Najkrajšie obdobia života ženy zachytila pomocou lúčnych kvetov Čítajte TRENČÍN. Mestská časť Kubrá nie je známa, len ako miesto, kde vyviera prameň kubranskej kyselky. Od roku 1920 tu pôsobilo ochotnícke divadlo. Stanislav Liška (82), potomok hercov z tohto divadla, zostavil z archívnych fotiek kalendár, ktorý vydal 100 rokov od prvého vystúpenia ochotníkov. V rozhovore priblížil činnosť tohto divadelného zoskupenia.
Ako vznikal kalendár, ktorý ste vydali k 100. výročiu založenia Divadla v Kubre?
Keď som bol malý chlapec, mali sme doma krabicu plnú fotiek, ktorú mám ešte do dnes v izbe. V tej som sa prehrabával. Medzi fotkami boli aj divadelné fotky, na ktorých bola moja mama aj môj otec. Takže toto divadlo som mal v krvi od detstva.
Postupne, ako som rástol a mal som tak 10-12 rokov, tak som sa chodil na tie divadlá pozrieť. Bolo to v starom kultúrnom dome, vtedy to bola ešte krčma, potravné družstvo.
Tam sme opretí o javisko čakávali, kedy začne predpremiéra. Keď som prišiel z vojny, tak som si v predstavení 'Svedomie' zahral Marka Dovalovského. Predstavenie sa končilo tým, že ma zastrelili. To divadlo sa hrávalo až do roku 1969, kedy sa oslávilo 50. výročie divadla v Kubre.
Našiel sa tu jeden pán, Janko Bagin, môj kamarát, ktorý bol aj režisér aj herec. Ten zostavil od pamätníkov zoznam tých, čo v divadle hrávali, režírovali. Pekne to spísal a potom mi tú kópiu dal. Ja som ju mal uloženú doteraz.
Janko Bagin pred dvoma rokmi zomrel, tak som si povedal, že by bolo dobré si tých 50 rokov tejto krásnej činnosti pripomenúť. Fotky som mal ešte od rodičov, aj moja žena hrávala, jej mama hrávala, niektoré fotky mi dali kamaráti.
Dohromady som ich zozbieral približne 60, boli to zábery, kde sú všetci vyfotení. Z týchto fotiek som zostavil kalendár, kde som si dal tú robotu, že som napísal všetky mená hercov, režisérov, sú tam aj dátumy. Myslím, že to zostane ako pekná pamiatka pre budúcnosť.
Stalo sa, že niektorí z hercov, prípadne režisérov sa neskôr vydali na profesionálnu umeleckú dráhu?
Z tohto divadla nikto. Len viem, že v začiatkoch, niekedy v 40-tych rokoch, po vojne prišiel do dediny Ján Borodáč (zakladateľ a budovateľ slovenského profesionálneho divadla pozn.red.) a chcel aby jeden z našich hercov, pán Palúch, išiel hrať do nitrianskeho divadla. Nuž, ale on doma mal malinké gazdovstvo, mamu ešte, tak sa na to nedal. Bolo mu to prednejšie ako herecká kariéra.
