopustí a návrat sa stáva neodolateľnou závislosťou. Aj vtedy, keď sa v nich pohybujete na hranici života a smrti.
Horolezci nikdy nejdú do hôr s cieľom ich pokoriť. Jedinou túžbou je pohľad z nebeských končiarov do hlbokých a čarovných dolín.
A aj keď si hory zobrali životy mnohých z nich naveky, muži zo strmých skál na ne nikdy nezanevrú.
Drevenú školu vo Vrchteplej si domáci uchránili i pred požiarmi Čítajte Aj horolezci z Horolezeckého klubu (HK) Manín prišli o viacerých najbližších kamarátov. Či už vo vysokých horách, ale aj priamo v malebnej Manínskej úžine.
Práve v spolupráci s HK Manín si na osudové chvíľky odvážnych mužov i žien, ale aj turistov, ktorých si hory navždy zobrali do svojho náručia, navždy zaspomíname.
Prvá tabuľka pripomína rok 1942
Navždy uzavreté životy ich kamarátov z Považia, ale aj ukončené životné osudy neznámych parťákov a bežných turistov, ktorí zahynuli nielen priamo v Manínskych skalách, si navždy pripomínajú na symbolickom cintoríne.
Ten sa rozprestiera priamo v Manínskej tiesňave pod Veľkým a Malým Manínom na Rozprávkovej lúčke. Pri veľkom maľovanom drevenom kríži tabuľka vedľa tabuľky, meno vedľa mena a dátumy, ktoré vo väčšine prípadov ohraničili krátky životný úsek.
„Prvá pamätná tabuľa bola pôvodne na stene odpočívadla na pamiatku Gustáva
