Marek Valach je mladý slovenský útočník, ktorý začal s hokejom už ako malý chlapec. S hokejom vyrastal vo svojom rodnom meste Dubnica nad Váhom, odkiaľ išiel rovno do Akadémie v Salzburgu, kde trénoval a hrával za juniorov v RBHS U20 a neskôr v AlpsHL. Zo Salzburgu prišla ponuka z Ameriky, kde dva roky svoje skúsenosti ukazoval v USHL. Marek Valach sa tiež predstavil na turnaji Prospects Challenge v drese Boston Bruins. Po sezóne, v ktorej utrpel vážny otras mozgu, sa zo zahraničia vrátil naspäť na Slovensko. Po zotavení sa mladý útočník rozhodol podpísať zmluvu s Duklou Trenčín, ktorá mu dala priestor.
Marek, opíšte nám vaše skúsenosti, ako vy vnímate hokej v zahraničí a ako na Slovensku. Pociťujete nejaký rozdiel v štýle hrania a ktorý štýl sa páči vám viac ?
V Salzburgu to bolo pre mňa niečo úplne nové a zároveň iné, všetko tam bolo na obrovskej profesionálnej úrovni. Tréneri sa viac sústreďovali na rozvoj hráčov a na individualitu, dávali nám veľa možností na zdokonaľovanie sa. V Amerike bol rozdiel najmä v ihrisku, ktoré bolo užšie a samotná hra bola rýchlejšia a fyzickejšia. Na Slovensku už hrám mužský hokej, kde sú hráči skúsenejší a hrajú viac s rozumom.
Po prvej sezóne v USHL ste dostali pozvánku do nováčikovského kempu Boston Bruins, kde ste sa následne predstavili aj na turnaji Prospect Challenge v Buffale. Ako hodnotíte túto určite príjemnú skúsenosť ?
Veľmi pozitívne. Bola to príležitosť na ktorú rád spomínam. Mal som možnosť zahrať si s kvalitnými hráčmi, z ktorých niektorí v súčasnosti hrávajú v najlepšej lige sveta. Za túto obrovskú skúsenosť som nesmierne vďačný.
V zahraničí ste strávili 6 rokov, a to ešte ako „pubertiak“. Nechýbal vám domov a rodina a aké ste mali podmienky na svoj rozvoj ?
Zo začiatku to bolo určite veľmi náročné už len z toho hľadiska, že som nevedel jazyk a zrazu som bol v cudzom svete odkázaný vo všetkom sám na seba, ale našťastie som mal vždy okolo seba skvelých ľudí. V Amerike som býval v úžasnej rodine, ktorá mi dala všetko, čo som potreboval a cítil som sa tam naozaj ako doma.
Z Ameriky ste sa kvôli zraneniu museli vrátiť naspäť na Slovensko, bol to pre vás ťažký rok, čo vám dávalo najväčšiu motiváciu a silu, aby ste sa dokázal znovu postaviť na ľad ?
Motiváciu mi jednoznačne dávalo to, že hokej hrávam odmalička a je to niečo, čoho by som sa nedokázal len tak vzdať.
Poďme teraz do prítomnosti, posledné dve sezóny ste odohral za Duklu Trenčín, získali ste dokopy 50 bodov. Ste so svojimi výkonmi spokojný ?
Nikdy nie som spokojný, ja som taký typ človek. Vždy sa snažím zo seba dostať maximum. Je to slušné číslo, samozrejme mohlo byť aj lepšie a viac by som pomohol tímu, aby sme boli úspešnejší. Pre mňa vždy boli a aj sú na prvom mieste tímové úspechy a až potom tie individuálne.
Nemohli sme prehliadnuť váš nepríjemný pád v zápase proti Popradu. Vyzeralo to tak, že ste si spôsobil nepríjemné zranenie s kolenom. Napriek tomu ste do play-off nastúpili v plnom nasadení a v každom zápase ste bodovali, čo vás hnalo v zápasoch dopredu ?
Chcieť vyhrať! Celý ten čas, ako som bol zranený, som chlapcom držal palce, aby sa išlo čo najďalej. Stále som veril, že sa mi podarí čím skôr zotaviť a stihnem sa vrátiť do play-off a tak pomôcť tímu.
Na Slovensku ste zatiaľ verný Dukle Trenčín, ostane to tak i tento rok alebo máte v pláne vymeniť klub, prípadne aj za nejaký zahraničný ?
V Trenčíne sa cítim veľmi dobre. Boli nejaké ponuky z iných tímov, ale túžim zažiť s Duklou úspech. Preto zostávam aj ďalšiu sezónu. Budúcnosť, ukáže kam sa poberiem, dôležité je aby som bol zdravý. Samozrejme, nebudem sa brániť novým výzvam.
Autor: Andrea Jancová
